GROZNYJ/PRAHA - Asi pol milióna Čečencov a Ingušov nechal 23. februára 1944 komunistický diktátor Josif Stalin v rámci operácie Šošovica deportovať z Kaukazu do severného Kazachstanu, Kirgizska a na západnú Sibír. Bola to odplata za údajnú kolaboráciu s nemeckými okupantmi, blízky Stalinov spolupracovník Ivan Serov vtedy označil vysídlenie za "spravodlivú odplatu za vlastizradu a udavačstvo".
Diktátor, ktorý má na svedomí milióny životov: Jeho smrť je doteraz opradená tajomstvom
Počas deportácií zahynulo okolo 150-tisíc Čečencov, z toho asi 60-tisíc z nich neprežilo cestu, ďalších približne 60-tisíc zahynulo po príchode do kazašských stepí či na Sibír. Vrátiť domov sa mohli až po Stalinovej smrti, v rokoch 1956 až 1957.
Čečenci a Inguši pritom neboli jediní, koho koncom 30. rokov 20. storočia postihol na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu podobný osud. Do 30 oblastí v pustých končinách Kazachstanu, Uzbekistanu a Tadžikistanu boli postupne za neľudských podmienok deportované státisíce príslušníkov i ďalších Stalinovi "nepohodlných" národov.
Smutné prvenstvo patrí Kurdom, obývajúcim do roku 1937 citlivú pohraničnú oblasť medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Poslednú masovú deportáciu zažili ešte za Stalinovej vlády Gréci, vysídlení v roku 1949 z čiernomorského pobrežia.
V rokoch 1956 až 1957 Stalinov nástupca Nikita Chruščov povolil Balkarom, Čečencom, Ingušom a Karačajevcom návrat na Kaukaz a obnovenie národných autonómií. Deportované národy sa potom na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia dočkali oficiálnej rehabilitácie.
