Každodenný život prináša situácie, keď potrebujeme rady právnika. Kniha Môj domáci právnik má byť sprievodcom najbežnejšími z nich. Prvou pomocou pri záťažových momentoch, akými sú rozvod, spisovanie závetu, požičiavanie peňazí či poisťovanie majetku.
Právnik Ivan Syrový v nej zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje, aké sú nesprávne predstavy o riešeniach problémov, odpovedá na najčastejšie otázky, s ktorými sa v praxi stretáva, vysvetľuje jednotlivé kroky a dáva užitočné rady, na čo by sme pri riešení takých situácií nemali zabudnúť.
Rozvádzam sa.
Kupujem či predávam nehnuteľnosť.
Chcem sa poistiť.
Mám konflikt so susedom.
To je len pár kapitol, ktoré nájdete v knihe Môj domáci právnik. Okrem toho sa dozviete, na čo si dať pozor pri požičiavaní peňazí iným a požičiavaní pre seba. Ako sa dedí a ako sa prevádza majetok počas života. Čo presne urobiť, keď dávate výpoveď.
Súčasťou knihy sú aj príklady najčastejších zmlúv.
„Právo môže byť kruté, často nedáva druhú šancu na opravu a chyby prísne trestá,“ píše právnik Ivan Syrový. „Právo je ako šachová partia, ktorá tomu, kto ju dobre rozohrá a dokáže predvídať ťahy súpera, prináša úspech, no chybný a nepremyslený ťah sa už nemusí podariť napraviť do konca hry.“
A presne o tom je jeho kniha plná rád, tipov a príkladov. Kniha Môj domáci právnik obsahuje kapitoly zostavené z bežných životných situácií, s ktorými, alebo aspoň niektorou, sa môže stretnúť každý z nás. Mala by vám - laikom v oblasti práva - pomôcť nájsť odpovede na otázky, ktoré vás trápia. V každej opísanej situácii nájdete možnosti, z ktorých si môžete vybrať najvhodnejšie riešenie pre tú vašu, ale tiež upozornenia na zaužívané, no nesprávne predstavy o práve.
S knihou Môj domáci právnik sa ocitnete v bežných životných situáciách – kupujúci a predávajúci, veriteľ a dlžník, sused, poistený, dedič a poručiteľ, zamestnanec a zamestnávateľ, rozvádzajúci sa manžel.
Krátky úryvok z knihy Môj domáci právnik – 1.kapitola Rozvádzam sa:
1. Rozvádzam sa
Rozvod je zrušenie manželstva. Jednoduchá veta, za ktorou sa skrýva omnoho viac. Pre niekoho je, našťastie, slovo „rozvod“ len názov piesne v podaní Hany Hegerovej, výstraha pred tým, čo pri vstupe do manželstva nechce nikto „… Jak dětem říct ten divný sen. Co bude dál, co bude dál, co bude dál?…“
Súdne konanie o rozvode manželstva s písomným vyhotovením rozsudku s vyznačenou právoplatnosťou totiž len málokedy definitívne ukončí vzťah dvoch ľudí, skôr nastolí nové otázky. Na internete a v tlačových médiách nájdete množstvo rád a odporúčaní, ako sa rýchlo a bezbolestne rozviesť. Prečo je však potom viac takých rozvodov, kde proti sebe tvrdo až neľútostne bojujú dvaja ľudia, ktorí si možno ani nie tak dávno sľúbili lásku v dobrom i zlom? Neexistuje všeobecný návod, ako sa „dobre“ a rýchlo rozviesť, pretože vždy ide o dvoch jedinečných ľudí, odlišných od všetkých ďalších rozvádzajúcich sa dvojíc.
Nesprávne predstavy o rozvode manželstva
Ak sa jeden z manželov nechce rozviesť, súd manželstvo nerozvedie.
Nie je to pravda − ani nesúhlas jedného z manželov nebráni súdu v tom, aby manželstvo rozviedol. Samozrejme, ak obaja manželia s rozvodom súhlasia, rozvod je jednoduchší, rýchlejší a menej emotívny. Súd vždy skúma, či sú vzťahy medzi manželmi narušené tak vážne a trvalo, že manželstvo nemôže plniť svoju funkciu a od manželov už nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Za vážne narušený vzťah nemožno považovať bežnú manželskú hádku, ktorú sa manželia hneď rozhodnú riešiť rozvodom. Rozvod nie je riešením ani v prípade manželskej krízy, keď manželia ešte chcú dať vzájomnému vzťahu šancu, snažia sa problém riešiť a hľadajú pomoc u odborníka. V minulosti sa pri rozhodovaní súdu o rozvode manželstva viac prihliadalo na názor maloletých detí. Ak sa deti vyjadrili za zachovanie manželstva svojich rodičov, súd veľmi starostlivo zvažoval, či manželstvo rozvedie, alebo nie. Dnes je to iné, ak jeden z manželov na rozvode trvá, súd manželstvo spravidla rozvedie. O rozvode manželstva súd zvyčajne rozhoduje rýchlejšie, ak jeden z manželov opustí spoločnú domácnosť a manželia žijú dlhší čas oddelene, majú samostatné domácnosti, spoločne nehospodária a spolu riešia len starostlivosť o deti, nie problémy v ich vzťahu. Avšak ani situácia, ak obaja manželia žijú spolu „pod jednou strechou“ aj v čase rozvodového konania, neznamená, že súd manželstvo nerozvedie. Možno spolu žijú len preto, že si nemôžu zabezpečiť dve samostatné bývania, alebo preto, že samostatne by zo svojich príjmov nevyžili. Ak však manželom chýba snaha na trvalé a harmonické spolužitie, takéto dôvody na zachovanie manželstva nestačia.
Pri rozvode manželstva súd vždy zverí deti do starostlivosti matky.
Zverenie detí do starostlivosti matky nie je automatické − otec má rovnaké šance uspieť, rozhoduje to, u koho sú lepšie predpoklady na zabezpečenie výchovy maloletých detí. Matka je zvýhodnená pri dojčatách alebo pri deťoch vo veku do troch rokov, vtedy sa aj súd prikláňa k názoru, že dieťa má byť vychovávané na „prsiach matky“. U starších detí je už šanca otca dosiahnuť zverenie dieťaťa do svojej starostlivosti porovnateľná so šancou matky. Veľmi dôležitý je názor dieťaťa, prostredie, ktoré je rodič schopný dieťaťu vytvoriť, a osobnostné predpoklady na výchovu dieťaťa.
„Mám najlepšieho (drahého) advokáta, ak vyhrám, nedoplatíš sa.“ alebo „Len skús požiadať o vysoké výživné na deti, keď ti ho súd neprizná, budeš musieť zaplatiť aj všetky moje náklady.“
Nie je to pravda − pri rozvode a pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov a výške výživného nikdy nie je víťaz ani porazený. Spravidla každý účastník znáša svoje náklady spojené so súdnym konaním sám, napríklad ak si jeden z účastníkov platí drahého advokáta, nemôže žiadať, aby mu náklady za jeho služby druhý účastník preplatil.
V rozvodovom konaní, v ktorom sa riešia vzťahy k maloletým deťom, súd môže dokazovať aj to, čo ani jedna strana nenavrhla, ale je to podstatné pre jeho rozhodnutie. Súd nie je viazaný len návrhmi zúčastnených strán, ale snaží sa zistiť všetko, čo je pre rozhodnutie dôležité. Ak sa jedna strana nevie dostatočne brániť, súd v záujme objektívneho zistenia situácie môže nariadiť dokazovanie podľa jeho úvahy. To, že súd prizná rodičovi nižšie výživné, ako pôvodne žiadal, neznamená, že druhý rodič, ktorý bol v konaní úspešný (súd mu priznal platenie nižšieho výživného), má nárok aj na preplatenie svojich nákladov.
„Čo chceš, s tvojím príjmom sa nedokážeš postarať o deti, už len preto ich súd zverí mne.“
Toto je pomerne bežné zastrašovanie − jeden z rodičov chce zabrániť druhému, aby podal návrh na rozvod manželstva a súdil sa o zverenie detí do svojej starostlivosti. V rozhodovaní o zverení detí do starostlivosti jednému z rodičov však nerozhoduje to, že príjmy rodičov sa výrazne líšia. Dôležité je, aby rodič zabezpečil deťom vhodné prostredie na výchovu a aby s ním deti mali dobrý vzťah. Pre súd nie je určujúce to, či jeden z rodičov dokáže zabezpečiť deťom luxus a druhý na to nemá prostriedky. Súd sa snaží, aby deti mali rovnakú životnú úroveň u oboch rodičov, čo možno dosiahnuť práve rozhodnutím o výške výživného. Rodič s vysokým príjmom platí výživné na deti druhému rodičovi s nižším príjmom, ktorému súd zveril deti do jeho starostlivosti. Tým sa zabezpečia potreby detí, ktoré by inak rodič s nízkym príjmom nedokázal pokryť.
