Bohatý syn rockovej hviezdy a odvážna baba z vidieckej Alabamy. Dvaja nevlastní súrodenci. Dva rozdielne svety. A jedno osudové leto v Rosemary Beach.
Zájsť priďaleko je návykové, pohodové čítanie plné romantiky a emócií, zhodujú sa čitateľky po celom svete. „Abbi si ma absolútne získala a už sa neviem dočkať ďalšej knihy s tejto série,“ nadchýna sa blogerka Danielle.
Blaire má len devätnásť, no prežila si svoje.
Po matkinej smrti a splatení účtov za liečbu jej hrozí, že zostane na ulici. Preto potlačí hrdosť, nasadne do otlčeného pick-upu, ukryje pištoľ pod sedadlo a s dvadsiatimi dolármi vo vrecku pricestuje za otcom na floridskú Rosemary Beach, aby ju na pár týždňov prichýlil.
V luxusnom dome však nenájde muža, ktorý ju aj matku kedysi opustil. Proste odišiel do Paríža. V sídle zostal len jej nevlastný brat Rush.
Rush je skazený, cynický, povýšenecký... a úžasný zároveň. Rozmaznaný, ale nádherný. Doteraz žiadna jeho šarmu neodolala. Vernosť mu však veľa nehovorí.
Od prvej chvíle je Blaire jasné, že medzi tamojšiu smotánku nezapadne, no ak nechce prespávať v aute, musí to vydržať, kým si nezarobí na vlastné bývanie.
Rush a Blaire sú ako noc a deň. Vôbec sa k sebe nehodia, napriek tomu sa jej pomaly dostáva po kožu. Ani ona nenecháva Rusha chladným, no hriechy minulosti mu bránia priblížiť sa k nej. Rush totiž skrýva tajomstvá, ktoré môžu zničiť celý Blairin svet.
Dozvie sa Blair, čo pred ňou skrýva skôr, ako ich vzťah zájde priďaleko?
Abbi Glinesová je autorka viacerých bestellerov pre mladých. Priaznivé kritiky jej románov sa objavili v najrešpektovanejších amerických periodikách ako sú New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Abbi žije s rodinou v Alabame, miluje knihy, seriály, pravidelne bloguje.
Začítajte sa do novinky Zájsť priďaleko:
1. KAPITOLA
Doteraz som pred domami, kde sa konala párty, vídala zaparkované pikapy so zablatenými pneumatikami. Nie drahé zahraničné autá. Tunajšiu súkromnú príjazdovú cestu ich lemovalo prinajmenšom dvadsať. Vyšla som maminým pätnásťročným pikapom značky Ford na piesočnatý trávnik, aby som ani jedno z nich nezablokovala. Otec mi nepovedal, že dnes organizuje párty. Vlastne mi toho nepovedal veľa.
Neukázal sa ani na maminom pohrebe. Ak by som sa neocitla v situácii, že niekde jednoducho bývať musím, nebola by som tu. Bola som nútená predať domček po babke, aby som uhradila posledný z účtov za maminu liečbu. Ostali mi len šaty a pikap. Za tie tri roky, čo mama bojovala s rakovinou, sa otec ani raz neunúval prísť. Nepadlo mi zaľahko zdvihnúť telefón a zavolať mu. Nič iné mi neostávalo. Bol jediná rodina, ktorá mi ostala.
Uprene som hľadela na obrovský trojposchodový dom vypínajúci sa na bielom piesku floridskej Rosemary Beach. Toto je teda otcov nový domov. Nová rodina. Sem zrejme nezapadnem.
Náhle niekto prudko otvoril dvere na mojom aute. Inštinktívne som sa načiahla pod sedadlo a schmatla svoju devinu. Namierila som ju na votrelca a pevne ju zovrela oboma rukami, pripravená stlačiť spúšť.
„Hohó... Len sa chcem opýtať, či si sa nestratila, ale, dofrasa, urobím čokoľvek, len daj tú vec preč.“ Oproti mne stál chalan s kučeravými hnedými vlasmi zastrčenými za ušami, ruky držal nad hlavou a díval sa na mňa rozšírenými očami.
Zdvihla som obočie a ďalej pevne stískala zbraň. Veď som nevedela, s kým mám do činenia. Nie je predsa normálne vítať cudzinca tak, že mu takmer vylomíte dvere na aute. „Nie, nestratila. Je to dom Abrahama Wynna?“
Chalan nervózne prehltol. „Nedokážem premýšľať, keď mi tým mieriš na tvár, zlatko. Vyvádza ma to z miery. Mohla by si zložiť zbraň, kým sa stane nešťastie?“
Nešťastie? Ale čo!Ten chalan ma už štval. „Nepoznám ťa. Je tma a som sama na cudzom mieste. Prepáč, že sa necítim bezpečne. Žiadne nešťastie sa nestane, veriť mi. Viem narábať so zbraňou. A celkom slušne.“
Očividne mi neveril. Pozornejšie som si ho obzrela, nevyzeral nebezpečne. No jednako som ešte nezložila zbraň.
„Abraham?“ vyslovoval pomaly a už-už krútil hlavou, keď sa zháčil. „Počkať, Abe je Rushov nevlastný otec. Stretol som ho predtým, ako s Georgiannou odišli do Paríža.“
Do Paríža? Rush? Čože? Čakala som ďalšie vysvetlenie, ale ten chalan len zízal na zbraň a prerývane dýchal. Zložila som ju, zaistila a strčila pod sedadlo. Po celý ten čas som z neho nespúšťala zrak. Možno keď naňho prestanem mieriť, odľahne mu a povie mi viac.
„Máš vôbec licenciu na tú vecičku?“ vyzvedal nedôverčivo.
Nemala som chuť presviedčať ho o svojom oprávnení držať zbraň. Potrebovala som informácie.
„Abraham je v Paríži?“ začudovala som sa. Vedel predsa, že prídem. Hovorili sme o tom iba týždeň po tom, čo som predala dom.
Chalan prikývol a uvoľnil sa. „Poznáš ho?“
Vlastne ani nie. Odkedy nás s mamou pred piatimi rokmi opustil, videla som ho len dva razy. Pamätala som si otca ešte z čias, keď chodieval na moje futbalové tréningy a na susedských záhradných oslavách griloval burgery. Taký býval, kým sa moje dvojča Valerie nezabilo pri nehode. Šoféroval on. A v ten deň sa zmenil. Muža, ktorý mi nezavolal a nezaujímal sa, ako sa mám, kým sa starám o chorú mamu, som nepoznala. Vôbec.
„Som jeho dcéra Blaire.“
Chalan vypleštil oči, zaklonil hlavu a rozosmial sa. Čo ho tak pobavilo? Čakala som na vysvetlenie. No on len vystrel ruku. „Tak poďme, Blaire. Niekoho ti predstavím. Toto sa mu bude páčiť.“
Civela som na jeho ruku, potom som sa načiahla za kabelkou.
„Chceš si tú vec strčiť do kabelky? Nemal by som všetkých varovať, aby ťa radšej nenaštvali?“ Pochopila som, že si ma doberá, a to mi zabránilo hrubo odseknúť.
„Otvoril si dvere bez varovania. Naľakal si ma.“
„To vždy vytasíš zbraň, keď ťa niekto naľaká? Dočerta, dievča, odkiaľ si? Väčšina báb, ktoré poznám, začne jačať alebo niečo podobné.“
Väčšina báb, ktoré poznám ja, nikdy neriešili existenčné problémy ako ja za posledné tri roky. Musela som sa starať o mamu, ale o mňa sa nestaral nikto. „Som z Alabamy,“ odpovedala som a ignorujúc jeho ruku som vystúpila som z auta.
Do tváre sa mi zaprel morský vánok a do nosa mi udrela typická slaná vôňa prichádzajúca z pláže. Nikdy predtým som pláž nevidela. Aspoň nie na vlastné oči. Pláže som poznala iba z fotografií a filmov. Ale presne tak som si ju predstavovala.
„Takže je pravda to, čo sa hovorí o babách z Alabamy,“ konštatoval a znova pritiahol moju pozornosť.
„Nerozumiem.“
Premeral si ma od hlavy po päty. Na tvári sa mu pomaly rozhostil úškrn. „Úzke džínsy, tričko s ramienkami a zbraň. Dočerta, žijem v nesprávnom štáte.“
Prevrátila som oči a znova sa načiahla do auta. Bol v ňom ešte kufor a pár škatúľ, ktoré som mala vyložiť v Goodwille.
„Ja to vezmem.“ Prešiel okolo mňa a naklonil sa do auta po môj nie práve malý kufor, ktorý mi mama schovávala v skrini. Plánovali sme „road trip“, no nikdy sme sa k tomu nedostali. Často snívala o tom, že sa jedného dňa vydáme naprieč krajinou a zamierime na západné pobrežie. Potom ochorela.
Zahnala som spomienky a sústredila sa na prítomnosť. „Vďaka, hm... nezachytila som tvoje meno.“
Chalan vytiahol kufor a potom sa otočil ku mne.
„Naozaj? Zabudla si sa opýtať, keď si mi tou devinou mierila do tváre,“ podpichol ma.
Vzdychla som si. Okej, možno som to s tou zbraňou trochu prehnala, ale vystrašil ma.
„Som Grant a, hm, Rushov kamoš.“
„Rushov?“ Znova to meno. Kto je Rush?
Grant sa naširoko usmial. „Nevieš, kto je Rush?“ Mimoriadne ho to pobavilo. „Som fakt rád, že som dnes tu.“
Pokynul hlavou k domu. Ako sme sa k nemu blížili, hudba vnútri silnela. Ak to nie je môj otec, kto potom? Vedela som, že jeho nová manželka sa volá Georgianna, ale to bolo všetko. Žeby jej deti organizovali párty? Koľko majú rokov? Má predsa deti, nie? Nespomínala som si. Otec sa vyjadroval dosť hmlisto. Tvrdil, že nová rodina sa mi bude páčiť, ale nespresnil, kto ju tvorí.
„Takže tu býva Rush?“ zaujímala som sa.
„Hej, minimálne v lete. Vlastní niekoľko domov, býva v nich striedavo, podľa ročného obdobia.“
„Niekoľko domov?“
Grant sa zachechtal. „O rodine, do ktorej sa tvoj otec priženil, asi nevieš nič, však, Blaire?“
Nemal ani poňatia. Pokrútila som hlavou.
„Skôr ako vojdeme do toho šialenstva, dám ti rýchlu minilekciu.“ Zastal na schodoch vedúcich k vchodovým dverám a pozrel na mňa. „Rush Finlay je tvoj nevlastný brat. Je jediné dieťa Deana Finlaya, slávneho bubeníka skupiny Slacker Demon. Jeho rodičia sa nikdy nevzali. Jeho mama Georgianna bola ich skalná fanúšička. Toto je Rushov dom. Jeho mama tu býva, pretože jej to dovolil.“ Odmlčal sa a zahľadel na dvere, ktoré sa práve otvorili dokorán. „Pozval si dnes priateľov.“
Civela na mňa vysoká štíhla blondína v krátkych šatách kráľovskej modrej farby a vo vysokých topánkach, v ktorých by som sa dolámala, ak by som sa odvážila obuť si ich. Neušiel mi odpor v jej zamračenom výraze. Takýchto ľudí som veľmi nepoznala, ale bolo mi jasné, že moje všedné oblečenie rozhodne neobdivuje. Buď to, alebo po mne lezie odporný chrobák.
„Čau, Nanette,“ pozdravil ju Grant podráždene.
„Kto je to?“ opýtala sa bez pozdravu a presunula pohľad na Granta.
„Kamoška. Prestaň vrčať, Nan, nepristane ti to,“ karhal ju. Chytil ma za ruku a ťahal dnu.
Nebolo tam tak plno, ako som predpokladala. Prešli sme cez rozľahlú vstupnú halu a zamierili cez klenuté dvere do miestnosti, zrejme obývačky. Izba bola väčšia než celý môj dom, teda to, čo som kedysi nazývala svojím domom. Dvoje otvorených sklenených dverí ponúkali výhľad na oceán. Vyrážal dych. Kiežby som sa ním mohla dlhšie pokochať.
„Tadiaľto,“ naviedol ma Grant, keď sa vybral k... Žeby baru? Fakt? V tomto dome je aj bar?
Letmo som si obzerala ľudí, ktorých sme míňali. Všetci sa na chvíľu odmlčali a úkosom si ma premeriavali. Zjavne som zožala úspech.
„Rush, predstavujem ti Blair. Myslím, že patríte k sebe. Stretol som ju vonku. Mal som dojem, že sa stratila,“ vysypal zo seba Grant a odviedol môj pohľad od zvedavých ľudí k Rushovi.
Och.
Och bože.
„Ale čo?“ Rush lenivo prevaľoval slová v ústach. Uvoľnene sedel na bielej pohovke s pivom v ruke. Predklonil sa. „Je milá, ale primladá. Nemyslím, že patríme k sebe.“
„Och, určite áno. Jej otecko zutekal s tvojou mamičkou do Paríža na pár týždňov. Podľa mňa k sebe patríte. Ochotne jej ponúknem izbu u seba, ak chceš. Teda ak sľúbi, že svoju vražednú zbraň nechá v pikape.“
Rush si ma prezeral prižmúrenými očami. Mali zvláštnu farbu. Nezvyčajnú. Neboli hnedé a ani orieškové. Boli teplej farby popretkávanej striebristými odleskmi. Nikdy som také oči nevidela. Žeby kontaktné šošovky?
„To ešte neznamená, že k sebe patríme,“ vyriekol napokon a oprel sa o pohovku.
Grant si odkašľal. „Žartuješ, však?“
Rush neodpovedal. Odpil si piva rovno z fľaše s dlhým hrdlom. Pohľadom Granta varoval. Zrejme ma vyhodí. Nevyzeralo to dobre. V kabelke som mala presne dvadsať dolárov a v aute takmer prázdnu nádrž. Predala som všetko, čo malo nejakú cenu. Keď som otcovi zavolala, vysvetlila som mu, že potrebujem niekde ostať, kým si nenájdem prácu a nezarobím dosť peňazí na to, aby som si našla vlastné bývanie. Okamžite súhlasil a dal mi túto adresu s tým, že bude rád, ak prídem a zostanem u neho.
Znova som sa ocitla v Rushovom zornom poli. Čakal, čo urobím. Čo si myslí, že poviem? Zaškľabil sa a žmurkol na mňa.
„Dnes mám dom plný hostí a moja posteľ je už obsadená.“ Presunul pohľad na Granta. „Najlepšie bude, ak si nájde hotel, kým sa nestretnem s jej ockom.“
Neušlo mi, s akým znechutením vyslovil slovo „ocko“. Nemal ho rád. Vlastne som mu to ani nezazlievala. Nebola to jeho chyba. Sem ma poslal otec. Väčšinu peňazí som minula cestou na benzín a jedlo. Prečo som len tomu mužovi verila?
Načiahla som sa za rúčkou kufra, ktorý Grant stále držal. „Má pravdu. Mala by som ísť. Bol to veľmi zlý nápad,“ spustila som, ani som sa naňho nepozrela, a trhla som kufrom. Neochotne ho pustil. Keď som si uvedomila, že som na najlepšej ceste stať sa bezdomovkyňou, pichli ma slzy v očiach. Nedokázala som zdvihnúť zrak.
Otočila som sa a s pohľadom upretým na zem zamierila k dverám. Počula som, ako sa Grant háda s Rushom, ale nevšímala som si to. Nechcela som počuť, čo ten nádherný muž o mne hovorí. Nepáčila som sa mu. To bolo jasné. Môj otec zjavne nebol vítaný člen rodiny.
„Odchádzaš akosi skoro,“ ozval sa hlas presladený ako sirup. Zadívala som sa na nadšený úsmev ženy, ktorá predtým otvorila dvere. Ani ona ma tu nechcela. Fakt som týmto ľuďom taká odporná? Rýchlo som spustila zrak a otvorila dvere. Hrdosť mi nedovolila, aby ma tá suka videla plakať.
Keď som sa konečne ocitla vonku v bezpečí, so vzlykaním som zamierila k autu. Priam by som bežala, keby ma nebrzdil kufor. Potrebovala som sa ukryť do svojho pikapu. Patrila som doň, nie do tohto absurdného domu s nadutými ľuďmi. Chýbal mi domov. Chýbala mi mama. Znova som sa rozvzlykala a zamkla sa v aute.
