Sam Dryden je bývalý mariňák, ktorý sa zúčastnil na mnohých tajných bezpečnostných akciách a má ten najlepší výcvik. Momentálne sa však utiahol do ústrania – stále smúti nad smrťou svojej manželky a dcérky.
Pokojne si žije v pobrežnom mestečku v južnej Kalifornii. Kupuje domy, ktoré sa rozpadávajú, sám ich opravuje, renovuje a potom so ziskom predáva. Vystačí si sám, zdokonaľuje sa a ide mu to čoraz lepšie. Nič iné nepotrebuje...
Americký spisovateľ Patrick Lee potvrdil, že patrí aktuálne medzi najlepších autorov trilerov. V slovenčine mu vyšiel už Nočný bežec a teraz technotriler Boj o čas, v ktorom sa opäť stretávame so Samom Drydenom.
Stačí jediný telefonát od priateľky, ktorá má vážny problém, a s novým životom Sama Drydena je koniec. Claire je mu ako sestra, nikdy by ju nenechal v štichu a ak tvrdí, že potrebuje pomoc, berie to maximálne vážne. „Musíš hneď vyraziť,“ povedala iba. „Potrebujem sa s tebou stretnúť. A neber si so sebou mobil.“
To je všetko. V jej hlase znel viac než stres. Bol to strach – hlboký a skutočný.
A tak Dryden všetko odložil a o dvadsať sekúnd sedel za volantom svojho Fordu Explorer.
Presuňme sa na iné miesto.
Agentka FBI Marnie Calvertová vyšetruje brutálny zločin v Mojavskej púšti, kde sa zároveň odohralo záhadné, priam neuveriteľné hrdinstvo. Marnie je odhodlaná prísť záhade na koreň a stopy ju privedú k Samovi. Chce ho konfrontovať, zatlačiť naňho...no zrazu sa obaja ocitnú v hľadáčiku nebezpečnej medzinárodnej organizácie.
Tá sa desaťročia pokúša ovplyvniť chod sveta. Ak chce Dryden prekaziť ich zvrhlé plány, ktoré by mali za následok smrť miliónov ľudí, bude potrebovať viac než len svoje povestné strategické myslenie...
Patrick Lee začínal ako filmový scenárista, a tak sa čítajú aj jeho trilery – plné napätia, akcie, filmové strihy a takmer bez oddychových pasáží. Takmer vždy prichádza s originálnymi zápletkami, vie skvele vystavať príbeh a vytvoril postavu, ktorú si obľúbite: bývalý člen elitnej jednotky Sam Dryden.
Škoda, že ho mnohí slovenskí čitatelia ešte neobjavili. Pritom už prvá kniha Nočný bežec bola čistým adrenalínom. A napätie od začiatku do konca servíruje aj v novinke Boj o čas.
Začítajte sa do technotrileru Boj o čas:
Tretia kapitola
Arrowhead vyzeral presne tak, ako ho Claire opísala. Odbočka, stará rozpadávajúca sa cesta, čo sa tiahla zo západu na východ, najskôr vykĺzla z púšte a potom sa do nej oblúkom zase vrátila. Vpredu aj vzadu videl len čiernu tmu. Na severovýchode, kadiaľ viedla diaľnica, sa o pätnásť kilometrov ďalej črtali svetlá Barstowu.
Neďaleko odbočky stála ošumelá reštaurácia a čerpacia stanica Sunoco. Otvorená bola iba benzínka a na kriaky, čo ju obklopovali, vrhala mliečnobiele svetlo.
Keď Dryden schádzal z diaľnice, do druhej po polnoci chýbali len dve minúty. Zašiel na tmavé parkovisko pri reštaurácii a zastal. Okrem zamestnanca benzínky za oknom nevidel ani živej duše.
Dryden pozoroval cestu aj diaľnicu. Čakal.
Claire Dunhamová.
Do čoho sa mohla zapliesť?
Zoznámili sa pred desiatimi rokmi, keď ešte žil spôsobom, na aký sa v podstate pokúšal zabudnúť. Claire bola technička, odborníčka na elektronické zariadenia, ktoré Dryden a jeho ľudia používali vo všetkých kútoch sveta, a neraz sa spolu s nimi ocitla v situácii, keď šlo o krk.
Jej známi, najmä muži, sa v nej väčšinou nevyznali. Predpokladali, že je chladná a ľahostajná. Dryden si to spočiatku tiež myslel, ale neskôr pochopil, že sa mýli. V skutočnosti sa ľudia v Claire Dunhamovej nevyznali a ona sa nevyznala v nich. Prišla na to už dávno, pravdepodobne ešte v detstve, a v istom momente sa vzdala pokusov prekonať ten nedostatok. Na jej mieste by sa takto zachoval asi každý. Ale chladná nebola. Raz sa v dôstojníckej ubytovni na letisku v Bagrame objavil túlavý pes a Claire si ho obľúbila. Zviera bolo neforemné, malo zlepenú srsť a vyčnievali mu rebrá. Dryden čakal, že uhynie, hoci Claire sa usilovala, ako sa dalo. Nielenže psa kŕmila, ale podarilo sa jej zohnať aj lieky na tri či štyri choroby, ktorými ten tvor trpel. A Dryden sa opäť pomýlil. Pes žil ešte osem rokov, väčšinou sa len slnil pri bazéne v Clairinom dome v San José.
Na západe, asi vyše kilometra od dopravného uzla, vykukli spoza vyvýšeniny reflektory a rýchlo sa blížili.
Dryden vypol motor a vystúpil. Už počul syčanie pneumatík a hukot silného motora vo vysokej rýchlosti. O chvíľu auto vkĺzlo do svetelnej žiary okolo benzínky a Dryden spoznal siluetu Land Roveru Claire Dunhamovej. Auto prudko zabrzdilo a zastalo na neďalekej ceste. Claire sa naklonila, otvorila dvere na strane spolujazdca a rýchlo kývala na Drydena, aby nastúpil.
Ledva sa ocitol na sedadle, Claire znovu vytúrovala motor. O niekoľko sekúnd boli za nadjazdom a smerovali do tmy rovno do púšte východne od medzištátnej diaľnice I-15. Do pustatiny. Claire hnala auto stopäťdesiatkou.
Nevyzerala dobre. Vo svetle prístrojovej dosky sa jej tvár leskla od potu, hoci klimatizácia fičala na plné obrátky. Oči, veľké a zelené, ktoré väčšinou nevyjadrovali nič, iba úplný pokoj, stále zabiehali k digitálnym hodinám na konzole, ktoré teraz ukazovali čas 02.01.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Dryden.
Claire si prešla rukou po čele, utrela si ju o košeľu a znovu zovrela volant.
„Teraz by som ti to aj tak nemohla vysvetliť. Onedlho sa to dozvieš.“ Oči jej znovu zaleteli k hodinám. „Doriti.“
„Ani to neskúsiš?“
Claire namiesto odpovede siahla na zadné sedadlo, napla svaly a na kolená si prudko položila čierny vak. Už bol otvorený. Strčila ruku dnu, vylovila deväťmilimetrovú Berettu a podala ju Drydenovi.
„Má plný zásobník, jeden náboj je v komore,“ upozornila.
Dryden si pištoľ vzal, skontroloval, či je zaistená, a oprel si ju o stehno. Obzrel sa a videl, že Claire má rovnakú Berettu, ale už v puzdre pod pazuchou.
Znovu za jazdy siahla do čierneho vaku a vytiahla niečo väčšie ako pištoľ. Bol to čierny predmet veľkosti desiatového boxu, ale s poskladanou miniatúrnou trojnožkou. Dryden vecičku okamžite spoznal, často ju spolu s Claire používali – ešte za starých čias. Bol to laserový mikrofón. Jeho lúč dokázal zmerať zvukové vibrácie skla, stačilo ho zvonku zamieriť na okno a človek počul všetko, čo zaznievalo v budove.
Neprekvapilo ho, že Claire takúto hračku má. Po tom, čo obaja odišli z armády, sa pred ôsmimi rokmi rozhodla pracovať na vlastnú päsť v súkromnom bezpečnostnom biznise. Dnes boli jej služby vyhľadávané, pracovala pre technologické firmy zo Silicon Valley, mala na starosti zabezpečenie firemných priestorov a dokonca aj súkromných domov manažmentu. Dryden vedel, že si ju korporácie občas najmú aj na špehovanie zamestnancov, ktorým prestali dôverovať, a tá nedôvera sa často ukázala oprávnená.
Claire teraz jednou rukou rozložila trojnožku a mašinka bola pripravená. Presne v tej chvíli sa asfalt pod kolesami zmenil na štrk a Land Rover, idúci takmer sto šesťdesiatkou, zahrkotal a prudko poskočil. Výmole sa striedali s hladším terénom a celé vozidlo sa otriasalo ako práčka, do ktorej vložili tehlu.
„Doriti,“ zasyčala Claire.
Prešli za miernu vyvýšeninu a Dryden vpredu zbadal svetlo – jediný bod. Holá žiarovka, tipoval, visí na niečej verande asi kilometer a pol pred nimi.
„Tam,“ povedala Claire. Upierala oči na vzdialené svetielko. Stiahla nohu z plynového pedála, spomalila na stovku, potom na sedemdesiatku. Motor prestal zavýjať, už len tlmene vrčal. Dryden pochopil: Claire nechce hlasno oznamovať, že sú tu.
Znovu spustila ruku z volantu a otvorila priehradku na boku laserového mikrofónu. Bolo v nej zo šesť bezdrôtových slúchadiel, jedno dala Drydenovi, jedno si vzala sama a zavesila si ho na ucho. Dryden urobil to isté.
Svetlo na verande bolo teraz vzdialené už len okolo sedemsto metrov. Dryden rozoznával aj tvar budovy, kde žiarilo. Bola nízka a hranatá. Príves alebo karavan. Pred ním parkovalo malé červené auto.
Claire trpezlivo viedla Land Rover sedemdesiatkou. Tristo metrov pred svetlom vypla predné reflektory. Z menšej diaľky by už zvnútra karavanu zbadali svetlá, aj keby mali na oknách závesy.
Púšť sa po vypnutí reflektorov zmenila na čierny atrament. Nedovideli dokonca ani na cestu. Claire ticho zahromžila, stiahla nohu z plynového pedála a zastala. Nestrácala čas s vypínaním motora, zaradila neutrál a o pol sekundy bola vonku a kládla na kapotu laserový mikrofón. Dryden vystúpil svojimi dverami. Červená laserová bodka sa už teraz chvela na priestranstve pred karavanom, ako sa ju Claire pokúšala namieriť.
Nahla sa, zahľadela sa na karavan tesne ponad prístroj a zamerala lúčom okno pri severnom okraji. Upravila polohu trojnožky, pustila prístroj, potom vytasila pištoľ a takmer behom vyrazila ku karavanu. Dryden ju nasledoval. Ich kroky boli prakticky nehlučné. Už dávno sa naučili pohybovať po púštnej pôde potichu a rýchlo.
Dryden začul v slúchadle zvuky z karavanu. Čudné zvuky. Akési tlmené ťukanie – pripomenulo mu zvuky, keď si mačka brúsi pazúriky na čalúnení. Nadvihne látku, pustí ju, znovu ju nadvihne a znovu pustí.
Zvuk stíchol.
Niekoľko sekúnd sa neozývalo vôbec nič.
Teraz už boli s Claire iba štvrť kilometra od karavanu. Holá žiarovka na verande vydávala slabé žlté svetlo, bola to najviac šesťdesiatka. Vďaka nej bol terén medzi nimi a dvorom pred karavanom ponorený do úplnej tmy.
Dryden zrazu zo slúchadla začul zvuk, ktorý sa nedal s ničím pomýliť: digitálne pípnutie čerstvo zapnutého iPhonu. Claire po jeho ľavej ruke zareagovala a pridala tempo.
V slúchadle zazneli tri tóny, tesne za sebou, prvý vysoký, druhé dva nižšie a úplne rovnaké.
Niekto dnu práve vyťukal číslo 911. Číslo núdzovej linky.
Ešte dvesto metrov.
Slabo rozoznávali zvonenie na linke. Po prvom sa ozval mechanický hlas. Dryden slovám neporozumel, ale vedel si ich predstaviť.
Potom sa ozval iný hlas, takmer šepkal, no bol oveľa zrozumiteľnejší. Hlas dieťaťa, dievčaťa, v karavane. „Viete si zistiť, odkiaľ volám?“
Operátorka na núdzovej linke čosi povedala, ale dievča jej skočilo do reči.
„Volám z mobilu. Viete zistiť, kde som?“
Dispečerka spustila rýchly prúd slov. Povedala „v ohrození“?
Dievča tentoraz neodpovedalo.
Dispečerka opäť prehovorila, ale z karavanu ani tentoraz nedostala odpoveď. Sekundy plynuli.
Dievča vzápätí povedalo: „Volám sa Leah Swainová. Som tu s ďalšími tromi...“
Zmĺklo, prudko vydýchlo a v tom výdychu bol strach.
Drydenovi sa zazdalo, že počul ešte slabiku z odpovede dispečerky, a potom dievča začalo kričať, vysokým, vydeseným hlasom.
„My sme nikomu nevolali! My sme nikomu nevolali! Prisahám, nič sa nestalo! Nikomu sme nevolali!“
Chvíľu to znelo, akoby dievča zároveň kričalo aj rozprávalo iným hlasom. Potom si Dryden uvedomil, čo vlastne počuje: V karavane bolo ešte jedno dievča. Možno niekoľko iných dievčat.
Práve keď mu to došlo, na dievčatá sa osopil dospelý muž. „Čo ste to urobili? Doboha, čo ste to urobili?“
Claire v tme vedľa Drydena zakliala a rozbehla sa plnou rýchlosťou. Dryden s ňou držal tempo. Hoci mu o ľuďoch v karavane nič nepovedala, kľúčové body situácie boli rovnako zreteľné ako hroty na ostnatom drôte.
Mužov krik sa už takmer nedal odlíšiť od kriku dievčat, ale niekoľkokrát sa jasne ozvalo zabijem vás. Neznámy škriekal skôr ako zviera než človek. To bola posledná myšlienka, ktorá Drydenovi preletela mysľou, skôr ako mu nohy vyleteli do vzduchu.
Ešte pred chvíľou chodidlami pravidelne dopadal na púštnu pôdu a odrazu jedným stúpil do prázdna. Vrhol sa vpred a natiahol dopredu ruky. Vnímal, že rovnako sa po jeho ľavici vodí Claire. Celú hrozivú polovicu sekundy si predstavoval, že pod sebou nič nemá, len tridsaťmetrovú priepasť, a potom narazil kolenom na kovovú hranu a do nohy mu vystrelila bolesť. Dlaňami dopadol medzi vrecia s odpadkom a rozhádzané kusy plastu – polámané kryty strojov a bohvie čoho ešte. Počul, ako Claire pristála v podobných troskách o pol druha metra ďalej, no okamžite sa zdvihla a pokúsila sa vydriapať z priekopy, v ktorej sa ocitli – z kanála plného odpadkov.
Dryden pohýbal nohou a zistil, že nie je zranený. Škaredo si narazil koleno, ale nič si nezlomil.
Krik muža v karavane medzitým pokračoval. „... kurvy, zabijem vás, rozumiete?“
Dryden stále zvieral Berettu, čo mu dala Claire. Vzoprel sa na voľnej ruke a rozbehol sa k druhej stene kanála...
A vtedy ho zastavila ľavá noha.
Látka džínsov na lýtku sa mu o niečo zachytila. O ostrý kovový roh, ktorý pretrhol tkaninu a držal ho ako rybársky hák.
Claire vedľa neho sa tiež pokúšala vyslobodiť. Dryden počul zvuk, ako keby sa pod ňou napínali a skrúcali hrdzavé posteľné perá. Celá posteľ sa v tom chaose posúvala, ako ju Claire ťahala za sebou.
Hlas muža v karavane medzitým nadobudol melódiu a rytmus šialeného pospevovania. „Zabijem vás... zabijem...“ opakoval, akoby to hovoril už iba sám sebe. Potom sa v slúchadle ozvali údery na drevo, akoby postupne otváral dvierka na skrinkách. Zúrivo odsúval plechovky a škatule, ako posadnutý niečo hľadal.
Dryden z celej sily šklbol zachytenou nohou, chcel roztrhnúť látku. Bolo to márne, odpadky pod ním sa prepadávali a šmýkali, nemal sa o čo oprieť.
„Zabijem vás... zabijem... TU JE TO!“
Búchanie dvierkami stíchlo a hlas tiež. Už bolo počuť len krik dievčat.
Dryden si vrazil pištoľ za pás nohavíc a hmatkal v tme po čomkoľvek, čoho by sa dalo pevne zachytiť. Lakťom zľahka narazil do kovového povrchu, pri náraze sa ozval tupý, zunivý zvuk. Práčka alebo sušička, pomyslel si, zaborená do hliny brehu kanála. Oboma rukami zovrel okraj starého spotrebiča, akoby to bola skalná rímsa na útese, po ktorom chcel vyliezť. Celým telom sa vytiahol dohora a pocítil, ako látka na džínsoch povoľuje a trhá sa. Rýchlo švihol oboma nohami dohora, pritiahol si ich k hrudi, oprel sa chodidlami tam, kde mal pred chvíľou dlane, a z čupiacej pozície vyštartoval ako bežec na trati. O pol sekundy bol znovu na zemi, pristál na štyroch, zdvihol sa a šprintoval tak rýchlo, ako jeho telo vládalo.
Ku karavanu to bolo stopäťdesiat metrov.
Sedemdesiatpäť.
Päťdesiat.
„Viete, čo vám za to urobím?“ vrieskal muž vnútri. „Toto vám za to urobím!“
Dryden vytasil Berettu a posledných päťdesiat metrov prebehol, hnaný adrenalínom, takým tempom, že to bolo skôr ako let.
Pred dverami karavanu bola nízka drevená veranda, dva schody a potom plošinka. Dvere na pántoch sa otvárali smerom von, ale boli zhrdzavené a takmer vypadli z pántov. Dryden ani nespomalil, keď vyskočil na verandu a vrazil do nich plecom, lacné veraje sa roztriasli, dvere spadli dnu a v tej chvíli bol vnútri aj on. Naraz vnímal všetky detaily tej scény.
Veľkú oceľovú klietku, v nej štyri dievčatká, ktoré sa držali jedna druhej a kričali.
Na kosť vychudnutého muža s dlhými sivými vlasmi a dlhou sivou bradou, ktorý držal fľašu s tekutým podpaľovačom a prstami driapal vrchnák. Pokúšal sa ju otvoriť.
Muž sa pri rachote, čo spôsobili vylomené dvere, zvrtol. Na tvári mal niečo medzi zúrivosťou a prekvapením. Tak ako hlas v slúchadle, aj mužova tvár na Drydena zapôsobila dojmom nie celkom ľudskej bytosti. Skôr nejakého dravca, divokého tvora, ktorý sa riadi len pudmi.
Mužov pohľad sa odtrhol od Drydena a zaletel k špinavej kuchynskej linke, čo oddeľovala obývačku od kuchyne. V neporiadku, len meter a pol od jeho ruky, tam ležal štyridsaťcentimetrový lovecký nôž.
Chlapík znovu pozrel na Drydena a oči sa mu prižmúrili, ako rýchlo odhadoval situáciu. Dryden nepočkal, kedy odhad dokončí. Namieril naňho a vpálil mu dve guľky do čela. Muž sa kŕčovito mykol a padol dozadu na stenu, až sa zosypal na dlážku.
Fľaša tekutého podpaľovača pristála vedľa neho.
Zatvorená.
V miestnosti zavládlo takmer úplné ticho. Dievčatá prestali kričať. Už len pozerali, oči vytreštené, a trhane dýchali.
Vonku sa ozval dupot. Claire vyskočila na verandu, vbehla dnu a zastala tesne za Drydenom. Dievčatká pozerali raz na ňu, raz naňho.
Všetky štyri boli ešte deti, mali niečo medzi ôsmimi a dvanástimi rokmi. Oblečené boli v jednoduchých tričkách a teplákoch. Mali dlhé, dôkladne rozčesané vlasy, ostrihané nechty a čistú pokožku.
Opatrované domáce zvieratká, pomyslel si Dryden a takmer vyprázdnil mŕtvemu do tváre aj zvyšok zásobníka.
Na dlážke v klietke uvidel iPhone a dlhú lištu, čo trčala spomedzi mreží. Na konci lišty vyčnieval jediný klinec – na tom konci, ktorý bol mimo klietky. Dryden sa zamyslel nad klincom a telefónom a spomenul si, čo pred telefonátom na núdzovú linku počul: drapkanie, ako keď sa klinec zachytáva o dlážku. To si dievčatá pritiahli mobil z miesta, kde sa
nachádzal predtým. Len čo ho mali v ruke, zatelefonovali.
„Musíme zmiznúť,“ upozornila Claire.
Dryden sa k nej obrátil. Všimol si, že jej nepokoj zmizol – takmer. Dryden si predstavil posledné minúty jazdy, keď stále sledovala hodinky, očividne si uvedomovala, že čas sa kráti.
„Dopekla, ako si to mohla tušiť?“ vyštekol.
„Neskôr,“ mykla plecom Claire. „Je najvyšší čas vypadnúť.“
Dryden sa ani nepohol. Pozeral raz na ňu, raz na dievčatká, potom zase na mobil na dlážke. Márne si to v hlave dával dokopy.
„Vysvetlím ti to,“ súrila Claire. „Aj ti to ukážem. Ale nie teraz.“
Dryden na ňu stále zízal. Dnes večer ju prvý raz videl v jasnom svetle. Hoci napätie z nej opadlo, vyzerala oveľa horšie, než si to Dryden predtým uvedomil. Pod očami mala tmavé kruhy a bola bledá. Neschudla, jej vyše stosedemdesiatcentimetrová postava zostala štíhla ako vždy, no pôsobila akosi upadnuto. Fyzicky vyzerala taká vyčerpaná, že sa to nedalo vysvetliť dlhou jazdou autom a krátkym šprintom.
„Vysvetlím ti to,“ zopakovala. Obrátila sa na odchod, potom akoby sa zháčila. Zvrtla sa, pozrela na koberec vpravo od Drydena, zohla sa a zdvihla dve prázdne nábojnice z Beretty. Strčila si ich do vrecka a popri Drydenovi vyšla na drevenú verandu.
Dryden sa zadíval na klietku. Oceľové tyče boli nahrubo pozvárané. Primitívne dvere boli z rovnakých tyčí, zatvorené ťažkou visacou zámkou.
Ešte stále mu to len dochádzalo, jedna hrôza za druhou.
Štyri dievčatká civeli cez mreže, oči stále vlhké od sĺz.
Zvonku sa ozvala Claire: „Im sa nič nestane, keď sem dorazia policajti. Nám áno. Poď.“
Dryden ešte chvíľu váhal, potom sa obrátil a vyšiel z karavanu. Claire už utekala po štrkovej ceste k Land Roveru. Z diaľnice v tichej noci doľahlo kvílenie policajnej sirény. Dryden zostúpil z verandy a rozbehol sa za Claire.
