Básnik a prozaik Marián Grupač (1973) prichádza so šiestou zbierkou básní V tomto storočí sú noví blázni, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Ikar. Rozhovor s ním pri tejto príležitosti urobil Andy Turan.
Tvoja najnovšia zbierka poézie V tomto storočí sú noví blázni má pre mňa až príliš veľa temných tónov, vidím v nej nespokojnosť, nepokoj, skepsu a možno aj zlobu na tento prekrásny, krutý slovenský svet a pravdupovediac ma jej prečítanie uvrhlo do depresie...
Nemyslím si, že básne z mojej novej zbierky sú „temné“, už vonkoncom necítim a neprejavujem v nich „zlobu“ na „krutý slovenský svet“. Povedal som len to, čo som chcel. Tvojich „depresií“ mi ľúto nie je. Aspoň nejakú emóciu tie verše predsa len vyvolali... Horšie by asi bolo, keby si po ich prečítaní necítil či neprežil vonkoncom nič. Niekoho možno pobavia, iného rozčúlia, podaktorých azda znechutia... To je v poriadku. Nie som naivný, nečakám, že poézia zmení svet. Ale záznam toho, ako niečo zmenilo, modifikovalo môj svet, v sebe tá moja nesie. Ak tam niekto objaví či náhodou nájde niečo iné, je to jeho.
Nová kniha je tvojou šiestou knižkou básní a má 3 časti (Čísla, Obrazy a Príbehy), z ktorých len v tej tretej ťa identifikujem ako básnika, akého som ťa poznal. Môže to vyzerať tak, akoby si vysypal zo „zásuvky“ všetko, čo si za posledných 6 rokov nastrádal. Vyvrátiš mi tieto moje špekulácie a pohovoríš niečo nevšedné čitateľkám a čitateľom o vzniku zbieročky?
V súvislosti s mojou novou zbierkou básní vskutku necítim potrebu nikomu nič vysvetľovať. Tvoj pohľad je jasný, sám si ho nazval „špekuláciou“. Básne vznikali dlho a zbierka je (rozsahom) väčšmi útla, pretože tak som to chcel. Dnes už viac zvažujem to, čo napíšem. A ešte intenzívnejšie posudzujem to, čo ponúknem na vydanie. Názory čitateľov ma zaujímajú niekedy viac, inokedy menej. Aj v tomto prípade ma však „kritika“ na moje písanie nezaujíma ani tak v zmysle: „čo“, ako skôr „od koho“.
V tretej časti knižky si sa prejavil ako človek so sociálno-kritickým myslením a cítením, ktorému nie je jedno, čo sa mu deje pod oknami domu, niekde v parku, kde sa vraždia bezdomovci, mladí sa ožierajú a fetujú či prebiehajú nebadane každodenné nielen rodinné katastrofy... Odkedy ťa takto bolí svet a nebojíš sa, že tvoje deti vyrastajú do stále horších dní, a ty s tým naozaj nič podstatné nemôžeš urobiť?
Tie básne, o ktorých hovoríš, sú väčšmi záznamom chvíľ, momentov, ktoré sa dnes neustále (a nielen na Slovensku) dejú, ale ja ich nehodnotím, ani nemoralizujem. Nepíšem predsa výhradne iba o katastrofách, vraždách a feťákoch, akoby sa podľa tejto tvojej otázky mohlo zdať. To je nezmysel! Píšem o tom, o čom, a ako, chcem. Vždy to tak bolo, a tak to aj ostane. Ak to niekomu prekáža, má právo to vysloviť. A moje deti vyrastajú tak, ako milióny iných. Záleží však iba na nich, ako sa so svetom vyrovnajú. Ja im budem vždy pomáhať, ale prežiť si to všetko budú musieť aj tak na vlastnej koži. A naozaj si nemyslím, že svet „ide“ stále iba do horších dní. A robiť sa s tým vždy niečo dá... Každý by mohol však začať najskôr v sebe.
Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 21 (vychádza 21. októbra)!
- reklamná správa -
