Concetta Bertoldi je už od svojho detstva schopná komunikovať s „druhou stranou“.
Je pravda, že deti ľahšie vidia mŕtvych?
Môžu nám mŕtvi pomôcť nájsť veci?
Existuje naozaj niečo také ako spriaznená duša?
Concetta ponúka odpovede aj na otázky, ktoré sa vám môžu zdať čudné. „Pokúšajú sa vám mŕtvi niekedy poradiť v otázkach módy?“ alebo „Ktorý váš zážitok s celebritou bol najčudnejší?“
Ako bonus sa v knihe s čitateľmi delí o svoje vlastné zážitky s nezvyčajným darom, ktorý dostala. Otvorene sa spovedá zo svojho života, venuje sa manželstvu aj pracovným skúsenostiam – všetko približuje s ohľadom na svoje poslanie pomáhať druhým.
Concetta Bertoldi sa živí ako médium. Spolupracuje s britskou kráľovskou rodinou, svetovými celebritami či politikmi. Vystupovala v rôznych televíznych reláciách, písal o nej časopis Time. Ľuďom pomáha zmierniť zármutok za svojimi zosnulými blízkymi. Na jej služby sa čaká dva roky.
Čo sa s nami stane, keď zomrieme?
Ľudia sa boja. Počuli o tom, že sa ide do Svetla a chcú vedieť, či cesta do Svetla bolí. Stratíme našu pamäť? Je tam všetko, čo sme mali predtým? – pýta sa v knihe Aké je to v nebi?.
Čo som počula od duší na Druhej strane je, že keď zomrieme odchádzame buď cez chodidlá alebo cez vrch hlavy. Na tejto strane som počula o „striebornom povraze“, ktorý nás má spájať so životom, ale túto skutočnosť mi nikdy nikto z Druhej strany nespomenul. Je ťažké naozaj opísať, ako sa po smrti pohybujeme – má to niečo z plávania, niečo z kráčania a niečo z lietania – a je to ako „gravitácia“ k Svetlu. Je to spojené s pocitom očakávania – možno miernym strachom, ale skôr s očakávaním.
Nič nezabudneme. Teraz si vlastne dokážeme spomenúť len na niektoré výrazné momenty z našej minulosti, no tam si spomenieme detailne na každý jeden moment. Všetko, čo sme vedeli, milovali a zažili.
Keď zomrieme, behom sekúnd v Svetle okúsime zasvätenie. Zrýchlene sa nám prehrajú naše životy a budeme schopní sledovať domino efekt nášho konania. Precítime všetky pocity, ktoré sme sprostredkovali iným – radosť, bolesť. Budeme sledovať a najmä pochopíme domino efekt nášho konania, každej interakcie, ktorú sme v živote s kýmkoľvek mali. A pochopíme dôvod nášho bytia v tomto živote. Existuje určité prechodné obdobie, čas, počas ktorého môžeme premýšľať o našom živote – nemyslím si, že sa toto dá akýmkoľvek spôsobom zovšeobecniť; pri každom z nás je to odlišné. Avšak medzi živých budeme opäť schopní vstúpiť až vtedy, keď prejdeme nevyhnutným obdobím liečenia fyzických či citových rán, najmä musíme odpustiť samým sebe všetko, čo sme urobili počas života, na čo nie sme hrdí alebo čo mohlo niekoho zraniť. V každom jednom prípade nám poskytnú pomoc pri liečení nedoriešených záležitostí v rozsahu toho, čo sme mohli alebo mali urobiť počas nášho života tu, na Zemi. Niekedy v sebe nosíme smútok z toho, čo sme mohli urobiť inak.
Povzbudzujú nás, aby sme vyliečili akýkoľvek hnev alebo vinu. Ale je tam aj niečo, čo by sme nazvali fyzickým liečením – aj keď to nie je naozaj fyzické, je to duchovné. Neviem ani povedať, ako často sa mi stáva, že ľudia, ktorí boli pred smrťou chorí a niekedy im dokonca chýbali časti tela, mi potom, keď boli vo forme ducha povedali, že sú úplne vyliečení a zdravý či úplne celiství. Niekto, kto mohol mať pred smrťou veľké problémy s chôdzou alebo dokonca aj so státím na nohách, mi povie, že tam tancuje.
Skutočná krása Svetla je v tom, že ide o dokonalú harmóniu. Tu dokážeme stráviť celý život v temnote. Nevieme, čo robíme alebo aký máme význam. Ale keď prídeme tam, náhle máme jasný pohľad na to, o čom je „táto“ strana.
Všetko, čo ste chceli vedieť o nebi, nájdete v novinke Aké je to v nebi?
