Eduard Grečner (1931) je známy predovšetkým ako filmový režisér, okrem iného nakrútil odbornou kritikou vysoko hodnotený film Drak sa vracia (1967). Už v tej dobe sa príležitostne venoval aj filmovej publicistike.
Nástupom normalizácie sa jeho kariéra režiséra, scenáristu a publicistu na dlhé roky prerušila a opäť sa k týmto svojim primárnym záujmom vrátil až po roku 1989. Tento rok mu vyšla kniha Film ako voľný verš (Slovenský filmový ústav). Už samotný titul naznačuje, že témou knihy je film, a formou, ktorou sa bude o ňom referovať, nie je nijaký zo známych prísnych žánrov vedeckej spisby. Čitateľovi je už od prečítania prvých riadkov jasné, že Grečner si pre artikuláciu svojich myšlienok zvolil esejistickú formu, pretože tá korešponduje s jeho umeleckým myslením.
Aby sme pochopili zmysel tejto knihy, musíme objasniť motívy a kontext jej genézy. Grečner po roku 1989 začal pedagogicky pôsobiť, študentom prednášal o významných osobnostiach svetového a slovenského filmu. Aby sa poznatky lepšie „usadili“ v ich vedomí, začal im pripravovať texty o veľkých režiséroch a ich dielach. Postupne napísal 22 esejí, pričom niektorým režisérom sa venoval opakovane. Výber osobností je motivovaný výlučne privátnym vkusom autora. A to je dobre, pretože Grečner nie je ani teoretik, ani historik filmu, a preto sa nemusí venovať tvorcom, ktorých diela ho neoslovili a nevyprovokovali na napísanie autonómnej úvahy.
O tom, že Grečner nie je ani teoretik, ani historik filmu, čo samozrejme nemožno chápať ako hendikep, svedčí aj to, čo si na filmoch všíma a ako s nimi „narába“. Z esejí je jasné, že neverí v nejakú univerzálnu interpretačnú metódu, ktorá mu umožní vstúpiť do diela, bez rizika ho prevedie labyrintom príbehu a na konci mu umožní napísať správu o svojom putovaní v unifikovanom jazyku vedy. Takto to Grečner nevidí, ako režisér a scenárista dobre vie, že každé umelecké dielo je jedinečné, jeho príprava a samotná realizácia si vždy vyžaduje osobitý prístup. Zaiste, niektoré tvorivé postupy sa prenášajú z jedného diela do druhého, avšak pri prenose sa vždy niečo stratí a túto stratu treba nahradiť niečím novým. Tento nevyslovený predpoklad leží v základoch jeho prístupu k filmom svojich kolegov. Niektorých pozná osobne, s inými komunikuje výlučne cez ich filmové diela. Tie sa pokúša slovami zvládnuť tak, aby nezničil ich originalitu, aby nerozpustil to, čím ho fascinujú, v jazyku fráz či banalít. Skrátka, aby vždy na prvom mieste stála ich jedinečnosť. Treba povedať, že sa mu to podarilo, a preto v prípade jedného režiséra upozorňuje na architektúru príbehu, u iného na jeho rebelskú dušu, prítomnosť poézie vo filme alebo schopnosť vytvoriť veselú podobizeň doby.
Kniha esejí Eduarda Grečnera počíta so širokým okruhom čitateľov, ja by som ju však v prvom rade odporúčala tým, ktorí síce majú radi film, ale v tomto svete sa ešte len začínajú orientovať. Kniha ich totiž upozorní na diela, bez ktorých nie je možné napísať nijaké dobré dejiny filmu.
Zuzana Chlebová
- reklamná správa -
