"Keď sa nevoľníci pýtali statkára, či majú vytrhať budriny dostali významnú odpoveď: ´Nie! Lebo spolu s burinou vytrháte aj pšenicu.´ Takýto kľúč nám môže pomôcť pochopiť celú históriu. Dejiny ľudstva sú hojdačkou existencie dobra a zla..." napísal pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe Spomienky - Identita, ktorá vyšla ktrátko pre jeho smrťou. Svätý Otec je mŕtvy, ale my máme možnosť sprítomniť si ho prostredníctvom rozhovoru s jeho sekretárom Dziwiszom, a najmä pápežových myšlienok vyňatých z jeho knihy.
Ján Pavol II.: - Stále žijem s vedomím, že pri všetkom, čo v mene svojho poslania poviem a urobím, sa deje niečo, čo nevychádza len z mojej iniciatívy. Viem, že to nie som len ja sám ako následník apoštola Petra, kto koná v mojom mene. Pozrime sa napríklad na komunistický systém. K pádu komunizmu prispelo nedostatočné hospodárske učenie. Nemôžeme sa však odvolávať iba na hospodárske faktory. Tým by sme všetko veľmi zjednodušili. Na druhej strane však veľmi dobre viem, že by bolo smiešne myslieť si, že to bol pápež, kto svojimi rukami rozmetal komunistov...
Vráťme sa k atentátu. Myslím, že to bol jeden z posledných "zášklbov" ideológie násilia, ktorá sa rozpútala v 20. storočí.
Pád nacizmu a neskôr aj Sovietskeho zväzu predznamenával stroskotanie tejto ideológie. Zdôraznil absurditu násilia na vysokej úrovni, na akej sa v týchto systémoch praktizovalo.
Veriaci človek vie, že prítomnosť zla vždy sprevádza prítomnosť dobra a milosrdenstva... Spása sa nikdy nekončí. Kde pribúda zlo, tam pribúda aj nádej na dobro.
V dnešnej dobe sa zlo veľmi rozmáha, pretože sa stalo nástrojom perverzných systémov na šírenie násilia vo veľkom meradle. Nehovorím o zle, ktoré páchajú jednotlivci. Zlo 20. storočia má väčšie rozmery. Je to utrpenie, ktoré je pozdvihnuté na úroveň systému. Zároveň sa však šírilo aj Božie milosrdenstvo v neuveriteľnej hojnosti. Neexistuje zlo, ktoré by Boh nevedel využiť na dobro oveľa väčších rozmerov.
Neexistuje utrpenie, ktoré by nevedel premeniť na cestu, ktorá vedie k nemu. Keď sa Boží syn dobrovoľne vystavil utrpeniu a smrti na kríži, zobral na seba všetko zlo a hriechy. Bolo to utrpenie neporovnateľných rozmerov. Tým, že Kristus trpel za nás všetkých, dal utrpeniu nový zmysel. Nastolil ním nový zákon - zákon lásky... Je to utrpenie, ktoré otvára bránu a nádej na oslobodenie, na definitívne odstránenie prahriechov, ktoré trýznia ľudstvo. Je to utrpenie, ktoré plameňmi lásky spaľuje zlo.
Každé ľudské utrpenie, každá bolesť v sebe skrývajú prísľub radosti. Platí to pre každé utrpenie, ktoré bolo spôsobené zlom: utrpenie vo vojnách, utláčanie jednotlivcov a národov, zlo sociálnej nespravodlivosti, pošliapaná česť, rasová či náboženská diskriminácia, terorizmus - všetko toto zlo na svete existuje, aby v nás prebudilo lásku. V láske, ktorá pramení z Kristovho srdca, je nádej na lepšiu budúcnosť sveta. Kristus je spasiteľ sveta: "A jeho ranami sme uzdravení." - (Izaiáš 53, 5).
