MOSKVA/PRAHA - Josif Stalin, vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili, vládol sovietskemu impériu neobmedzenou mocou od roku 1927 až do svojej smrti v roku 1953. Podľa mnohých odhadov sa stal jedným z najväčších zločincov 20. storočia. Podľa odhadov boli popravené v stalinských čistkách, zahynuli v obávaných pracovných táboroch (gulagoch) alebo v občianskej vojne a podľahli hladomoru v 30. rokoch desiatky miliónov ľudí. V utorok uplynie od jeho narodenia 140 rokov.
Čierny deň histórie, ktorej sa Rusko nikdy nezbaví: Spojenectvo s nacistami prinieslo skazu
Muž, ktorý si zvolil prezývku Stalin (rusky "stal" znamená oceľ), sa narodil 18. decembra 1878 v gruzínskom mestečku Gori v chudobnej rodine. Otec bol obuvník, alkoholik a násilník, matka bola silne veriaca a zo syna chcela mať kňaza. Stalin navštevoval cirkevnú školu v Gori, kde sa naučil po rusky, a potom študoval v pravoslávnom seminári v Tbilisi. Za revolučné aktivity a čítanie zakázaných kníh ho v roku 1899 vylúčili a dal sa na dráhu revolucionára: v ilegalite organizoval štrajky a demonštrácie a peniaze na revolúciu údajne získaval lúpežami. Krátko tiež pobudol vo vyhnanstve na Sibíri.
Začiatky Stalinovej revolučnej dráhy zapôsobili na Lenina. Podľa ruského spisovateľa a historika Edvarda Radzinského prišiel Koba (jeden zo pseudonymov Stalina) do Moskvy ako druhoradý politik, ale rýchlo našiel cestu k Leninovi. Doviedlo ho tam nielen umenie získať a udržať moc, ale aj to, že pre Lenina bol polovzdelaný a drsný Stalin mužom činu bez zábran. Nerozhodní intelektuáli (Trockij, Kamenev alebo Bucharin) váhali s radikálnymi metódami.
Do čela boľševikov sa Stalin dostal v roku 1922 na návrh Lenina, ktorý bol v tom čase šéfom vlády a neformálnym vodcom strany. Neskôr Lenin vo svojom testamente varoval pred tým, aby Stalin získal veľkú moc, pre jeho zlé vlastnosti. V roku 1924 ale Lenin zomrel a o vedenie strany sa rozhorel boj. V roku 1927 Stalin zvíťazil nad protivníkmi v strane a stal sa najmocnejším mužom v krajine.
Začalo sa "budovanie socializmu v jednej krajine": kolektivizácie poľnohospodárstva a industrializácie, likvidácia všetkých domnelých odporcov, kulakov, kňazov i najbližších spolupracovníkov a priateľov vrátane armádnych špičiek a kultúrnej elity. Už s oslabenou armádou sa po tragickej dohode s Hitlerom zapojil do boja proti Hitlerovi a víťazstvo v druhej svetovej vojne a úspechy na Jaltskej aj Postupimskej konferencii ho utvrdili v jeho nepremožiteľnosti. Čistky pokračovali až do jeho smrti.
Historici sa dodnes sporia, čím Stalin naozaj bol. Pre jedných zamindrákovaným paranoikom a megalomanom, pre druhých chladne kalkulujúcim monštrom.
Vášnivý fajčiar a milovník gruzínskeho vína bol dvakrát ženatý. Prvá manželka Jekaterina Svanidzeová mu porodila syna Jakova, ktorý bol počas druhej svetovej vojny zajatý a pravdepodobne zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen - Oranienburg. O osude Jakova koluje rad legiend a podľa historikov nie je celkom jasné, za akých okolností bol zajatý a ako zahynul. Druhá manželka, kráska s orientálnymi rysmi Nadežda Allilujevová, mu porodila syna Vasilija a dcéru Svetlanu. Nadeždu údajne dohnal k samovražde syn Vasilij, ktorý bol dva roky po smrti otca odsúdený za protisovietsku činnosť, zomrel v roku 1962.
Svetlana v 60. rokoch emigrovala a usadila sa v USA. V roku 1984 sa vrátila do vlasti, ale žiť v Sovietskom zväze nedokázala a v roku 1986 sa vrátila do USA. Zomrela v novembri 2011 vo veku 85 rokov v americkom štáte Wisconsin.
Diktátor mal osem vnúčat. Najväčšiu radosť by Stalinovi robil vnuk Jevgenij (syn Jakova Džugašviliho), vodca stalinistov v Rusku aj v Gruzínsku, ktorý sa bez úspechu súdil kvôli údajnému očierňovaniu dedovho mena. Jevgenij zomrel roku 2016.
Posledné dni Stalina sú zahalené tajomstvom. Ranený mŕtvicou bol na jednom zo svojich vidieckych sídiel v Kunceve pri Moskve asi medzi 1. a 2. marcom. Po záchvate zostal dlho ležať bez pomoci, čo vyvoláva dodnes rad špekulácií.
"Ak ho neotrávili, zabili ho odmietnutím lekárskej starostlivosti," napísal napríklad ruský dramatik a spisovateľ Edvard Radzinskij, podľa ktorého bol diktátor možno otrávený členom svojej ochranky na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Lavrentija Beriju. Potom podľa Radzinského údajne našiel druhý člen ochranky ležať Stalina na podlahe a Berija a ďalší vysokí činitelia vrátane Nikitu Chruščova mu odmietli viac ako 13 hodín privolať lekársku pomoc, a tak urýchlili jeho smrť. Stalin zomrel 5. marca v 74 rokoch.
Stalinov pohreb úplne zastavil život v krajine a panika na Červenom námestí aj v priľahlých uliciach si vyžiadala podľa väčšiny zdrojov okolo 500 obetí. Ostatky vodcu boli uložené do mauzólea na Červenom námestí po boku Lenina. O tri roky neskôr na 20. zjazde KSSZ ale Nikita Chruščov odsúdil kult Stalinovej osobnosti a na návrh robotníkov z niekoľkých závodov 22. zjazd KSSZ rozhodol v októbri 1961 ponechať mauzóleum výhradne pre Lenina. Až "perestrojka" ale ukázala zločiny Stalinovej éry v plnom svetle. Stalinov "druhý" pohreb v roku 1961 prebehol bez akejkoľvek pocty, v tichosti a úplne tajne. Stalinovo nabalzamované telo bolo vyzlečené z uniformy a bez akéhokoľvek obradu uložené v jednoduchej drevenej rakve do hrobu pri Kremeľskom múre.
