PRAHA - Viedenský kongres z rokov 1814-1815, niekedy prezývaný "koncert mocností", rozhodol o novej podobe Európy po francúzskej revolúcii a napoleonských vojnách a de facto priniesol starému kontinentu mier na jedno storočie - do vypuknutia prvej svetovej vojny. Kongres stabilizoval situáciu po prakticky štvrť storočie trvajúcich vojnách v Európe, rozhodol o viacerých územných zmenách a dal okrem iného vzniknúť takzvanému kongresovému systému politiky. Kongres skončil pred 200 rokmi, 9. júna 1815, podpisom Záverečného aktu, iba deväť dní pred definitívnym pádom francúzskeho cisára Napoleona v bitke pri Waterloo.
Prečítajte si aj: Čo sa stane s Európou, keď sa všetok ľad na planéte roztopí: VIDEO začiatku nášho konca!
Kongresu, ktorý sa začal 1. októbra 1814 a ktorý mal pôvodne trvať len šesť týždňov, sa zúčastnili zástupcovia všetkých štátov Európy okrem Turecka, na stretnutí ale boli aj zástupcovia rôznych významných miest, spolkov či náboženských organizácií. Náklady na priebeh kongresu, ktorého sa zúčastnilo okolo 50 členov panovníckych rodov a asi 250 diplomatov, sa odhadujú na 20 miliónov zlatých.
Reprezentatívnu špičku tvorili rakúsky cisár František I., ruský cár Alexander I. a pruský kráľ Fridrich Viliam III. Hlavným hostiteľom a hýbateľom diania bol obratný rakúsky minister zahraničia Klemens Metternich. Pre časté lovy, výlety a najmä plesy, ktoré sa organizovali hlavne v salónoch význačných šľachtičien, bol tiež nazývaný "tancujúci kongres".
Takmer všetky rokovania prebiehali v štýle salónnej diplomacie, teda na dvojstranných uzavretých rokovaniach. Na spoločných zasadnutiach potom boli vyhlasované už vopred dohodnuté zmluvy. Tón Viedenský kongresu udávala štvorica štátov - Rakúsko, Prusko, Británia a Rusko. Francúzskemu zástupcovi Charlesovi Talleyrandovi sa však obratným manévrovaním podarilo zabrániť drastickým dôsledkom kongresu pre Francúzsko.
Pred kongresom stáli dva hlavné okruhy problémov. Prvý predstavovali otázky celoeurópskeho usporiadania, druhý sa týkal nemeckých problémov. Jednu z najdôležitejších otázok, stanovenie francúzskych hraníc, pritom už vyriešila Parížska mierová zmluva z 30. mája 1814, ktorá určila hranice Francúzska v podobe, ktorú mali k 1. januáru 1792. To znamenalo, že si krajina galského kohúta podržala Nice a časť Savojska.
Najväčšie územné zisky po kongrese pripadli Rakúsku, napríklad v Haliči, Salzbursku, Dalmácii a Tirolsku, ale zato stratilo južné Holandsko. K Prusku bola napriek odporu Rakúska pripojená časť územia Saska, Vestfálska a Pomoranska a znova pripojené Poznaňsko a Toruňsko.
Na návrh ruského cára Alexandra I. sa na časti Varšavského veľkovojvodstva ustanovilo Poľské kráľovstvo, ktoré sa spojilo personálnou úniou s Ruskom. Rusko získalo Besarábiu a Fínsko. Kongres tiež reštauroval legitímne dynastie v Španielsku a na území dnešného Talianska. Holandsko, Belgicko a Luxembursko sa spojili do Holandského kráľovstva, Británia získala Maltu a od Holanďanov Cejlón a Kapsko, Švajčiarsko bolo vyhlásené za neutrálne a k Švédsku bolo personálnou úniou pripojené Nórsko.
Kongres tiež potvrdil rozdrobenosť Nemecka: miesto zrušenej Svätej ríše Rímskej sa založil Nemecký spolok s federatívnou ústavou, v ktorom bolo spojených 37 monarchií, vrátane Rakúska a Pruska, a štyri slobodné mestá pod vedením Rakúska.
Na kongrese boli taktiež niektoré štáty povýšené, napríklad z vojvodstva na kráľovstvo či veľkovojvodstvo. Kongres tiež garantoval slobodu plavby po mnohých riekach (napríklad po Rýne či Dunaji), odmietol obchod s otrokmi a vôbec prvýkrát sa na medzinárodnej úrovni preberala židovská otázka, o zlepšení postavenia Židov najmä v nemeckých štátoch ale kongres nerozhodol.
Kongres v 19. storočí hojne kritizovali najmä za ignorovanie rastúcich národných a liberálnych hnutí v mnohých štátoch a snahu "zakonzervovať" existujúce pomery. V 20. storočí ale niektorí historici a štátnici výsledky kongresu oceňovali, napríklad bývalý americký minister zahraničia Henry Kissinger, Metternichov veľký obdivovateľ, ho považoval za úspešný príklad reálnej politiky.
