MINSK - Rusky píšuca bieloruská spisovateľka ocenená Nobelovou cenou Svetlana Alexijevičová pokladá budúce katastrofy, ako boli havárie v jadrových elektrárňach v Černobyle a vo Fukušime, za nevyhnutné, a to tým skôr, že sa teroristi pokúsia podobné zariadenia premeniť na jadrovú bombu. Pripomienku černobyľskej tragédie pokladá za poslednú baštu občianskeho odporu proti autoritárskemu režimu prezidenta Alexandra Lukašenka, ktorý stavia novú jadrovú elektráreň, bez toho aby sa Bielorusov opýtal na názor. Preto sa rozhodla tento rok do organizácie protestov vo svojej vlasti zapojiť.
Černobyľ očami Slováka: FOTOreportáž z mesta, ktoré postihla tichá a strašná smrť!
"Ľudstvo si myslí, že človek je najdôležitejší a že má s prírodou konať z pozície sily. Ale nastal čas zúčtovania. Za tento spôsob rozvoja civilizácie nekonečnou spotrebou platíme rizikom. Netreba byť veštcom, aby človek pochopil, čím táto cesta hrozí a že takýto Černobyľ a Fukušima sa zopakujú," povedala stanici BBC spisovateľka pri príležitosti 30. výročia katastrofy.
Ako autorka knihy Černobyľská modlitba: kronika budúcnosti, počúvala, že to sa prihodilo lajdáckym Rusom, ale že nič také sa Západu stať nemôže. A počúvala to aj pri návšteve Japonska. "Ale ubehlo desať rokov a vidíme, že z civilizácie okolo japonskej Fukušimy zostala len hromada smetí," poznamenala.
Pripomenula tiež údajné plány bruselských atentátnikov zaútočiť na jadrové prevádzky v Belgicku. Ľudstvo sa ale doteraz nedokáže jadrovej energie zriecť, za prvoradé považuje problémy sociálne a tie ekologické odkladá: "Je to ako vždy: ľudia riešia problémy, až keď bijú na dvere. Ak sa tomu nepostavíme, môžeme dopadnúť ako iné civilizácie, ktoré boli a nič z nich nezostalo," varovala spisovateľka.
"Černobyľ je iná barikáda," myslí si o svojom zapojení do akcie "Černobyľská cesta", akokoľvek sa - aj napriek kritike autoritárskeho režimu - do verejných protestov nepúšťala. "V Bielorusku, ktoré najviac utrpelo Černobyľom, sa nikto nespýtal ľudí, či postaviť, alebo nepostaviť jadrovú elektráreň. Áno, v autoritárskej spoločnosti o všetkom rozhoduje jediný človek. Ale predsa len by sme mali ísť a povedať, že je to náš život. Spočíva v našich rukách," povzbudila krajanov, aj keď pripustila, že účastníkov "černobyľských" protestov každoročne ubúda.
Za zločin označila počínanie úradov, ktoré bagatelizujú "černobyľskú fóbiu" a využívajú kontaminované pozemky na poľnohospodársku výrobu: "Rada by som vedela, či na Lukašenkov stôl prichádza produkcia z tejto 'obrodenej' pôdy. Pochybujem. Hore jedia len to, čo vyrástlo na najpreverenejších miestach. Je to zločin. A vyjadrenie postoja autoritárskej moci k ľudskému životu."
Pripustila, že sa v Bielorusku teraz veľa stavia. Zdá sa jej však, že politika aj opozičné hnutie, ktoré už má tiež "nezosaditeľných vodcov", zakrpateli, spoločnosť sa nerozvíja, kultúrny a duchovný život zamrzol. "Ale vo vnútri spoločnosti odpor existuje. Ľudia nie sú takí hlúpi, aby pokorne prijali to, čo je. Ani takí zastrašení," usúdila.
