Prečítajte si rozhovor so Simonou o jej študentských časoch, jej vzťahu k jazyku a literatúre, ale aj k nášmu najväčšiemu slovenskému poetovi.
Simona, ako si spomínate na študentské časy?
Doštudovala som katolícke gymnázium v Žiline s maturitou. Následne som však mala pocit, že život bude najlepšia škola, takže som začala podnikať v gastronómii, vydala som sa, vzala som si hypotéku, odrodila som a rozviedla som sa. Vysoká škola omylov a pádov, ktorá nemá titul. Pre mňa však bola najlepšou cestou, ako prísť k sebe. Našťastie sa to dá aj inak a v to verím pri mojom synovi. Vybrať si vysokú školu, čo vás bude baviť a mať pocit, že ste urobili správne rozhodnutie, musí byť úžasný pocit. Živiť sa tým, čo vás napĺňa je zas niečo iné a to sa dá zvládnuť aj bez titulu, stačí chuť a ambície.
Možno si to každý neuvedomuje, ale stand-up komička či komik musí veľmi obratne narábať so slovenským jazykom. Čo je na Vašej práci najťažšie?
Najťažšie na mojej práci je pristupovať k nej zodpovedne. Ako umelec som pomerne pánom svojho času a síce to znie perfektne, je to jedna z najzložitejších životných úloh, aká ma stretla. Človek sa musí objavovať, akceptovať svoje zmeny, učiť sa pracovať so svojou pozornosťou a jej využitím a sám sa „cepovať“ v tom, aby nebol lenivý. Úzko to súvisí aj s maličkosťami, ako je napríklad jazyková rozcvička pred vystúpením. Neberiem na ľahkú váhu výslovnosť a zrozumiteľnosť a to je celkom robota.
Málokto o Vás vie, že ste kedysi vyhrali Hviezdoslavov Kubín. Aký ste mali vzťah k literatúre?
Môj vzťah k literatúre bol a je vrelý a verím, že aj zostane. Práve literatúra mi pomohla prekonať ťažké dni môjho detstva a dospievania, keď som sa s knižkami zatvárala v pivnici starých rodičov. Dostojevského či Sienkiewicza som čítala ako desaťročná a potom som sa dostala k poézii, ktorá je dodnes mojou intímnou zónou, mojím bezpečným hniezdom. Ako rieka vie očistiť a obmyť moje pocity, zaskočiť ma a prekvapiť. Také boli aj básne od P.O. Hviezdoslava. Recitovala som rôzne kúsky na rôznych úrovniach súťaží. Pamätnou však pre mňa ostáva Duma večerná práve od pána Hviezdoslava.
Už túto nedeľu, 7. novembra budete moderovať prvý deň festivalu Hvie100slav v DPOH, ktorý je venovaný 100. výročiu úmrtia nášho najväčšieho básnika. A o dva dni neskôr – 9. novembra budete hostkou Zuzany Kovačič Hanzelovej v talk show Hry v DPOH, kde budete spolu so Samom Trnkom hovoriť o slovenčine. Aký máte vzťah k rodnému jazyku?
Veľmi sa na toto stretnutie teším. Zuzka aj Samo vedia majstrovsky náš jazyk používať. Priznám sa, že dosť často rozmýšľam o slovenčine ako takej. Koľko má asi slov, ako znie cudzincom a prečo tak málo hovoríme „ô“. Každý jazyk je náročný pre niekoho, kto príde z cudziny a mal by sa ho učiť. V tom spočíva krásny rozdiel medzi nami a zahraničím. Náš rodný jazyk bude vždy pre nás najprirodzenejšou metódou vyjadrenia. Keby sme šepkali sami sebe, keby sme onemeli, keby sme stíchli a váľali sa v myšlienkach, vždy tam bude slovenčina.
Pochádzate zo Žiliny, pracujete však už dlhšiu dobu v Bratislave. Využívate nárečie v práci?
Po mnohých recitačných súťažiach a lekciách správnej výslovnosti som začínala robiť humor v krásnej čistej slovenčine. Ale! Po rokoch som v Bratislave stretla kamarátku zo severného Slovenska s typickým nárečím a stačila jedná káva, aby som sa kompletne preorientovala. Zistila som, že rozprávať v nárečí je pre mňa oveľa naturálnejšie, som vtedy temperamentnejšia rovnako ako slová, čo mi tancujú z úst. Moji kolegovia komici najskôr nechápali túto zmenu, ktorú som si doniesla na pódium, ale dnes chápu, že tam, kde som doma, potrebujem rozprávať ako doma.
Simona Salátová, Samo Trnka, Zuzana Porubjaková, Zuzana Mauréry, Zuzana Vačková, Kamil Mikulčík a mnohí ďalší si uctia nášho velikána – Pavla Országha Hviezdoslava, ale nie s pátosom, ako by sa mohlo očakávať, ale s humorom a s nadhľadom.
Permanentku na festival Hommage à Hvie100slav a viac info nájdete na Predpredaj.sk.
- reklamná správa -
