Keď Ivke zomrel manžel, chcela pomôcť dcéram. Tvrdí, že rodič deťom pomôže, ak sám vyhľadá pomoc.
Ivka v minulosti zažila viacero strát. Prišla o malého brata, v 13 rokoch stratila mamu a počas rozvodu s prvým manželom jej zomrel i otec. „Spomínam si na detstvo, v ktorom som sa cítila sama, pretože otec chodil pracovať do zahraničia. Hoci mi dával všetko, bol pri mne len občas, aj keď som ho veľmi potrebovala doma. A veľmi mi chýbala mama,“ spomína. S prvým manželom nemohla mať deti a keď sa rozišli, túžila po rodine. „Vysnívala som si, že sa zoznámim s mužom, ktorý bude mať dcérku. A že nebudú mať z nejakého dôvodu mamu. Je to neuveriteľné, ale presne to sa mi stalo.“
S Dušanom sa stretla presne na svoje narodeniny. Mal 13-ročnú dcéru Kristínku, mama im zomrela na rakovinu päť rokov predtým. „Kristínka bola veľmi zlaté dievčatko. Pozerala som sa na ňu, a videla som seba v jej veku. Manžel bol vojak a pol roka po našom zoznámení odišiel na misiu. Zostali sme s Kristínkou samy dve v ich byte, hoci sme sa dobre nepoznali. Dnes, keď mám aj druhú dcéru, si myslím, že som bola príliš prísna. Veľa vecí som riešila zle. Nebolo to vždy ľahké, aj sme plakali, aj občas kričali. Myslím, že sme sa mali spoločne naučiť, ako byť spolu a mali sme si vyrozprávať si aj svoje detstvá. Rozprávali sme si navzájom o našich mamách, dá sa povedať, že toto nás zblížilo. Nechcela som, aby Kristínka prežívala to, čo v detstve ja - mama jej zomrela, otec bol preč...Všetko sa mi to vrátilo. Cítila som, že toto nie je náhoda a máme byť spolu. Nemohla som ju opustiť.“
Keď sa jej manžel vrátil z misie, rýchlo otehotnela a narodila sa im druhá dcérka Olivia. „Kristínka sa veľmi tešila. Všade som hovorila, že mám dve dcéry a aj dnes sa majú veľmi rady. Keď sa mi však narodila Olivka, zrazu som cítila bezmocná a osamelá. Dušan sa mi snažil pomáhať, ale ja som mala pocit, že to nezvládam. Opäť mi veľmi chýbala mama. Dnes viem, že smútok z maminej smrti v mojom detstve sa ozval vtedy, keď sa mne samej narodilo dieťa,“ spomína Ivka.
Nastúpila do práce a jej stav sa zlepšil. „Manžel však išiel znovu na misiu do Afganistanu a opäť som sa cítila zle, už som myslela, že to nezvládneme. Potom sa však vrátil, a prišli naše najkrajšie roky. Kristínka bola na strednej, mohli sme deti nechať aj samé doma a ísť von. Každý víkend sme mali nejaký program. Raz na chate však manžela rozbolelo brucho. V nemocnici nám povedali, že má neidentifikovateľný nádor v brušnej dutine v poslednom štádiu. A mne sa zrútil svet. Dušan podstúpil operáciu aj liečbu, choroba sa však zastaviť nedala. Po pol roku zomrel doma, pri nás. Neostal v nemocnici, so všetkými sa rozlúčil,“ hovorí Ivka.
Snažili sme sa fungovať
Ivka tvrdí, že prvé týždne a mesiace boli veľmi ťažké. „Olivka bola ešte malá, mala iba 4 roky. S Kristínkou sme sa veľa rozprávali. Myslela som, že to zvládneme. Po roku mi však bolo ešte horšie. Nedokázala som sa dívať na ľudí, ktorí mali partnerov, tešili sa zo vzťahu. Vždy som sa rozplakala a o Dušanovi som vôbec nedokázala rozprávať. Takmer každý večer som sedela na balkóne a nariekala. Kristínka sa uzavrela do seba, nechcela o tom hovoriť. Olivke som sa snažila otca pripomínať, ale nereagovala na jeho fotky a príbehy o ňom,“ spomína.
V tom čase Ivka objavila na internete neziskovú organizáciu Plamienok, ktorá pomáha deťom a rodičom po strate blízkeho. „Napísala som do Plamienka a zavolali mi späť. Rozhodla som sa, že tam budem dochádzať na skupinové terapeutické stretnutia. Hoci to bolo viac ako 200 km ďaleko, bolo to moje najlepšie rozhodnutie. Zistila som, že aj ostatní majú problém stratu partnera či dieťaťa zvládať, že aj oni plačú a tiež občas kričia na deti či blízkych. Postupne som dokázala opäť hovoriť so svojim dcérami normálne, nielen s plačom. Cítila som, že som tu opäť pre nich. Že im už dokážem pomôcť. Vidím, ako sa dievčatá zmenili. Obe sú veselšie, je v nich viac života. Olivka na Deň otcov nakreslila pozdrav a doniesla ho zo školy s tým, že ho vystavíme na okno a ocko sa naň príde pozrieť. S Kristínkou si občas oblečieme Dušanove tričká a spomíname na pekné chvíle, ktoré sme všetci spolu prežili. Dnes si myslím, že ak rodič po strate partnera pomôže sebe, dokáže pomôcť aj svojim deťom. A verím, že ja budem svojim dcéram ešte dlho pomáhať.“
Deti, ktoré prišli o rodiča, súrodenca či inú blízku osobu, potrebujú nás, dospelých, aby mohli smútiť a dať najavo, čím v hĺbke duše žijú. Starostlivosť o domácnosť, finančné zabezpečenie rodiny a základná starostlivosť o dieťa sú po strate partnera pre rodiča vyčerpávajúce. Podobne ako otec pani Danky, často nemá silu ani kapacitu vnímať psychické potreby svojho dieťaťa. Preto deti po strate rodiča zvyčajne potrebujú odbornú pomoc psychológa. Záleží iba na nás dospelých, či pomoc pre svoje deti vyhľadáme. Doprajme im ju. Ak bude účinná, dieťa bude ľahšie napredovať vo vývoji a skvalitní mu život aj v dospelosti.
Plamienok ponúka rodičom detí, ktoré stratili blízkeho, bezplatné konzultácie s psychológom ako aj individuálne a skupinové terapie pre deti aj dospelých. Môžu sa na nás obrátiť kedykoľvek, krátko po úmrtí, ale aj neskôr. Počas konzultácie spolu hľadáme ako dieťaťu pomôcť doma aj v škole. Rozprávame sa spolu aj o tom, čo si všímať, aby sme včas zachytili, že dieťa potrebuje odbornú pomoc psychológa.
Staňte sa naším darcom a pomôžte smútiacim deťom prejsť ich náročnú cestu s podporou a pomocou našich odborníkov.
Ďakujeme.
- reklamná správa -
