BERLÍN/PRAHA - V júni 1989 vyhlásil západonemecký kancelár Helmut Kohl v neformálnom rozhovore s vodcom Sovietskeho zväzu Michailom Gorbačovom, že k zjednoteniu Nemecka raz dôjde s tou istou istotou, s ktorou vody Rýna vždy doputujú do mora. Na jeho slová došlo nečakane rýchlo. Začiatkom novembra toho istého roku padol Berlínsky múr a o niekoľko týždňov neskôr Kohl zverejnil plán zjednotenia Nemecka. Ako sa neskôr zveril, myslel si v tej dobe, že spojenie bude otázkou troch až štyroch rokov. V skutočnosti sa tak stalo už 3. októbra 1990.
Tajné dokumenty dokazujú akciu KGB proti Dubčekovej revolúcii: Chceli unášať naše osobnosti!
Proces zjednotenia Nemecka, rozdeleného po celú dobu studenej vojny na dva odlišné štátne útvary, bol skutočne prevratný. Fakt, že sa ho podarilo dotiahnuť do úspešného konca, bolo výsledkom výnimočnej historickej konštelácie a zásluhu na tom malo niekoľko politických osobností tej doby.
Kľúčovú úlohu zohral v celom procese Michail Gorbačov, ktorý dal po svojom nástupe do čela komunistickej strany Sovietskeho zväzu v polovici 80. rokov najavo, že Moskva už nemieni vojensky intervenovať do vnútorných záležitostí svojich satelitov, ako to urobila napríklad v auguste 1968 v Československu. Pre východonemeckých súdruhov prišla táto zmena kurzu v najmenej vhodný okamih. Nemecká demokratická republika (NDR) čelila narastajúcim hospodárskym problémom a od leta roku 1989 aj masovému exodu svojich občanov na západ.
V septembri 1989 sa obyvatelia NDR začali na námestiach hlasno dovolávať politických reforiem. Po následnom páde nenávideného Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa túžba po zavedení občianskych slobôd spojila s požiadavkou na zjednotenie so Spolkovou republikou Nemecko (SRN). Heslo predchádzajúcich týždňov "Národ sme my" bolo na manifestáciách nahradené sloganom "Sme jeden národ".
Zrútenie komunizmu v NDR bolo nečakane rýchle a bonnskí politici boli nárokmi východných Nemcov zaskočení. Čoskoro sa však chopil iniciatívy západonemecký kancelár Helmut Kohl, ktorý už koncom novembra 1989 predstavil verejnosti svoj Desaťbodový program na prekonanie rozdelenia Nemecka a Európy. Kohlov plán vyvolal pozdvihnutie na medzinárodnej scéne. Prípadné zjednotenie Nemecka totiž zďaleka nebolo len vecou Berlína a Bonnu. Súhlasiť s ňou by musela aj štvorica víťazných mocnosti druhej svetovej vojny - Sovietsky zväz, USA, Veľká Británia a Francúzsko.
Jediným štátnikom podporujúcim myšlienku jednotného Nemecka od samého počiatku bol americký prezident George Bush. Naproti tomu v Paríži, Londýne a Moskve narážala predstava posilneného Nemecka na pomerne silný odpor. Na prekonanie námietok zo strany Británie, Francúzska a Ruska významným spôsobom prispeli priateľské osobné vzťahy medzi kancelárom Kohlom, francúzskym prezidentom Françoisom Mitterrandom a sovietskym lídrom Gorbačovom. Komplikované diplomatické rokovania vo formáte dva plus štyri (dva nemecké štáty plus štyri víťazné mocnosti) vyvrcholili v polovici septembra 1989 podpisom Zmluvy o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku, ktorá otvorila cestu k následnému zjednoteniu Nemecka.
Súbežne s konaním svetových štátnikov prebiehali aj "vnútorné" diskusie o podobe zjednotenia, ktoré viedol vtedajší západonemecký minister vnútra Wolfgang Schäuble a východonemecký štátny tajomník Günther Krause. Na konci augusta 1990 bola v Berlíne podpísaná nemecko-nemecká zmluva o zjednotení, na základe ktorej požiadalo päť novovytvorených východonemeckých krajín o pripojenie k Spolkovej republike Nemecko. Zjednotenie bolo zavŕšené slávnostným štátnym aktom v Berlíne 3. októbra 1990. Tento dátum sa do európskej histórie zapísal tiež ako deň, kedy skončila platnosť všetkých právomocí štyroch víťazných mocností v Nemecku.
