KURSK/PRAHA - Bitka pri Kursku, do ktorej sa v lete 1943 na oboch stranách zapojili skoro dva milióny vojakov a tisíce tankov alebo samohybných diel, zostáva najväčším stretnutím obrnencov všetkých čias. Pre nacistické Nemecko predstavovala asi poslednú nádej na zvrat na východnom fronte, ktorá ale nepriniesla očakávaný výsledok. Bitka, ktorá po krátkej predohre z predchádzajúceho večera začala ráno 5. júla 1943, totiž napriek výrazným sovietskym stratám po 50 dňoch bojov prakticky vyčerpala nemecké sily.
Pôvodný plán operácie, ktorú velenie wehrmachtu nazvalo Citadela, bol pritom presne opačný. Nemci si boli vedomí toho, že napriek mobilizácii takmer všetkých dostupných síl už nemajú dostatok zdrojov na mohutnú ofenzívu ako v predchádzajúcich dvoch vojnových rokoch, takže chceli "len" vyradiť z boja čo najviac nepriateľskej techniky a vojakov. Nakoniec síce boli straty Červenej armády väčšie ako tie nemecké, Sovieti ale boli schopní svojich mŕtvych a zajatých vojakov aj zničené tanky rýchlo nahradiť.
Porážka nemeckých síl v Kursku mala, ako už to vo vojne býva, viacero príčin. Napríklad nesporne vyššie skúsenosti tankových osádok wehrmachtu aj síl SS dokázali sovietski velitelia vyvážiť starostlivou prípravou. Dopredu totiž poznali nielen miesto útoku Hitlerových generálov, asi stokilometrový výbežok frontu pri meste Kursk na pomedzí Ruska, Ukrajiny a Bieloruska, ale tiež čas niekoľkokrát odkladanej nemeckej ofenzívy. Aj vďaka informáciám od Britov, ktorí dokázali lúštiť tajné nemecké depeše.
V nemeckom velení pritom plán útoku pri Kursku nemal bezvýhradnú podporu. Skúsení dôstojníci vrátane maršala Ericha von Mainsteina by totiž dali radšej prednosť stratégii "pružnej obrany", vďaka ktorej by nemecké jednotky dokázali čeliť silnejúcim Sovietom a postupne by vyčerpali ich útočný potenciál. Takýto defenzívny prístup k bojom ale odmietal samotný Adolf Hitler, ktorého neodborné rozhodnutie neskôr nepriaznivo ovplyvnilo aj samotný priebeh kurskej bitky.
Hitlera dokonca odrádzal od útoku i sám tvorca nemeckých tankových vojsk Heinz Guderian. "Koľko ľudí podľa vás vôbec vie, kde leží Kursk. Prečo chceme tento rok na východe útočiť?" pýtal sa slávny generál vodcu. Ten mu síce vraj dal za pravdu s tým, že kedykoľvek na chystaný útok myslí, obracia sa mu žalúdok, prípravy na ofenzívu ale bežali ďalej. Pôvodný Mainsteinom požadovaný termín začatia útoku - najneskôr koncom mája - ale bol niekoľkokrát odložený, aby Nemci získali dostatok síl aj novej techniky.
Odklady ale prospeli nielen wehrmachtu, ktorý dostal úplne nové, avšak v boji nevyskúšané, tanky Tiger alebo mohutné stíhače tankov Ferdinand. Sovietski generáli pod vedením maršala Georgija Žukova tak totiž získali čas na posilnenie obrany okolo Kurska, ktorá nakoniec v štyroch líniách siahala až niekoľko desiatok kilometrov za front. Krátko pred začatím bojov sa Sovieti tiež pokúsili prekvapiť a zničiť ešte na zemi nemecké letectvo, ale bez úspechu.
Luftwaffe tak dokázala získať nad bojiskom jasnú prevahu a nová verzia stuky zničila možno stovky sovietskych tankov, o výsledku bitky sa ale rozhodovalo na zemi. Nemecký plán na kliešťový obchvat zo severu a od juhu sa kvôli dobre pripravenej obrane začal zadrhávať už na samom začiatku. V južnej časti bojiska sa síce nemeckým tankistom a pechote podarilo preniknúť na dohľad Kurska, bola to ale skôr výnimka. Pri dedine Prochorovka potom 11. júla začal stret, ktorý nemá v histórii obdobu.
Proti sebe stálo na zhruba dvadsaťkilometrovom úseku počas troch dní okolo tisíc tankov a samohybných diel, sovietske mali prevahu dva ku jednej. Na stiesnenom bojisku sa tanky dostávali doslova na "dosah" a v boji stroja prti stroju do seba nezriedka narážali. Po desiatkach hodín bojov síce dosiahli nemeckí tankisti víťazstvo, na výsledku samotnej bitky to ale nič nezmenilo. Najmä keď sa v rovnakej dobe vylodili západní spojenci na Sicílii a Hitler nariadil stiahnuť z Kurska časť tankov.
Po stretnutí pri Prochorovke bolo jasné, že operácia Citadela je odsúdená na neúspech. Niekoľko dní potom sa začali nemecké jednotky sťahovať, 5. augusta červenoarmejcmi opäť získali mesto Orlov a 23. augusta konečne dobyli späť Charkov, stratený o päť mesiacov skôr. Bitka o Kursk znamenala - hoci Sovieti stratili podľa odhadov vyše štvrť milióna mužov, dvaapolkrát viac ako Nemci - definitívny zlom na východnom fronte. Po Kursku totiž prešla iniciatíva definitívne na stranu Červenej armády.
