PARÍŽ – Francúzsky cisár Napoleon I. (Napoleon Bonaparte) utrpel pred 200 rokmi, 18. júna 1815, pri Waterloo (dnes v Belgicku) zdrvujúcu porážku v boji s britským a pruským vojskom. Táto udalosť bola kľúčovou pre ďalší vývoj svetových dejín; nastala po nej dlhá perióda mieru.
Napoleon Bonaparte bol po Waterloo vyhostený na Ostrov svätej Heleny, kde v roku 1821 zomrel. Porážka prekazila jeho pokus o obnovenie moci vo Francúzsku a v Európe. Napoleon vtrhol do Ruska v júni roku 1812 na čele tzv. Veľkej armády, ktorú tvorilo asi 600.000 vojakov. Porazil Rusov v bitke pri Borodine a obsadil evakuovanú Moskvu. Nedostatok potravín ho však prinútil vydať sa na cestu späť. Napoleonovu armádu trápil hlad a zima a ničili ju partizánske útoky. Nakoniec zvyšky Napoleonovej armády porazili ruské vojská v bitke pri Berezine. Z Ruska sa vrátilo iba niečo vyše 30.000 vojakov. Po zdrvujúcej porážke v roku 1813 pri nemeckom Lipsku a vstupe spojeneckých vojsk do Paríža v roku 1814 bol cisár Napoleon I. nútený abdikovať a odísť do vyhnanstva na ostrov Elba.
Do Paríža sa Napoleon Bonaparte vrátil 20. marca 1815 a ešte raz sa pokúsil obnoviť svoje cisárstvo. Obrátil sa na Rusko, Veľkú Britániu, Rakúsko a Prusko s ponukou mieru na základe podmienok status quo. Tieto krajiny však jeho ponuku neprijali, rozhodli sa, že s ním nebudú separátne rokovať, ale postavia proti nemu armádu.
Vojenské sily francúzskej armády boli vyčerpané z predchádzajúcich kampaní. K dispozícii boli vojenské jednotky zložené väčšinou z narýchlo vycvičených nováčikov. Napoleon vedel, že jeho jedinou nádejou na zotrvanie pri moci je zničenie spojeneckých síl v dnešnom Belgicku ešte predtým, než budú posilnené. Potom by mohol zatlačiť Britov späť k moru a vyradiť Prusov z vojny. V júni 1815 Napoleon I. tiahol so svojím vojskom do Belgicka, kde sa už medzitým zhromažďovali dve nepriateľské armády: britsko-holandská pod velením Arthura Wellesleyho, vojvodu z Wellingtonu, a pruská pod velením poľného maršala Gebharda von Blüchera.
Pruskú armádu Napoleon I. porazil 16. júna 1815 pri Ligny (dnes Belgicko) a nariadil armádnemu zboru maršala Emmanuela de Grouchyho, aby ju prenasledoval. O deň neskôr sa cisár obrátil proti britskému vojsku pri Waterloo. Boje, ktoré spočiatku vyzerali pre Francúzov nádejne, sa začali 18. júna 1815 okolo druhej popoludní. Rozhodujúcu úlohu však zohralo to, že maršalovi de Grouchymu sa nepodarilo zastaviť Blücherovu pruskú armádu v jej postupe k Waterloo. Počas najostrejších bojov Francúzov s Britmi sa od východu priblížili pruské zbory, zaútočili na francúzske vojská a vo večerných hodinách rozhodli o výsledku bitky. Napoleon Bonaparte stratil takmer celé delostrelectvo - porážka francúzskej armády bola v ten deň dovŕšená.
Po bitke pri Waterloo armáda Napoleona Bonaparteho prestala existovať. Cisár odmietol nastúpiť 22. júna 1815 na trón a bol vyhostený na Ostrov svätej Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel. Francúzsko opäť ovládla dynastia Bourbonovcov. Bitku pri Waterloo pripomína v malom belgickom mestečku víťazný pamätník – Leví násyp (Butte du Lion). Lev hľadiaci smerom k Francúzsku stojí na umelo vytvorenom kopci; na jeho vrchol vedie vyše 200 schodov.
Spojené kráľovstvo odhalilo 10. júna 2015 svoju prvú pamätnú tabuľu venovanú tisícom vojakov, ktorí padli v bitke pri Waterloo. Pamätník na rovnomennej londýnskej železničnej stanici (Waterloo) je zväčšeninou bojového odznaku, ktorý vtedy dostali všetci britskí vojaci.
Belgicko sa rozhodlo vydať pri príležitosti 200. výročia bitky pri Waterloo pamätnú dvojeurovú mincu s mapou bitky pri Waterloo i pamätníkom Leví násyp. Tento zámer vyvolal v susednom Francúzsku negatívne reakcie. Belgicko od neho teda ustúpilo, ale napokon sa rozhodlo vyraziť pamätné mince s hodnotou 2,5 eura s platnosťou len na území Belgicka. Pamätnú mincu (medailu) v hodnote 5 libier vydáva aj Spojené kráľovstvo.
V britskom Londýne sa nachádza National Army Museum (Národné vojenské múzeum). Jedným z jeho exponátov, ktorý má spojitosť s Napoleonovou porážkou pri Waterloo, je kostra Napoleonovho koňa. Kôň menšieho vzrastu prešiel špeciálnym výcvikom, aby zachoval pokoj na bojovom poli. Niesol Napoleona I. do viacerých bitiek, aj do tej pri Waterloo, ale meno dostal po prvej z nich, víťaznej, pri obci Marengo v Taliansku. Marenga osemkrát zranili, no Napoleona I. nikdy zo svojho chrbta nezhodil. Po Waterloo sa Marengo dostal do Londýna, kde si ho so záujmom i zo zvedavosti obzerali podobne ako všetko, čo sa týkalo Napoleona Bonaparteho i slávnej bitky. Marengo prežil Napoleona o desať rokov.
