MORDVINSKO – Republika Ruskej federácie. Už samotný názov znie hrôzostrašne. A nie len názov. Tresty, celodenná práca so štvorhodinovým spánkom, žiadna hygiena, o jedle sa ani nedá hovoriť. Novodobý gulag, na ktorý, len ak pomyslíte, mrazí a tlačí slzy do očí. Hrozivé a desivé podmienky, absolútne nezlučiteľné s ľudskou dôstojnosťou, opisuje členka ruskej skupiny Pussy Riot. V trestaneckej kolónii je od minulého roka.
Mordvinskom tečie rieka Parca a na nej leží i rovnomenná dedina. V nej je trestanecká kolónia číslo štrnásť. Tam sa momentálne nachádza azda jedna z najznámejších väzenkýň v Rusku. Nadežda Tolokonnikovová, členka punkového zoskupenia Pussy Riot, si tam odpykáva dvojročný trest za údajné výtržníctvo a podnecovanie k náboženskej nenávisti. Podľa súdu sa toho dopustila pred dvoma rokmi na tzv. punkovej modlitbe v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve. Nadežda a jej kolegyne vtedy vzývali Bohorodičku, aby vyhnala Putina.
O tom, že je členka skupiny vzdorovitá a tvrdá, niet pochýb. Na súdne pojednávania chodila s tričkom, na ktorom bol nápis „No Pasaran“, čo znamená „Neprejdú“. Myslela tým tých, ktorí ich chceli zničiť. Vo svojej odhodlanosti pokračuje. Prostredníctvom svojho manžela Pjotra Verzilova zverejnila list, v ktorom opisuje otrasné neľudské podmienky v lágri. Vyhlásila tam na protest hladovku. Stalo sa tak ešte v pondelok. Deň na to velenie desivej kolónie oznámilo, že Tolokonnikovovú umiestnili na samotku. Aby vraj bola v bezpečí. Ďalej uviedli, že v cele má aj chladničku, hladovkárka.
Novodobý gulag
Nadežda v liste opisuje podmienky, ktoré vo väzení panujú. Doslova z nich mrazí a vháňa slzy do očí. Ako môže fungovať niečo, čo už bolo toľkoktát, nie len verejnosťou, odsúdené. V podstate sa nič nezmenilo od dôb, keď odsúdených zatvárali na nútené práce do gulagu. Rusi si v tomto zrejme držia svoj štandard, na ktorý sú zvyknutí ešte od Stalina. Stále totiž platí otrasné správanie sa dozorcov, metódy trestania, princíp kolektívnej viny. To všetko platilo v sovietskej dobe, to platí aj teraz. Bez zmeny.
Podľa väznenej speváčky, nie všetky miesta v ruských väzniciach majú takéto podmienky. Ako uvádza v liste: „Spoluväzenkyne mi vraveli, že kto nesedel v Mordvinsku, akoby nesedel vôbec.“
Vo väznici ju privítal stalinista
Keď pred rokom Nadežda prišla do väznice, privítal ju dozorca so slovami: „Viete, pokiaľ ide o politické presvedčenia som stalinista,“ uvádza v liste Tolokonnikovová, ktorý v úplnom znení zverejnil aj ruský portál Lenta.
Otrasné pracovné podmienky
Väzenkyne v lágri šijú policajné uniformy. Jedna zmena ich musí denne odovzdať stopäťdesiat. Donedávna to bolo „len“ sto, no z dňa na deň tento stav navýšili o 50 percent. Neplatia tam absolútne žiadne pracovné podmienky, žiadny zákonom stanovený pracovný čas a o zákonníku práce ani nechyrovali.
Tolokonnikovová ďalej píše, že tam pracujú šestnásť až sedemnásť hodín denne. Keď sa im nepodarí splniť dennú normu, nasleduje trest. Nie len pre jednu z väzenkýň, ktorej sa normu nepodarilo splniť, ale aj pre celú zmenu. „Nedostaneme najesť, alebo sa nesmieme umyť. Alebo musíme stáť celé hodiny na väzenskom „pľaci“, bez možnosti si chlipnúť vody alebo ísť na toaletu,“ opisuje svoj smutný osud.
Šijacie stroje, na ktorých väzenkyne pracujú, sú staré, snáď si pamätajú ešte Brežneva. Nikto ich nechodí opravovať, a tak sa väzenkyne musia starať aj o to. Majú preto porezané a dopichané ruky, pracovné stoly sú plné krvi, no musia stále šiť, aby splnili normy. Takto pracujú od pol ôsmej ráno do pol jednej v noci a na spánok, v lepších prípadoch, ostanú štyri hodiny. Šijú i v nedeľu, voľno je tak raz za mesiac a pol. Väzenkyne si dokonca samy musia dávať žiadosti, aby mohli pracovať aj počas voľných dní. Nepodať takúto žiadosť v podstate nie je možné. To všetko opisuje Nadežda vo svojom liste.
Vedúce zmien sú tiež väzenkyne
„Režim v tejto kolónii je naozaj usporiadaný tak, aby zlomil vôľu človeka, aby sa väzeň bál, aby sa zmenil v tichého otroka. To všetko sa deje prostredníctvo odsúdených, ktoré zastávajú miesta predsedníčok a majsteriek zmien. Dostávajú príkazy ad veliteľov," uvádza Nadežda.
Disciplína sa udržiava aj prostredníctvom „neformálnych“ individuálnych trestov. Nadežda vo svojom liste opisuje situáciu, keď jej spoluväzenkyňa musela ostať tak dlho von v otrasnom počasí, že jej odmrzla noha, ktorú jej museli amputovať. K „obľúbeným“ trestom patrí aj to, že nedostanú najesť, napiť a nemôžu sa umyť. Zoberú im teplé oblečenie a bijú ich. „Špinavá, utrápená väzenkyňa, ktorá sníva len o pár hodinách spánku a dúšku čaji, sa stáva poslušným materiálom v rukách väzenskej správy. Tá na ňu pozerá výhradne ako na bezplatnú otrockú silu.“ píše Nadežda.
Jedlo a hygiena: Samostatná kapitola väzenského života
Nestane sa, aby väzenkyne dostali čerstvý chlieb. Mlieko je skôr voda a zemiaky sú nahnité a zčernalé. „Takto nás kŕmia,“ opisuje svoje zážitky odsúdená.
Pokiaľ ide o umývania, v jednotlivých budovách sú síce kúpeľne, ale používať ich by bolo veľmi pohodlné. Väzenkyne, ktorých je tam okolo osemsto, musia chodiť do spoločnej umyvárne. Lezú si tam po hlavách a len-len, že si opláchnu tvár.
Ako ďalej členka Pussy Riot uvádza: „Raz za týždeň by sme si mali umyť vlasy. Lenže raz netečie voda, inokedy nefunguje kanalizácia, a tak sa stane, že sa neumyjeme aj tri týždne.“
Na druhom svete...
Na protest proti tomu všetkému začala Tolokonnikovová držať hladovku. Na protest proti tomu, že akákoľvek sťažnosť sa nedostane spoza múrov desivej väznice. Na protest proti tomu, že ľudia robia otrokov. Na protest proti tomu, že umelo vytvárajú nervóznu atmosféru, kvôli ktorej dochádza k divokým hádkam a krvavým bitkám: „Nedávno väzenkyne prerazili jednému mladému dievčaťu hlavu nožnicami, len za to, že nestihla včas odovzdať nohavice,“ uvádza Nadežda. Hladovku drží na protest, že sa „bachari“ vyhrážajú väzenkyniam smrťou: „Keď sa ostatné ženy dozvedia, že kvôli tebe sa nesplnila norma, už ti nebude nikdy zle. Pretože na druhom svete nebýva zle.“
A tak teda Nadežda píše: „Budem hladovať až do chvíle, dokiaľ velenie kolónie nezačne dodržiavať zákony. A dokiaľ sa nezačne chovať k odsúdeným ženám ako k ľuďom.“
