Zisťujeme, že sme plní predsudkov a náš intuitívny obraz sveta je čiastočný, úzkoprsý, neúplný. Vždy keď sa dozvedáme niečo nové, svet sa nám začína meniť pred očami. V nesmiernom mori galaxií a hviezd sme iba strateným kútikom, v nekonečných ornamnetoch, ktoré tvoria plátno skutočnosti, sme iba jednou z drobných čiaročiek...
„Krátka, jasná a strhujúca.“ Takto ohodnotil prestížny New Scientist knihu Sedem krátkych prednášok o fyzike. Naozaj malá kniha šťastia, ktorá hravým spôsobom obsiahne život – hovorí o vesmíre, galaxiách, ale aj o ľudskom mozgu, začrie do histórie a filozofie, ale neobíde ani teóriu relativity či kvantovú mechaniku.
Carlo Rovelli vo svojej knihe dokazuje, aká príťažlivá a zvodná vie byť veda a robí to formou pozoruhodnej literárnej eseje.
Svoje prednášky písal Rovelli pre čitateľov, ktorí sa v súčasnej vede veľmi nevyznajú. Aj preto sa sústredil na stručný prehľad niektorých najdôležitejších a najfascinujúcejších aspektov veľkej revolúcie, ktorá sa v 20. storočí udiala vo fyzike.
Zvlášť sa venuje otázkam, ktoré táto revolúcia nastolila a odhalila. Pretože veda nám nielen ukazuje, ako lepšie pochopiť svet, ale aj odhaľuje, ako veľa ešte o ňom nevieme.
„Naše poznanie o svete sa stále rozširuje,“ vysvetľuje Carlo Rovelli. „Existujú hranice, na ktorých sa učíme nové veci a naša túžba po poznaní planie. Sú v najjemnejších hĺbkach štruktúry priestoru, v počiatkoch vesmíru, v podstate času, vo fenoméne čiernych dier aj vo fungovaní nášho myslenia.
Tu, na hranici toho, čo vieme, a dotýkajúc sa oceánu toho, čo nevieme, sa lesknú tajomstvá a krása sveta a vyrážajú nám dych,” uzatvára svoje myšlienky Carlo Rovelli.
„Kniha poskytuje omnoho viac, ako sľubuje. Fyzika, ktorá hravým spôsobom obsiahne všetko, galaxie aj ľudský mozog, históriu aj filozofiu...“ napísal Süddeutsche Zeitung o knihe Sedem krátkych prednášok o fyzike.
Začítajte sa do prvej prednášky:
NAJKRAJŠIA ZO VŠETKÝCH TEÓRIÍ
Keď bol Albert Einstein chlapcom, strávil jeden rok bezcieľnym potĺkaním. Tým, že nejaký čas „nestratíme“, nič nedosiahneme – bohužiaľ, na toto rodičia tínedžerov často zabúdajú. Bol v Pavii. Pricestoval za rodinou po tom, čo zanechal štúdiá v Nemecku, kde nebol schopný znášať prísnosť gymnázia. Začínalo sa nové storočie a do Talianska dorazila priemyselná revolúcia. Jeho otec, inžinier, budoval prvé elektrárne v Pádskej nížine. Albert si čítal Kanta a čas chodieval zabíjať na prednášky na Pavijskej univerzite – len tak pre potešenie, ani na ne nebol zapísaný, ani nerobil skúšky. Takýmto spôsobom sa z človeka stáva seriózny vedec.
Potom sa zapísal na Zürišskú univerzitu a ponoril sa do štúdia fyziky. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1905, poslal tri články do vedeckého časopisu Annalen der Physik, v tých časoch najdôležitejšieho v danomodbore. Za všetky tri by si zaslúžil Nobelovu cenu. V prvom článku dokazoval, že atómy skutočne existujú. V druhom položil prvé základy kvantovej mechaniky, o ktorej budem hovoriť v nasledujúcej prednáške. V treťom predstavil svoju prvú teóriu relativity (dnes nazývanú „špeciálna teória relativity“), v ktorej objasňuje, že čas neplynie pre všetkých rovnako: ak by jedno z dvojčiat cestovalo obrovskou rýchlosťou a nakoniec by sa obe stretli, neboli by už rovnako staré.
Einstein sa zo dňa na deň stal známym vedcom a dostal ponuky z viacerých univerzít. Niečo ho však trápilo: jeho teória relativity; hoci bola okamžite prijatá, nebola v súlade s tým, čo vieme o gravitácii, konkrétne s tým, ako veci padajú na zem. Prišiel na to, keď písal článok sumarizujúci jeho teóriu, a položil si otázku, či by sa starý a slávny „gravitačný zákon“ praotca Newtona nemal revidovať, aby bol v súlade s novým pojmom relativity. Ponoril sa do problému. Bude potrebovať desať rokov, aby ho vyriešil. Desať rokov horúčkovitého štúdia, pokusov, chýb, zmätku, pomýlených článkov, brilantných myšlienok, mylných myšlienok. V novembri 1915 poslal konečne do tlače článok s úplným vyriešením problému, novou teóriou gravitácie, ktorú nazval „všeobecnou teóriou relativity“.
Bolo to jeho majstrovské dielo a „najkrajšia z vedeckých teórií“, ako ju nazval veľký ruský fyzik Lev Landau. Existujú majstrovské diela, ktoré nás dokážu skutočne dojať: Mozartovo Rekviem, Homérova Odysea, Sixtínska kaplnka, Kráľ Lear…Aby sme si mohli vychutnať ich krásu, je nutné, aby sme najprv prešli cestou učenia sa, no odmenou je číra krása – a nielen to: pred očami sa nám otvorí nový pohľad na svet. Všeobecná teória relativity, drahokam Alberta Einsteina, patrí k takýmto veľdielam.
