Srdce v tme

Hlavná hrdinka Klára je nútená dať malú dcérku do škôlky a začať pracovať: hoci to tak nechcela, so svojimi deťmi – Dušankom a Nikolkou – chcela byť čo najdlhšie doma. Manžel však v novom zamestnaní nezarobí toľko, aby to ich štvorčlennej domácnosti stačilo, a tak Klára pochopí, že aj ona musí prispieť do rodinného rozpočtu. V zamestnaní má však od začiatku len problémy. Najprv s riaditeľom, ktorý zabúda na výplaty a tvári sa, že je to samozrejmé, potom s novou riaditeľkou, starnúcou, zatrpknutou ženou, ktorá v alkoholickom opojení šikanuje zamestnancov a dostáva ich do neuveriteľných situácií. Klára pracuje od rána do večera, domov chodieva nevýslovne vyčerpaná. Manžel Milan jej s domácnosťou nepomáha, naopak, ešte jej vyčíta, že nestíha tak ako v čase, keď bola na materskej dovolenke. Medzi manželmi vzniká čoraz väčšie napätie. Klára je zničená... trpí v práci a svojím spôsobom aj doma, ustavične je pod psychickým tlakom, nič ju neteší... Netuší však, že to všetko je len predohrou skutočnej bolesti a smútku. Osud má pre ňu nachystané oveľa väčšie trápenie... a jej srdce sa náhle ocitá v tme.

Viac na www.kniznyweb.sk

Ukážka:

Dve ženy, štvorročná a tridsaťštyriročná, vošli do budovy škôlky. Už z diaľky bolo vidieť, že k sebe patria… a nielen preto, že sa držali za ruky. Obom sa rovnako zlatisto leskli vlasy a obe mali rovnaké okrúhle oči, v ich drobných tvárach srdcovitého tvaru až príliš nápadné. Aj sa rovnako pohybovali… drobčili rýchlo, ale pôvabne. O chvíľu vyšli po schodoch a spoza dverí nazreli do veľkej miestnosti, v ktorej sa hralo asi pätnásť detí. Za oknami bolo pochmúrne a daždivo, tu však vládla pohoda a teplučko. Usmiate detské tváričky osvetlené žltým svetlom vyzerali ako z obrázka s titulom: O šťastných a spokojných deťoch. Aspoň Kláre to tak pripadalo... a zahrialo pri srdci. Sama nevedela prečo, no dnes, len čo otvorila oči, bola namäkko. Možno to spôsobil prudký dážď za oknami, možno včerajšie milovanie s Milanom, preplnené nehou, ako už dávno nie... no nech to už bolo čokoľvek, cítila sa ako struna na gitare. Zvláštne napnutá, očakávajúca dotyk, prebudenie... ďalšie dávky nehy a krásna.

Sklonila sa k Nikolke a zľahka ju pobozkala na vlásky: „Pekne sa hraj, moja.“ Odolala túžbe objať ju, pritúliť si ju a nadýchnuť sa jej vône... vedela, že teraz na to nie je vhodný čas. Avlastne ani celý deň nebude... až večer, keď ju bude ukladať do postieľky a tíško jej spievať uspávanku na dobrú noc...

Malá ju nečakane objala okolo nôh a drobné telíčko sa zachvelo potláčaným plačom. Sekunda – a detská, ešte stále trocha opálená tvárička, bola plná sĺz. Nevyriekla ani slovko... len sa k nej túlila a objímala ju.

„Nikolka, neplač. Pozri, všetky deti sa pekne hrajú, len ty plačeš…“

Dcérka akoby ju nevnímala... stuhnutá v plačlivom kŕči nezmenila polohu, stále sa jej pevne držala okolo nôh. Zajtra s ňou pošlem Milana, pomyslela si Klára nešťastne a bezradne sa porozhliadla po triede. Vravel, že neplače... opakoval jej to už dva týždne, odo dňa, keď malá nastúpila do škôlky, a ona mu verila. Tak prečo teraz áno?! Prečo jej to robí?! Dobre však vedela prečo... Nikolka bola múdra a vnímavá a mala veľmi dobre spočítané, u koho jej plač pomôže a u koho nie. Ocko neznášal plač... Naopak, jeho zvyčajne nežný a láskavý hlas okamžite zhrubol a sprísnel. Stačilo vyroniť dve slzičky a z kamaráta sa stával chladný cudzinec. Maminka bola iná... hoci tiež neznášala fňukanie, reagovala opačne ako ocko: dlane jej znežneli ešte viac, náruč oteplela. Nikolka to vedela... a pravdepodobne očakávala, že to bude i teraz tak. Mýlila sa však. Jej štvorročný rozumček sa tentoraz prerátal.

Podišla k nim pani učiteľka: „Poď, Nikolka, mám tu už pre teba pripravené hračky.“

Klára už na nič nečakala a rýchlo vypratala pole, spoza dverí však ešte raz, nenápadne, vykukla. Nikolka už bola medzi deťmi a spokojná... ona však nie. Dcérkine slzy v nej zanechali cestičku smútku... a prebudili dobre známy pocit, že všetko malo byť inak. Teraz by mala byť doma, s malou, postielať rozhádzané postele, vetrať izby, polievať kvety... mala byť jednoducho s ňou. Len čo jej táto myšlienka doznela v hlave, prudko sa napomenula. Nezačínaj zasa! Aj tak dobre vieš, že je to zbytočné! S dcérkou bola doma štyri roky, štyri nádherné roky, ubehli však akosi čudne rýchlo a zostala z nich len jedna dlhá šnúra spomienok zliatych do povinností, jednotvárnosti, úsmevov a objatí svojej dcérky. Tie roky boli krásne a nežné, dni sa podobali ako vajce vajcu... nechcela ich opustiť, vzdať sa ich, no zároveň túžila aj po niečom inom, naplnenejšom... niečom, čo by patrilo len jej....