BUKOVEL - Od prepuknutia vojny má toto luxusné lyžiarske stredisko, nachádzajúce sa ďaleko od bombardovania, veľmi zvláštnu klientelu. Zdržiavajú sa tu hnuteľní Ukrajinci, ktorých mestá sa premenili na bojisko a hľadajú tu svoje miesto v boji proti ruskej invázii.
Reportáž o stredisku Bukovel na západe Ukrajiny, kde sú strety najmenej viditeľné, ponúkol francúzsky denník Le Monde. Bola to kúzelná sezóna, napadlo dosť snehu, svietilo slnko a vládla atmosféra nikdy nekončiacich večierkov. Na lanovkách, na diskotékach a vo vírivkách sa ale hovorilo iba o jednom - o riziku vojny a invázie ruských vojsk. V Bukoveli, vyhlásenom lyžiarskom stredisku v ukrajinských Karpatoch, tomu ale tento rok v zime nikto veľmi neveril.
Diana (24) pracuje na recepcii hotela Hvoya, jedného zo zhruba stovky miestnych honosných hotelov. V stredu 23. februára si išla po práci zajazdiť na snowboarde, zjazdovky sú tu vždy otvorené a osvetlené až do polnoci. Druhý deň za svitania do hotelovej haly vtrhol dav, zavládla panika, kufre sa otvárali a zatvárali, ľudia sa strkali, hádzali v zhone kľúče od izieb na recepčný pult a zo všetkých telefónov sa ozývala jediná správa: začala sa vojna. Vzápätí bolo všetkých 250 izieb prázdnych; rovnako dopadlo aj parkovisko, ulice a všetky ostatné hotely. Všade zavládlo hlboké ticho. Zamestnanci hotela overovali rezervácie, ktoré mizli jedna po druhej, a tak si nakoniec sami sadli do sedačiek v lobby a plakali, s rozprávkovým výhľadom na zasnežené hory.
O pár dní už ale bolo všetko inak. Porsche a BMW tu stoja v kolónach. Tí, ktorí utiekli, sa zase rýchlo vracajú. Cez víkend 5. marca tu stálo 5000 áut, väčšina z nich s kyjevskou poznávacou značkou. Ako označiť týchto ľudí? Turisti? Utečenci? "Možno vysídlenci," navrhuje mladá dvojica realitných agentov. Doteraz boli v Bukoveli lyžovať len raz, radšej cestovali do Rakúska alebo do Francúzska. K myšlienke prísť práve sem ich priviedli priatelia a už tu stretli aj ďalších známych z Kyjeva. "Tí naozaj veľmi bohatí sú už dávno ďaleko a ja sama seba nevidím v utečeneckom tábore v Poľsku," poznamenala jedna žena. Diana na recepcii hotela uisťuje hosťa, že nezavrú a snažia sa o upokojujúci tón. Zároveň telefonuje so svojím manželom, ktorý je lekárom v okolí ostreľovaného Charkova. Rozpráva jej o jedenástich znásilnených ženách, z ktorých len päť prežilo. "Máme šťastie," hovorí mladá žena, ale vzápätí dodáva, že sa za to hanbí.
Príbeh Bukovelu je odrazom časti ukrajinských dejín. Pred rokom 2000 to bola všetkými zabudnutá hornatá oblasť s pár stromami, kam raz za týždeň prišla pojazdná predajňa. V sovietskych dobách to býval lovecký revír komunistickej elity. V roku 2003 sa ale miesto začalo meniť na stredisko po vzore tých západných, vzniklo tu 75 kilometrov zjazdoviek a tri umelé jazerá. Investorom je významný ukrajinský oligarcha. Zdá sa, že všetci vedia, ktorý to je, ale nikto sa neodvažuje povedať jeho meno, píše autorka článku.
Lanovky nie sú v prevádzke, z reproduktorov sa ozývajú pokyny a nariadenia o nočnom zákaze vychádzania a zákaze pitia alkoholu. V niektorých hoteloch síce zostali otvorené bazény a sauny, ale aj tak zívajú prázdnotou. Ísť tam by bolo "protivlastenecké", myslí si jedna žena a mieri do lekárne, kde dúfa, že dostane lieky na upokojenie. Deň predtým sa už ale vypredali. Od začiatku vojny sa zástupcovia veľkých hotelov každé ráno stretávajú na spoločnej krízovej schôdzke. Miestne hotely poslali finančné prostriedky ministerstvu obrany. Aj v Bukoveli sa zdvihla vlna patriotizmu a do kultúrneho strediska sa chodia hlásiť dobrovoľníci. "Šok z prvých troch dní už opadol. Teraz ale bude treba týchto ľudí nejako zamestnať, najmä tých, ktorí sú zvyknutí byť neustále v jednom kole," uviedol jeden z hotelierov s tým, že vlastne nevie, akú prácu im dať.
Medzi ubytovanými je aj mnoho úspešných podnikateľov a manažérov. Dmytryj Borodin viedol v Charkove továreň na výrobu nafukovacích člnov Grand Inflatable Boats. Väčšina e-mailov, ktoré dostáva, je povzbudivých. Na otázku partnerov, ako môžu pomôcť, ale nevie, čo odpovedať. Nájdu sa aj takí, ktorí sa pýtajú, kedy sa zase továreň otvorí. "Mám dojem, že niektorí nás stále ešte nepochopili," tvrdí Borodin. Sklad materiálu kozmetickej firmy jeho ženy Valentyny je zbombardovaný, o stave svojej továrne nemá žiadne správy.
Borodin spontánne začal hovoriť po rusky, ako je na to zvyknutý z podnikania v Charkove, silne spätom s Moskvou. Po chvíli sa ale zariekol, že už bude hovoriť len po ukrajinsky. Väčšina priateľov manželov je z Ruska, teraz sa ale neozývajú. "Veľmi slušne a pokojne sme sa pýtali, ako sa majú. Teraz už pre nich ale neexistujeme, akoby sme boli mŕtvi, a to je to najhoršie," myslí si Valentyna. Vo vedľajšej izbe býva špecialista na uhľovodíky. Síce sa vraj cíti previnilo, keď ide von na raňajky, ale Ukrajine podľa svojich slov pomáha tým, že naďalej pracuje a na daniach odvádza 2000 dolárov mesačne. "Tým, že ďalej podnikám, som svojej krajine najužitočnejší."
Turistické informačné centrum v Bukoveli má nové využitie, zriadili tu pobočku na platbu dobrovoľných príspevkov na obranu štátu. Prijímajú všetky platobné karty a pred dverami sa tvorí rad. Tridsaťročná Ulla, redaktorka webu Headway Media, by sa ešte pred pár dňami opísala ako "pacifistka, kozmopolitná, a rozhodne nie nacionalistka". Kamaráti jej ponúkali azyl v Berlíne a v Barcelone, ale odmietla. "Nechcem odísť. Prvýkrát v živote som hrdá na to, že som Ukrajinka," povedala Ulla.
