MINSK/PRAHA - Alexander Lukašenko je prvým a zatiaľ jediným zvoleným bieloruským prezidentom. Celkovo s prehľadom zvíťazil už v šiestich prezidentských voľbách a tento rok vo februári oznámil, že sa opäť bude uchádzať o znovuzvolenie do čela Bieloruska v budúcom roku. Prezidentského úradu sa ujal v júli 1994 a čoskoro sústredil vo svojich rukách všetku moc a z Bieloruska vytvoril podľa komentátorov komunistický skanzen so všetkými jeho atribútmi, ako sú prenasledovanie opozície a nezávislých médií a medzinárodná izolácia. Lukašenko je na Západe označovaný za posledného európskeho diktátora a 30 rokov na čele štátu nemá v Európe okrem monarchií konkurenciu. V posledných rokoch púta pozornosť spojenectvom s Ruskom, ktoré vo februári 2022 začalo, aj z územia Bieloruska, inváziu na Ukrajinu a tým rozpútalo najväčší pozemný konflikt od konca druhej svetovej vojny. V piatok 30. augusta sa dožíva 70 rokov.
Bývalý politruk a kolchozník Lukašenko sa na politickom kolbisku objavil na začiatku 90. rokov. Bol predsedom parlamentnej komisie pre vyšetrovanie korupcie a v čase prezidentskej kampane v roku 1994 si ako menej známy poslanec získal obľubu vďaka úzkemu kontaktu s voličmi a protikorupčnou rétorikou a vyhral prvýkrát prezidentské voľby.
Bielorusko stalo svedkom masívnych protestov
V roku 1996 predložil na schválenie v referende novú ústavu, podľa ktorej začína funkčné obdobie prezidenta od momentu prijatia ústavy a predĺžil si tak pôsobenie v prezidentskom kresle o dva roky do roku 2001. Získal tiež rozsiahle právomoci a hneď rozpustil parlament, ktorý sa mu postavil do cesty. Voľby v roku 2001 vyhral a ďalším referendom z roku 2004 nechal zrušiť zákaz vykonávať funkciu prezidenta krajiny po viac ako dve funkčné obdobia.
Po údajne sfalšovaných prezidentských voľbách v roku 2006 sa Bielorusko stalo svedkom masívnych protestov, ktoré sa skončili policajnou brutalitou, zatýkaním a súdmi. Za zmanipulovanie volieb USA a EÚ uvalili na Lukašenkov režim rôzne sankcie.
Zdalo sa, že sa situácia zlepšuje
Potom sa zdalo, že sa situácia zlepšuje. Únia v roku 2008 pozastavila uplatňovanie sankcií voči Bielorusku kvôli náznakom zlepšenia situácie na poli ľudských práv a zahraničnej politiky a v apríli 2009 Lukašenko napríklad navštívil Taliansko, čo bola jeho prvá návšteva v západnej Európe od roku 1996, keď bol vo Francúzsku.
V roku 2010 opäť vyhral voľby, ktoré opäť vyhnali do ulíc tisíce, podľa niektorých zdrojov až desaťtisíce ľudí. Polícia ich násilím rozohnala, mnoho ľudí bolo zranených, stovky demonštrantov boli zatknutí a odsúdení. Za mrežami sa vtedy ocitlo hneď niekoľko prezidentských kandidátov. Nespokojnosť západných organizácií, kritiku opozície i demonštrácie sprevádzali tiež prezidentské voľby v roku 2015.
Séria opozičných demonštrácií
Po doposiaľ posledných prezidentských voľbách v roku 2020 Bielorusko zasiahla doteraz najväčšia vlna protestov. Počas kampane boli hlavní rivali Lukašenka buď zatknutí alebo im volebná komisia zakázala účasť. Podľa oficiálnych údajov Lukašenko vyhral so ziskom 80,1 percenta hlasov, opozičná líderka Svjatlana Cichanouská, ktorá kandidovala namiesto svojho manžela, väzneného blogera Sjarheja Cichanouského, získala podľa údajov volebnej komisie 10,1 percenta hlasov.
Po voľbách sa začala séria opozičných demonštrácií, ktoré sprevádzala brutalita polície a zatýkanie. Zatknuté boli desaťtisíce ľudí, Cichanouská deň po voľbách utiekla do Litvy. Opozícia aj EÚ výsledky označila za sfalšované a Brusel uvalil sankcie voči desiatkam bieloruských činiteľov zodpovedných za volebné manipulácie a násilné potláčanie opozičných demonštrácií. Lukašenko na zozname nebol. Viaceré krajiny potom stiahli svojich veľvyslancov z Minska.
Lukašenko je spojencom Ruska
Lukašenko je spojencom Ruska, ktorému umožnil vo februári 2022 zaútočiť na Ukrajinu z bieloruského územia. Vlani Lukašenko údajne tiež zohral kľúčovú úlohu pri sprostredkovaní dohody o ukončení ozbrojenej vzbury paramilitantnej Wagnerovej skupiny vedenej Jevgenijom Prigožinom proti vedeniu ruskej armády a ruskému ministerstvu obrany. Podľa informácií ruskej tlače sa podarilo Lukašenkovi dohodnúť s Prigožinom návrat bojovníkov na základne. Dohodu vzápätí potvrdil Prigožin a neskoro večer aj Kremeľ. Ruský prezident Vladimir Putin tiež oznámil, že Prigožin ani wagnerovci, ktorí sa akcie zúčastnili, nebudú stíhaní a Prigožin, ktorý dohodu zdôvodnil tým, že nechcel, aby bola "preliata ruská krv", sa v rámci dohody presunie do Bieloruska. Neskôr sa Prigožin objavil v Moskve a v auguste zahynul pri doteraz nie úplne objasnenom leteckom nešťastí v ruskej Tverskej oblasti severne od Moskvy.
Tento rok vo februári pri hlasovaní v parlamentných a miestnych voľbách Lukašenko povedal novinárom, že bude opäť kandidovať v prezidentských voľbách v budúcom roku. "Pôjdem, pôjdem, pôjdem (kandidovať). Odkážte im (opozičníkom v emigrácii), že pôjdem!" vyhlásil podľa štátnej agentúry BelTA Lukašenko. Lukašenko sa narodil 30. augusta 1954 v obci Kopys vo východnom Bielorusku. Na Mogilevskej univerzite a na poľnohospodárskej akadémii vyštudoval históriu a ekonómiu. Už od svojich 20 rokov pôsobil v Komsomole, mládežníckej organizácii komunistickej strany. Neskôr pracoval ako politruk (politický inštruktor) pohraničných jednotiek a zapojil sa do činnosti niekoľkých poľnohospodárskych podnikov. V roku 1990 bol zvolený do parlamentu.
Je najdlhšie vládnucou hlavou štátu v Európe
Lukašenko je milovníkom hokeja a v roku 2014 sa v krajine konalo MS v hokeji. O ďalší šampionát v roku 2021 Bielorusko prišlo kvôli perzekúcii opozičníkov a policajnému násiliu po prezidentských voľbách v roku 2020. Bol tiež šéfom bieloruského olympijského výboru, jeho funkciu prevzal jeden z jeho synov Viktar. Bieloruský prezident je ženatý a má celkovo dvoch synov. Jeho manželka Galina sa odmietla so svojím mužom presťahovať do Minska a žije vidieckym životom. Pred rokmi Lukašenko priznal, že má tiež nemanželského syna Mikalaja, jeho matkou je údajne Iryna Abjelská, Lukašenkova bývalá osobná lekárka.
Bez monarchií je Lukašenko najdlhšie vládnucou hlavou štátu v Európe a v blízkom okolí je na tom lepšie len jeho tadžický náprotivok Imomali Rachmon, ktorý je prezidentom 30 rokov. Druhým najdlhšie vládnucim prezidentom v Európe je Putin, ktorý vládne ako hlava štátu s prestávkou už 20. rokom. Putin tiež Lukašenkovi tento rok v júli gratuloval k rekordnej dobe vládnutia. Putin uviedol, že bude rád pokračovať v "súdružskom dialógu a tesnej spoločnej práci. " Z doby, keď v Bosne zúrila vojna a v Rwande genocída, posledné ruské jednotky opúšťali Berlín... zostalo jediné: Lukašenko ďalej vládne Bielorusku, poznamenala Meduza tento rok v júli s narážkou na udalosti roku 1994, keď sa Lukašenko chopil moci. Dokonca aj v totalitných štátoch, ako je Kuba, Severná Kórea či Turkménsko, sa medzitým menili lídri a mnohé autoritárske režimy padli a v monarchiách umierali panovníci, ale Lukašenko ďalej drží moc, napísala ďalej Meduza.
