LONDÝN - Britský vojnový zajatec Denis Avey (93) mal iba 25 rokov, keď sa mu podľa jeho slov poradilo preniknúť do koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. A to dokonca dvakrát. To, čo tam uvidel, na ňom zanechalo následky na celý život.
Sotva začala vojna, Avey sa kvôli dobrodružstvu prihlásil ako dobrovoľník do armády a skončil v jednej z elitných britských jednotiek. Pri útoku v blízkosti Tobruku ho zajali a dostal sa postupne do zajateckých táborov v Grécku, Taliansku a Nemecku, kde pracoval v uhoľných baniach. Po nevydarenom pokuse o útek sa stal zajatcom číslo 220543 na severe okupovaného Poľska a na jeseň 1943 ho premiestnili do tábora pre spojeneckých zajatcov neďaleko Osvienčimu.
"Prvé, čo som videl, boli obrovské stavby s komínmi a úzkorozchodné železnice. Nad tým všetkým viseli balóny, ktoré boli pripútané k zemi na oceľových drôtoch. A na tomto priestore sa pohybovali tisíce tieňov oblečených v modro pruhovaných blúzach a nohaviciach, ktoré vyzerali ako pyžamy. My spojeneckí zajatci, ktorí sme s nimi pracovali na stavbách, sme im hovorili Stripeys, pruháči," spomína Avey na Osvienčim III a tamojšiu továreň, kde sa vyrábala syntetická guma pre armádu a plyn cyklón B pre plynové komory. Práve tam Avey a ostatní zajatci pracoval spolu so Židmi.
Spojeneckí zajatci, ktorých bolo v ich tábore označenom E715 v tej dobe 600 až tisíc (čísla kolísali), spočiatku netušili, že blízko je vyhladzovací tábor. Avey spomína, že keď vial západný vietor, prinášal podivnú sladkastú vôňu. Bolo jasné, že prichádza z komínov vzdialených niekoľko kilometrov. Že patrí ku krematóriám, nikomu nenapadlo. Raz sa však Avey potajomky opýtal jedného väzňa, čo sa stalo s tými, ktorí už neprišli do práce. "Vyleteli komínom," znela odpoveď.
Avey sa o tom chcel presvedčiť na vlastné oči, a tak vymyslel plán. Na jar 1944 sa na stavbe zoznámil s holandským väzňom menom Hans. Mal argument, ktorý väzeň nemohol odmietnuť: v zajateckom tábore bola oveľa lepšia strava a navyše mu sľúbil aj veľa cigariet, ktoré pravidelne dostával prostredníctvom Červeného kríža. V tábore slúžili ako platidlo. Päťdesiat cigariet dostali aj strážni.
Avey týždeň sledoval, ako väzni chodia, aké majú nalomené a rezignované držanie tela a ako sa správajú. Keď bol pripravený, ostrihal si jedného rána vlasy dohola, zamazal si tvár hlinou a v nestráženom okamihu si s Hansom vymenil jeho páchnuci pruhovaný odev za britskú uniformu, dreváky za topánky a pridal sa ku kolóne.
Vedel, kam má ísť, to zariadil Hans u svojich spolubývajúcich. Barak Aveyho ohromil. Boli tam trojposchodové postele pre asi 150 väzňov. "Páchlo to tam po výkaloch, pote, chorobách a hnilobe," povedal Avey po rokoch. Ľahol si vraj tak, aby mu nebolo vidieť do tváre a nikto sa nezačal zaujímať, čo je zač. Jeho susedmi boli poľský a nemecký Žid. Tí mu vysvetlili, že príliš slabí väzni sú naložení na nákladiak a odvezení do plynu.
O niekoľko mesiacov neskôr sa výmena opakovala. Avey chcel zistiť mená dozorcov a kápov, aby ich mohol po vojne pohnať pred súd. Všetko prebehlo hladko, aj keď vlastne nič nezistil. Pri treťom pokuse bol skoro chytený pri výmene šiat, a tak zo všetkého zišlo.
Pre britského vojaka bolo to, čo videl, šok. Avey sa mal ako zajatec relatívne dobre. Briti hrávali futbal, mali vodovod a ústredné kúrenie. Dostávali balíčky z cudziny a neboli bezprostredne ohrození na živote. Avey si však aj tak v tábore užil svoje. Keď videl, ako esesák takmer ubil osemnásťročného Žida, neudržal sa a vykríkol na neho nadávku, ktorú Nemci často používali: "Du verfluchter Untermensch, ty prekliaty podčlovek!" Esesák mu dal ranu pažbou pištole do pravého oka. Jej následkom o neho prišiel a má ho sklenené.
V januári 1945 absolvoval pochod smrti z tábora, a keď sa dostal do Bavorska, utiekol a prekĺzol k Američanom. Tí ho posadili do lietadla smer Anglicko a vďaka tomu bol niekoľko dní pred nemeckou kapituláciou doma. Ale potom strávil dva roky v nemocnici ako s okom, tak s tuberkulózou, ktorú si priviezol.
O svojich zážitkoch mlčal desiatky rokov. Až v 2003 sa prihlásil o slovo v diskusii organizovanej BBC o dôchodkoch vojnových veteránov a rýchlo načrtol svoj príbeh. Vlani spolu s jedným reportérom napísal knihu, ktorá vyšla v 11 krajinách. Informoval portál idnes.cz.
