BRATISLAVA - Dnes by si len málokto tipol, že ten sympatický a elegantný čašník, ktorý vám nesie cappuccino v bratislavskej kaviarni Dobre&Dobré, strávil niekoľko rokov na ulici bez domova. Táto kaviareň je prvou a jedinou na Slovensku, a možno jednou z mála vo svete, ktorá uviedla do praxe sociálne podnikanie.
Príjemná bratislavská kaviareň Dobre&Dobré v centre mesta je otvorená len mesiac a už si získava dobrú povesť medzi kaviarenskými svetákmi. Avšak, nielen pre svoju kávu. Kaviareň je príkladom sociálneho podnikania, akému vo svete niet obdoby. „Neviem o žiadnej podobnej kaviarni alebo službe, kde by boli zamestnaní ľudia bez domova. Dlho som takúto informáciu hľadal na internete, ale nepodarilo sa mi to,“ povedal Sergej Kára, riaditeľ občianskeho združenia Vagus, ktoré kaviareň založilo v rámci svojich aktivít pre ľudí bez domova.
„Dobre&Dobré projektom občianskeho združenia Vagus a nie je to náš jediný projekt. Ide o tretí stupeň našej pomoci ľuďom na ulici. Robíme terénno-sociálnu prácu a vytvorili sme Domec, v ktorom sa môžu ľudia na ulici osprchovať aj najesť a vieme im tiež poskytnúť dlhodobú pomoc, ako napríklad sprostredkovať zamestnanie. Ľudí, ktorí pracujú v kaviarni, sme stretli aj vďaka streetworku,“ vysvetlil Kára.
Nápad založiť kaviareň vznikol podľa slov Sergeja Káru spontánne medzi tromi kolegami, ktorí obľubujú kaviarenskú kultúru. Keď sa im potom naskytla možnosť prenajať si priestory v Starom Meste, ani chvíľu nezaváhali a viacerí začali pracovať na realizácii. „Chceli by sme, aby ľudia, ktorí k nám prídu, uvažovali, kto z našich zamestnancov žil predtým na ulici a kto z nich je profesionálnym čašníkom či barmanom. Aj preto nemajú naši zamestnanci menovku. Zvyčajne na to ľudia ani neprídu,“ upozornil Kára, ktorý spolu s kolegami z Vagusu v kaviarni zamestnáva aj takých ľudí, ktorí sa na ulici nikdy neocitli, aby zamestnanci neboli stigmatizovaní.
Bezdomovcom firmy nechcú dať šancu
Ako ďalej prezradil riaditeľ OZ Vagus, záujemcov z ulice o pracovné miesto bolo vyše dvadsať, ale nakoniec z nich prijali iba troch, ktorí spĺňali podmienky. Hlavným kritériom bola ich aktuálna situácia a predstava, ako sa z nej dostať. Samozrejme, aj ochota a spôsobilosť pracovať. „Prešli niekoľkomesačným pracovným tréningom a prijali sme ich na trvalý pracovný pomer. Naučili sa, ako pripravovať kávu a ako sa správať k zákazníkom. Absolvovali aj psychologický výcvik,“ dodal Kára. Ľudia, ktorí dostali šancu pracovať, sa tak po ťažkých rokoch môžu opäť postaviť na vlastné nohy. Predtým žili zo dňa na deň, teraz si sami hradia ubytovanie a konečne môžu splácať dlhy, ktoré sa im za tie roky na ulici navŕšili.
„Množstvo z tých ľudí, ktorí skončili na ulici, niečo dokázalo a snažilo sa, ale systém ich zrazil na kolená. Ja dúfam, že sa v ľuďoch dačo pohne, pretože odtiaľto odchádzajú nadšení,“ vyjadril svoju nádej Kára z OZ Vagus. Podľa jeho slov zamestnávatelia nemajú absolútne žiadny dôvod zamestnať človeka z ulice, pretože z toho nemajú žiadne výhody. „Existujú ešte chránené dielne, ale tie sú iba pre zdravotne postihnutých. Ani štát takéto sociálne podnikanie nijako neuplatňuje,“ zdôraznil Kára, ktorý by si želal zmenu v spoločenskom prístupe k zamestnávaniu ľudí bez domova.
Na ulici bol viac ako desať rokov a nikdy nežobral
„Na ulici môže skončiť každý z nás,“ súhlasne prikývne na moju otázku Jožko, ktorý musí odpracovať ešte pár rokov na to, aby mohol mať nárok na dôchodok. „Konečne mám nejakú prácu. Som veľmi rád, že ju mám a chcem si ju udržať,“ teší sa muž, ktorý už strácal vieru na zlepšenie situácie. „Ja som zdravotník, ale nemôžem robiť vo svojom odbore, pretože nemám dostatočné vzdelanie, nakoľko nie som magister. A to, čo som robil celý život, nikoho nezaujíma,“ vysvetlil.
Jožko skončil na ulici zhruba od roku 2002, ale presný dátum si už nepamätá. Bolo to dávno. Vtedy prišiel o prácu a nemohol splácať byt. Nejaké roky strávil u priateľov, ale „po čase je každý hosť v dome nemilý,“ upozornil ma. Jožko nikdy nežobral, aj keď potreboval pomoc. Sem-tam mu pomohli kamaráti, aj medzi bezdomovcami sa našiel taký, ktorý mu poradil. Jeden z nich mu totiž pomohol obrátiť sa na Domec, kde mu dali prácu.
Keď bol na ulici, veľa ľudí sa mu otočilo chrbtom a aj samotní bezdomovci vedia podraziť. „Dnes už to pre mňa to nie sú kamaráti. Nezareagovali vtedy, keď som to potreboval a požiadal som ich, nejavili záujem a mali široké chrbty,“ spomína na ťažké časy. „Páči sa mi tu a s ostatnými v kolektíve vychádzame veľmi dobre. Nedávno sme mali opekačku,“ povedal Laco, ktorý v kaviarni tiež pracuje, ale nikdy na ulici nebol. Kedysi pomáhal v Domci a tak sa dostal k svojej práci.
„Vieme, že tu pracujú aj bývalí bezdomovci, ale neprišli sme sem kvôli tomu. Oslovil nás najmä dizajn tejto kaviarne a nezamýšľali sme sa nad minulosťou zamestnancov,“ usmiali sa 19-ročné študentky a ďalej si pohodlne vychutnávali svoju obľúbenú kávu.
