BRATISLAVA - V nedeľu začína v škótskom Glasgowe dlho očakávaná klimatická konferencia OSN COP26, od ktorej sa očakáva sprísnenie národných záväzkov voči klimatickej zmene. S vedúcim Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied Richardom Filčákom rozoberáme, prečo je táto konferencia taká dôležitá.
Čo sa dočítate v rozhovore ďalej:
- ako sa bude žiť vo svete, ktorý sa oteplí o 4 stupne Celzia,
- ako si stojí Slovensko v plnení klimatických cieľov,
- prečo musíme zmeniť kvôli klíme takmer všetko a kto to zaplatí,
- čo prinesie zelená transformácia Slovensku
- a čo môžeme čakať od medzinárodnej konferencie COP26.
V roku 2015 v Paríži na svetovej klimatickej konferencii sa zástupcovia takmer všetkých štátov dohodli na záväzku udržať oteplenie výrazne pod hranicou 2°C, ideálne pod hranicou 1,5°C. Je to dnes vôbec reálne?
Podľa prepočtov sa cieľ 1,5°C ukazuje ako nerealistický, bol by veľký zázrak, ak by k tomu došlo. Problémom je tiež tá obrovská trajektória toho, že ak niečo spravíme dnes, tak sa to prejaví o 10 rokov. Čiže 1,5°C aj podľa dát IPCC (poznámka redakcie: Medzivládny panel o zmene klímy) je už viacmenej, nikto to nahlas nepovie, ale viacmenej už len v deklaratívnej rovine. Obmedzenie nárastu teplôt na 2°C teoreticky ešte zvládnuť môžeme, ale musela by byť veľmi rýchla a jasná reakcia a tá nie je.
Keď sa pozrieme, čo sa deje po COVID-e, keď sa pozrieme akým spôsobom sa momentálne zvyšuje spotreba fosílnych palív, uhlie má renesanciu, tak to vyzerá ako schizofrenická situácia. Ako keby sme na jednej strane hovorili, že tu máme globálne urgentnú situáciu ktorú cestou dohody vieme riešiť. Na druhej strane ekonomika a veľkí ekonomickí hráči žijú v úplne paralelnom vesmíre a viacmenej sú investície do fosílnych palív ticho tolerované vládami, ktoré na jednej pôjdu strane do Glasgow, alebo boli v Paríži, ale na druhej tolerujú to, že sa ohrozujú dlhodobé ciele.
Či už je to v Číne, alebo Amerike, ale aj v ďalších krajinách. Jednoducho, bližšia košeľa ako kabát. Štáty fungujú na princípe kde sú dôležitejšie ekonomické výsledky dnes a čo bude o 3 alebo 5 rokov nech rieši niekto iný, kto príde po nás. Lenže táto politika sa potom prejavuje v tom, že dohody, ktoré máme z Paríža a ktoré, bohužiaľ sa obávam, budú aj v Glasgow, sú akurát na princípe najmenšieho spoločného menovateľa. Môžeme ich kritizovať, že sú pomalé, alebo nedostatočne rýchle, ale ešte aj tieto slabé kompromisy v realite narážajú na tvrdý múr ekonomických záujmov.
Podľa rôznych predikcií smerujeme v súčasnom storočí k 3-4 °C otepleniu. Čo to vlastne spraví s planétou, ak na konci storočia budeme mať o 3°C alebo 4°C viac?
Sú klasické predikcie, že Bratislava bude mať za chvíľku počasie, ako je dnes niekde na Balkáne v Belehrade. V Belehrade budú mať počasie, ako je dnes v Aténach. V Aténach budú mať počasie, ako je niekde v Tunisku. Otázka je, že aké budú mať počasie v Tunisku? Do určitej miery môžu ľudia, ekosystémy a ekonomika fungovať v určitom rozpätí, aj keď takýto prudký nárast by znamenal zánik celých biotopov a vyhynutie mnohých rastlín a živočíchov. Ale dajme tomu, že teoreticky si môžeme predstaviť, že v Bratislave bude za chvíľku počasie ako v Aténach.
V Aténach sa dá žiť, relatívne. Je tam teplo, je tam stále nejaká voda, teda v dnešných Aténach. Ale ako sa bude žiť v Aténach o 20 rokov? To si vieme tažko predstaviť. Ako sa bude žiť v Tunisku? Alebo v Egypte o 20-30 rokov, to si už nevie vôbec nikto predstaviť. Pretože to nie je o klimatizácii do domu. Mnohé krajiny nebudú schopná manažovať poľnohospodárstvo. Pokiaľ nebudú mať poľnohospodárstvo, tak v podstate nemajú ekonomiku. Tie krajiny nie sú také bohaté, aby mohli robiť obrovsky náročné investičné projekty ako napr. Izrael, ktorý má dnes najsofistikovanejšie technológie vo svete, čo sa týka zavlažovania a manažovania vody. Napríklad technológie odsoľovania vody, ktoré sú veľmi náročné na energiu, si bude môcť dovoliť len málo krajín.
Richard Filčák je zástupca riaditeľky Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied a vedúci Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied. V minulosti riadil rozvojové projekty na Západnom Balkáne a pôsobil v Regionálnom environmentálnom centre pre strednú a východnú Európu v Budapešti. Pravidelne pracuje ako externý expert pre Európsku komisiu, OSN, medzinárodné organizácie a Slovenskú vládu. Vo svojom výskume sa dlhodobo sa venuje témam ekonomickej a sociálnej transformácie, udržateľnosti, zmene klímy, klimatickej a energetickej spravodlivosti či transformácii regiónov. Je autorom niekoľkých kníh a mnohých článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch.
Mnoho južných krajín ktoré prvé pocítia dôsledky zmeny klímy pôjde do ekonomického kolapsu a to vyvolá dominový efekt. Prejaví sa to, podobne ako bola migračná vlna pred pár rokmi v Európe, v klimatickej migrácii, ktorá bude mať oproti predošlej vlne mnohonásobne horší dosah. Bude navyše akcelerovaná pocitom, že ak máte za sebou horiaci dom, tak už je vám všetko jedno. Chcete ísť niekam, kde môžete žiť, než byť na mieste, kde položíte život, alebo zahynie vaša rodina. Tam už pôjde o to, aby ste sa zachránili. Čo spraví Európa? Budeme topiť ženy a deti v stredozemnom mori? Toto všetko sa nás zasiahne, zatiaľ čo tu žijeme, ako keby sa to vlastne Slovenska ani netýkalo. Sme v poriadku, trošku ako keby na kopci a pozeráme sa dole do údolia, kde stúpa voda a rastú problémy. Sedíme na tom kopci a vravíme si, že zatiaľ je to fajn. My to prežijeme, veď nič sa nedeje.
Problém je, že ak problémy v tom údolí budú neúnosné, tak ľudia z toho údolia budú chcieť ísť tiež na kopec. Tých kopcov nie je toľko, aby udržali globálnu ekonomiku a globálnu civilizáciu tak, ako ju poznáme dnes. Nehovoriac o tom, že sa s postupujúcimi vplyvmy zmeny klímy bude zmenšovať priestor, kde sa na tejto planéte bude dať fungovať. Toto všetko je pred nami a nie sú to dysktopické scenáre aké vidíme v sci-fi filmoch, kde obyvatelia žijú v piesku a vojny sa vedú o vodu. To sú tie scenáre IPCC, výsledky modelovania a vedomosti, ktoré sa akumulujú. Riešenie problémov je nesmierne technicky a ekonomicky náročné. Vôbec predstava, že by sme mali radikálne zmeniť globálne a lokálne ekonomický systém a zaviesť nejaký stav klimatickej ekonomiky, ktorá by na tieto problémy reagovala, je momentálne nerealistická. Z môjho pohľadu, kým neprídu katastrofy, kým to nebude ešte akútnejšie a viditeľné z okna, bude prevládať pociť že je na všetko dosť času. Až potom možno sa veci akcelurujú. Ale problém je, ak vlády začnú silne reagovať až vtedy keď teplota polezie ku pomínaným 3-4 °C, to už bude naozaj neskoro.
Ako si stojí Slovensko, ktoré, ako vravíš, je na kopci nad údolím, do ktorého sa valí povodeň, v plnení záväzkov voči Parížskej klimatickej dohode? Podniká dostatočné kroky, také kroky, ktoré dostanú Slovensko k splneniu cieľa do roku 2050?
To je dosť komplikovaná otázka. Slovensko si zatiaľ viedlo veľmi dobre. Čiastočne kvôli deindustrializácii, ktorá tu bola v 90. rokoch. Oproti začiatku storočia sme radikálne znížili množstvo emisií skleníkových plynov vďaka tomu, že zanikli celé sektory ekonomiky ako ZŤS Martin či Prakovská Dolina. To boli fabriky, ktoré boli veľmi silne emisne náročné. Do roku 2023 sa zatvárajú uhoľné bane na Hornej Nitre, čo ďalej zníži emisie o nejakých 5 až 7%. V krátkodobom horizonte, minimálne do roku 2030, je Slovensko na dobrej ceste.
Problém je to, čo sa nazýva v ekonomike problém nízko vysiaceho ovocia. Ťaháme to ovocie zospodu, ktoré je relatívne ľahko dosiahnuteľné, zavrieť bane a nahradiť ich jadrovou energetikou alebo obnoviteľnými zdrojmi energie (OZE) môže byť relatívne jednoduché do roku 2030. Dosiahnuť do roku 2050 ciele v oblasti klimatickej neutrality bude ale čoraz ťažšie a náročnejšie. Tam už sa fakt bude musieť ťať do živého. Častokrát sa spomína doprava, kde sa bude musieť nejakým spôsobom prejsť na alternatívne pohony. Bude sa musieť radikálne zmeniť systém vykurovania a energetickej efektívnosti budov. Do tohto sa momentálne investuje. Z Plánu obnovy, z Európskych štrukturálnych a investičných fondov, z Modernizačného fondu do tohto pôjdu veľké financie.
V krátkodobom horizonte nevidím problém v zdrojoch, skôr vidím problém v tom, či budú kapacity na lokálnej a regionálnej úrovni toto schopné využiť. Je otázne, ako je na to pripravená samospráva, či bude dostatok firiem, ktoré budú schopné realizovať projekty masívne na znižovanie energetickej náročnosti, na obnoviteľné zdroje energie. To bude možno do roku 2030, čo bude potom, bude veľmi zaujímavé. Ako sa budeme blížiť k cieľu klimatickej neutrality do roku 2050, ako budú rásť náklady, tak tam to bude zaujímavé ešte viac. Ako hovorím, tie náklady budú rásť a každé percento, ktoré chceme dosiahnuť je drahšie ako to predchádzajúce. Na druhej strane je chbné brať tieto náklady ako stratu. Sú to investície, nielen do životného prostredia a ku globálnym záväzkom. Sú to investície do konkurencieschonosti nášho hospodárstva a ich neurobíme, utečie nám vlak.
Poďme sa bližšie pozrieť na obdobie medzi 2030 a 2050. Čoho všetkého sa to týka, aby sme boli schopný ten záväzok uhlíkovej neutrality dosiahnuť? Naznačil si energetiku, čiastočne si naznačil dopravu, úspory, čo sa týka prevádzky budov. Čoho všetkého sa to týka?
Ak to chceme brať seriózne, tak do roku 2050 budeme musieť mať úplne dekarbonizovanú dopravu. To znamená, že fosílne palivo ako pohon, teda benzín alebo nafta viacmenej zmiznú, alebo budú prítomné iba marginálne, povedzme v nejakom veterán car clube. V oblasti priemyslu to znamená, že výroba bude takmer úplne úplne dekarbonizovaná. Všetky tie náročné prevádzky, ako sú napríklad US Steel, alebo Ferozliatinové závody a podobne budú bežať na vodíku a obnoviteľných zdrojoch energie. Otázkou je, či to bude modrý, alebo zelený vodík. Domácnosti budú komplexne energeticky efektívne, buď teda vo vybudovaných, alebo rekonštruovaných budovách, ktoré budú mať pasívne energetické skóre. V oblasti služieb, tovarov sa budeme baviť o obehovom hospodárstve, kde bude uzavretý cyklus výroby a spotreby, cez recykláciu materiálov s použitím energie z obnoviteľných zdrojov. Vyzerá to trocha ako science fiction, ale je to absolútne reálne. Nemáme už teraz technologický problém to spraviť.
Problémom je samozrejme obrovská cena. Na druhej strane, je tu ekonomika úspor z rozsahu, tzv. economy of scale, ktorá bude zlacňovať technológie. Predpokladáme, že čím viac technológií bude, čím viac bude obnoviteľných domácich decentralizovaných zdrojov, čím viac budeme mať technológií v oblasti cirkulárnej ekonomiky, tým to bude lacnejšie. Ale na začiatku to bude drahé. Keď si zase vezmeme aké sú sociálne štatistiky na Slovensku, aká je sociálny situácia domácností, tak vidíme, že vo väčšine nemajú peniaze ani na základné investície. Toto samozrejme predstavuje obrovskú sociálnu otázku. Pretože prejsť pre relatívne vyššie príjmové skupiny na systém kúpy elektroauta, mať zateplený izolovaný pasívny dom, mať domáce obnoviteľné zdroje energie je možné.
Je to ale extrémne drahé dnes a bude to drahé ešte dlho. Ak má byť tá transformácia možná, bude musieť byť veľmi silne riadená princípmi spravodlivej transformácie, ktoré sa teraz vytvárajú v rámci implementácie európskych fondov. Fond spravodlivej transformácie má pomáhať situáciu riešiť a zároveň testovať ako na to. Ale aspoň z môjho pohľadu to nepôjde bez veľmi silnej daňovej reformy, ktorá by rozložila náklady na takúto transformáciu spravodlivejšie. V opačnom prípade si myslím, že to povedie k sociálnym nepokojom a k nestabilite, ktorá by to nastala, ak by vlády na to tlačili príliš rýchlo a nekompenzovali by to ľuďom.
Zaujímalo by ma aké príležitosti táto transformácia Slovensku prinesie? Je celkom ťažké vysvetliť niekomu, kto je na kopci a pozoruje, ako sa na niekoho v údolí valí povedeň, aby sa drahými investíciami snažil zachraňovať to údolie. Obzvlásť v situácii, keď ľudia na tom kopci vidia ešte vyšší kopec za sebou, na ktorý sa chcú dostať a majú pocit, že oni na tom zas tak dobre nie sú. Čo to Slovensku prinesie, teda okrem toho, že bude mať čistejšie ovzdušie v mestách, ak sa nebudú spaľovať fosílne palivá? Čo ďaľšie pozitívne môže táto transformácia, v prípade úspechu, priniesť?
Ja si myslím, že je veľa vecí, ktoré momentálne nie sú mnohým ľuďom jasné. Pozrime sa dnes na ceny energií a ako vyzerajú. Tie ceny nebudú klesať. Môžeme sa pozrieť na konkurencieschopnosť priemyslu. Predstava, že všade okolo nás budú energeticky efektívne výrobné technológie a na Slovensku budeme vyrábať zastaralým systémom je mimo realitu. Áno, to všetko zvyšuje náklady. Transformácia ale prinesie úspory domácnostiam, priemyslu, ktorý bude konkurencieschopnejší vďaka tomu, že zníži svoje náklady na vstupy, vďaka obehovému hospodárstvu, vďaka energetickej efektívnosti a ďalším veciam.
Problémom je, že to sú všetko dlhodobé veci, ktoré vstupné investície brzdia. Keby sme boli napríklad už dnes v stave, v ktorom má Slovensko optimalizovanú spotrebu energií, tak by nikoho až tak neštvalo, že ceny energií takto rastú, lebo by to až tak necítili. Samozrejme, že vstupné investície sú obrovské a tým pádom to je tá bariéra, ktorá tomu bráni. Pokiaľ sa podarí investíciami z rozpočtu EÚ fondov a zároveň aj nejako citlivou daňovou reformou a systémom ekonomických stimulov tieto vstupné investície znížiť a spraviť ich dostupnými pre väčšinu obyvateľstva, tak myslím, že tie dlhodobé výhľady budú dobré.
Druhá vec je, že predstava, že táto krajina bude dlhodobo konkurovať iným krajinám v ekonomike tým, že nebude investovať do znižovania emisií skleníkových plynov, je naivná. Sme súčasťou EÚ, kde sú určité pravidlá, tie pravidlá sa šíria aj za hranice EÚ. Aj ďaľšie krajiny prijímajú veľmi striktné opatrenia, investujú do priemyslu, do jeho zelenej transformácie a služieb. Čiže jednoducho nám ujde vlak. Budeme síce na tom kopci, ale bude to taký kopec, že tam budeme žiť v zaostalej ekonomike a pozerať sa ako všade okolo nás fičia superrýchle vlaky TGV do iných krajín, ktoré do nich investovali. Na druhej strane chápem, že politicky to je veľmi ťažké ľuďom vysvetliť. Politická agenda naráža nato, že to je všetko veľmi drahé, a druhá vec je, že tie výsledky nebudú vidieť hneď, ale až vo veľmi dlhodobom horizonte.
Popísal si niekoľko druhov bariér, ktoré tomu bránia. Čo, respektíve kto je ťahúňom na Slovensku, kto to posúva ďalej? Trošku si naznačil, že vláda to asi nebude. Sú to firmy? Sú to aktivisti? Kto je na Slovensku tou hybnou silou?
No asi z každého rožku trošku. Myslím, že najväčší posunovač-driver, ktorý tu funguje, je EÚ. Pre malé krajiny, akou je Slovensko, ktoré nemajú vlastné kapacity robiť veľké prepočty, politiky, stratégie, je únia svojím spôsobom okno do sveta. Zároveň na rozdiel od primitívnej kritiky Bruselu, ktorá hovorí o tom, že nám Brusel diktuje cez legislatívne balíky ako je napríklad čerstvý Fit for 55, alebo nejaké ďaľšie nástroje tvrdím, že je to je v podstate úplne naopak. Aj Slovensko aj ďaľšie krajiny majú svoje zastúpenie vo formovaní politík v Bruseli.
Zároveň si myslím, že EÚ aj vďaka tomu, že veľké krajiny, ktoré majú úplne inú úroveň výskumu, alebo strategického uvažovania ťahajú úniu do týchto vôd, to nie je preto, že by Francúzsko, Nemecko, alebo škandinávske krajiny chceli zničiť svoje ekonomiky. Naopak. Tie krajiny vidia trochu ďalej. Strategicky chcú jednotný Európsky trh posunúť do vôd, kde sa bude dať ekonomicky, ale aj environmentálne prežiť v budúcnosti. Takže tou hybnou silou je podľa mňa toto, bez EÚ by sme, obávam sa, boli niekde úplne inde.
Na druhej strane sú tieto politiky prepojenené na financovanie, či už cez Plán obnovy, štrukturálne fondy a ďaľšie, čiže majú veľmi silnú páku na národné vlády a vlády musia konať. To je silný fenomén, ktorý ovplyvňuje našu politickú realitu. Zároveň, medzi hybné sily patria aj väčšie firmy, hlavne nadnárodné. Keď sa pozrieme na jedného z prvých, najväčších investorov v Bratislave, Volskswagen, keď si pozriete jeho strategické politiky, kam investuje dnes a kde vidí svoju pozíciu o 5-10 rokov, tak myslím si, že pre mnohých politikov na Slovensku a v Čechách alebo v Poľsku by to bolo šokujúce čítanie.
Pretože tam jednoznačne idú obrovské investície do alternatívnych palív, do recyklácie, do obnoviteľných zdrojov energie, do obehového hospodárstva v rámci firmy. Tie firmy s týmto pracujú a prenášajú to na svojich dodávateľov, ktorý sa takisto prispôsobujú. Ten tretí pilier je občianska spoločnosť, ktorá sa našťastie a vďaka rôznym iniciatívam rozvíja. Máme viac viac a viac mimovládnych organizácií, ktoré sa tomu venujú, sú rôzne klimatické iniciatívy, ktoré fungujú a robia tú dôležitú časť tlaku na zmeny, na akceleráciu zmien a robia prevodník medzi know-how, vedomosťami a národnou, regionálnou a lokálnou úrovňou.
Poďme do Glasgow. V nedeľu začína medzinárodná klimatická konferencia, tzv. COP 26. Čo to je za konferenciu?
V podstate vychádza z Rámcového Dohovoru OSN o zmene klímy, kde s výnimkou niekoľkých rozvrátených malých štátov vo vojnových konfliktoch participuje celý svet. Ide o globálne veľmi silný rámcový dohovor, ktorý určuje globálnu snahu riešiť zmenu klímy jednak mitigáciou, ale aj adaptáciou. V rámci tejto dohody sa každoročne od roku 1992 konajú konferencie strán dohovoru, ktoré sú kľúčové pre prijímanie spoločných politík. acieľov. Prvá prelomová konferencia bola v Kyote. COP, ktorý vychádza zo slov Conference of the Parties (poznámka: Konferencia zmluvných strán) sa stretáva každý rok na dva týždne. V nesmierne komplikovaných podmienkach sa absolútne rôznorodé krajiny, ktoré majú úplne rôznorodé ekonomiky, záujmy a sociálne problémy snažia nájsť spoločnú reč na globálnej úrovni. Ten proces prešiel rôznymi vlnami.
Napríklad keď sa prijímal Kyótsky dohovor, tak to vyzeralo, že tie dohody budú silné, perspektívne, vymahateľné, podporené rôznymi mechanizmami. Parížska dohoda je už oveľa voľnejšia, nemá tam pevne stanovené percentá ale skôr národné ciele. Je to výsledok toho keď si sadnú rôznorodé krajiny za stôl a snažia sa nájsť kompromis. Na jednej strane sa môžeme baviť, či ten pohár je do polovice plný, alebo do polovice prázdny. Na druhej strane je skvelé, že to funguje. Je skvelé, že je konsenzus. Je skvelé, že sa prijímajú rôzne politiky - od kompenzácií pre krajiny Juhu, ktoré historicky nie sú zodpovedné za emisie a pritom sú prvé na rade keď dôjde na negatívne vplyvy. No môžeme sa na to pozrieť aj kriticky. Obávam sa, že progres COP stretnutí je tak pomalý, že kým už dôjdeme k nejakým reálnym silným medzinárodným dohodám, tak už bude jednoducho neskoro.
Nemáme ale nič lepšie. Alternatíva neexistuje. Čo je pozitívne, keď sa vrátim späť ku Glasgow, že najväčší problematický štát, Spojené štáty americké počas administratívy Donalda Trumpa, zmenili teraz pozíciu. S Amerikou znova za rokovacím stolom sa najväčší svetoví emitenti dostávajú do väčšej zhody. Rusko povedalo, že do 2060 dosiahne klimatickú neutralitu, Čína tvrdí to isté, uvidíme s čím prídu USA. To, že sa Slovensko snaží, teda že sa prihlásilo ku klimatickej neutralite do 2050, nie je ani v rámci EÚ alebo sveta ojedinelé a je to globálny trend. Aj keď si najväčší svetový emitenti si na to vyžiadali ďalších 10 rokov. Udalosti v Glasgow sú pozitívne, ale nemôžeme mať z toho nejaké veľké očakávania.
Čo konkrétne sa bude riešiť na tejto 26. konferencii v Glasgow a čo je jej cieľom? Predpokladám, že vždy je k dispozícii vopred nejaká agenda. Aké posuny môžeme očakávať, revízie záväzkov?
Myslím si, že kľúčové bude, či sa dohodnú na urýchlení ukončenia ťažby a spaľovania uhlia, čo bude veľmi zaujímavé, keď dnes vidíme totálnu renesanciu uhoľného priemyslu. Vidíme koncepty zeleného baníctva, čo teda doteraz netuším, ako môže byť baníctvo zelené, ale už sa pracuje s touto PR rovinou. Bude snaha aby sa zvýšil počet krajín záväzne deklarujúcich cieľ klimatickej neutrality, či už do roku 2050, alebo 2060. Bude sa silne diskutovať o globálnom trhu s uhlíkom a ako využiť trhové mechanizmy na zníženie emisií skleníkových plynov. Firmy budú zrejme prichádzať so skvelými nápadmi tipu carbon capture storage (poznámka redakcie: zachytávanie a ukladanie oxidu uhličitého), čo znamená, že budeme ťažiť ďalej, ale budeme pumpovať CO2 pod Zem do nejakých vyťažených geologických štruktúr a tam to budeme uskadňovať nejakých 200 000 rokov, pretože CO2 nemá polčas rozpadu. Malo by dôjsť k posunu v oblasti odlesňovania, podpory biotopov a započítavania, vlastne akým spôsobom sa budú započítávať uhlíkové stopy a zachytávanie uhlíka prírodou.
Obrovský boj sa ako obyčajne zvedie o financovanie. Máme bohatý sever, alebo už teraz aj bohatú Áziu. Zároveň máme krajiny, ako sú malé ostrovné štáty v Polynézii, ktoré už teraz vidia nárast hladín oceánu, máme štáty v Afrike, ktoré vidia, že sa im stráca voda, znižujú výnosy poľnohospodárstva a ktoré budú chcieť, aby sa to nejakým spôsobom kompenzovalo a pomohlo sa im s adaptáciou na zmenu klímy. Je to pritom v najlepšom záujme Severu. Vrátim sa späť k diskusii o klimatickej migrácii, ak nebudú bohaté krajiny kompenzovať škody a nebudú nejakým spôsobom pripravovať Juh na adaptáciu, tak výsledkom bude katastrofa, obrovská vlna klimatických migrantov. Takže toto asi budú tie hlavné bojiská. Neutralita, uhlie, trh s uhlíkom a mechanizmy financovania na globálnej škále.
Na špeciálnej stránke plameta.sk nájdete vývoj našej planéty podľa období a klimatických zmien.
