Severské krimi je už niekoľko rokov IN a stále vychádzajú skvelé knihy. Lars Kepler patrí medzi najobľúbenejších autorov a Topky.sk vám už pred vydaním prinášajú čítanie na horúce letné dni a noci z tohto mrazivého príbehu. Takže zatvorte dvere, zatiahnite závesy – majster trilerov Lars Kepler je tu s knihou, od ktorej neodtrhnete zrak! Čítajte STALKERA na Topky.sk:
KÝM SA NENAŠLO prvé telo, nikto to video nebral vážne. Linka s odkazom na youtubové video prišla na všeobecnú e-mailovú adresu Úradu kriminálnej polície. E-mail neobsahoval nijaký text a odosielateľ sa nedal vypátrať. Službukonajúci policajt vykonal svoju prácu, klikol na linku, pozrel si video, usúdil, že asi ide o ťažko pochopiteľný žart, ale napriek tomu spísal protokol.
O dva dni neskôr sa traja ostrieľaní vyšetrovatelia zišli v malej kancelárii na ôsmom poschodí Úradu kriminálnej polície v Štokholme, kvôli tomu istému videu. Najstarší z trojice sedel na vŕzgajúcej kancelárskej stoličke, kým zvyšní dvaja stáli. Filmová sekvencia, ktorú sledovali na veľkej obrazovke počítača, mala iba päťdesiatdva sekúnd.
Ktosi roztrasenou kamerou tajne nakrútil neznámu tridsiatničku cez okno jej spálne, ako si oblieka čierne pančuchové nohavice.
Traja muži na Úrade kriminálnej polície v rozpačitom tichu sledovali ženine zvláštne pohyby. Cez neviditeľné prekážky urobila zopár veľkých krokov a párkrát si rozkročmo čupla, aby jej pančušky dobre sadli.
V pondelok ráno našli túto ženu v kuchyni radového rodinného domu v Lidingö, na predmestí Štokholmu. Sedela na zemi a mala podivne otvorené ústa. Krv ostriekala okno aj bielu orchideu v kvetináči. Žena mala oblečené len pančuchové nohavice a podprsenku. Súdna pitva, vykonaná v priebehu týždňa, preukázala, že zomrela v dôsledku vykrvácania po viacnásobných rezných a bodných ranách, ktoré vrah s neobyčajnou agresivitou smeroval na krk a tvár.
Slovo „stalker“ sa používa od začiatku osemnásteho storočia. Spočiatku malo význam „tulák“ alebo „pytliak“.
V roku 1921 zverejnil francúzsky psychiater de Clérambault štúdiu o pacientovi, ktorý mal imaginárny milostný vzťah. Tento prípad považujú mnohí za prvú odbornú analýzu stalkera.
Dnes sa za stalkerov označujú ľudia, ktorí trpia syndrómom prenasledovateľa, chorobnou posadnutosťou pozorovaním inej osoby.
Takmer desať percent ľudí sa počas svojho života stalo obeťou nejakej formy stalkovania.
Najčastejšie býva stalkerom jedinec, ktorý má alebo mal k obeti nejaký vzťah, ale veľmi často náhoda spôsobí, že presunie svoju fixáciu na cudziu osobu alebo na človeka, ktorý je z nejakého dôvodu slávny. Hoci väčšina prípadov nevedie k nijakým činom, polícia berie tento jav vážne, lebo patologická posadnutosť stalkera má v sebe určitý potenciál generovať riziko. Rovnako ako sa počas búrky môže prekrížiť výškový vietor s prízemným vetrom, roztočiť oblak a vytvoriť tornádo, môže aj jemné narušenie rovnováhy medzi stalkerovým zbožným uctievaním a nenávisťou náhle vyústiť do veľmi násilnej podoby.
1
TRIŠTVRTE NA DEVÄŤ, dvadsiateho druhého augusta. Po zasnených letných súmrakoch a svetlých nociach sa teraz stmievalo prekvapivo rýchlo. Pred zasklenými vchodovými dverami Úradu kriminálnej polície bola už takmer úplná tma.
Margot Silvermanová vyšla z výťahu a zamierila k bezpečnostným dverám vo foyeri. Mala oblečený čierny zavinovací sveter, obtiahnutú bielu blúzku a čierne nohavice, ktorých vysoký pás obopínal jej rastúce bruško.
Pomaly kráčala k otáčavým dverám v sklenej stene. Strážnik sedel za dreveným stolom a sledoval obrazovku. Kamery monitorovali každú časť veľkej budovy, dvadsaťštyri hodín denne.
Margot si svetlé vlasy farby brezového dreva upravila do veľkého vrkoča. Mala tridsaťšesť rokov, bola po tretí raz tehotná a celá žiarila, oči sa jej leskli a líca zdravo červenali.
Po dlhom pracovnom týždni bola na ceste domov. Každý deň pracovala nadčas a už dvakrát ju upozornili, že to preháňa. Stala sa novou odborníčkou Úradu kriminálnej polície na sériových vrahov, záchvatových vrahov a stalkerov. Vražda Marie Carlssonovej bola jej prvý vlastný prípad, odkedy nastúpila na pozíciu vyšetrovateľky.
Nie sú nijakí svedkovia ani podozriví. Obeť bývala sama, nemala deti, pracovala ako produktová textárka v Ikei a bývala v radovom dome po rodičoch, po tom, ako jej otec zomrel a mama sa presťahovala do domova dôchodcov.
Maria zvykla cestovať do práce s kolegyňou, ale v to ráno ju nečakala dole na Kyrkovägene. Kolegyňa teda išla za ňou domov. Zazvonila, nazrela dnu, obišla dom a zbadala ju cez okno. Sedela na zemi s dobodanou tvárou, dokaličeným krkom, hlavou ovisnutou nabok a dokorán otvorenými ústami.
Podľa prvej správy zo súdnej pitvy existovala domnienka, že ústa vrah naaranžoval až po smrti, teoreticky však je možné, že ústa prirodzene ostali v tejto polohe.
Posmrtná stuhnutosť sa začína v srdci a bránici, no už po dvoch minútach sa dá pozorovať na krku a lícach. V piatok večer sa po veľkom foyeri pohybovalo len zopár ľudí. Dvaja policajti v tmavomodrých svetroch sa rozprávali a unavený prokurátor odchádzal z kancelárie vypočuť väzňa.
Už vo chvíli, keď Margot vymenovali za vyšetrovateľku, tušila riziko, že bude príliš ambiciózna, lebo bude chcieť priveľa, a začne preceňovať svoje schopnosti.
Vysmiali by ju, ak by nahlas vyslovila svoje podozrenie, že tu ide o sériového vraha. Videonahrávku, v ktorej si Maria Carlssonová oblieka pančušky, videla tento týždeň už aspoň dvestokrát. Všetko nasvedčovalo, že bola zavraždená krátko po tom, ako sa video objavilo na Youtube.
Margot sa snažila o výklad jeho obsahu, ale nič sa jej na ňom nezdalo zvláštne. Ľudia nezriedka mávajú pančušky ako fetiš, ale v prípade tejto vraždy nič nenaznačovalo, že by išlo práve o takúto odchýlku.
Video bolo iba malým výsekom zo života bežnej ženy. Bývala sama, mala dobrú prácu a chystala sa na večerný kurz kreslenia komiksov.
Nebolo jasné, prečo sa útočník pohyboval po jej záhrade, či to bola náhoda, alebo si priebeh vraždy detailne naplánoval. No len pár minút pred vraždou ju nakrútil a musel na to mať nejaký dôvod.
Poslal linku policajtom a tým im chcel niečo naznačiť.
Vrah chcel poukázať na niečo, čo sa týka tejto ženy alebo skupiny žien. Možno tým myslel všetky ženy a možno dokonca celú spoločnosť. Lenže podľa Margot nebola Maria ničím výnimočná, ani výzorom, ani správaním. Iba si navliekala pančušky tak, aby správne sedeli. Mala pritom prehĺbené vrásky na čele a našpúlené pery.
Margot dvakrát navštívila dom v radovej zástavbe na Bredablicksvägene, najprv si však preštudovala forenznú filmovú dokumentáciu nedotknutého miesta činu.
Útočníkovo video, pôsobilo v porovnaní s videonahrávkou, ktorú dostali policajti, ako rozprávka pre deti. Detailne zobrazené stopy po beštiálnom útoku boli desivé. Z niekoľkých uhlov bolo vidieť mŕtvu ženu, ktorá sedela na zemi v mláke tmavej krvi so široko rozkročenými nohami. Podprsenku mala dotrhanú, visela jej na jednej strane, a biely prsník vyčnieval nad záhybmi brucha. Z tváre neostalo takmer nič, len otvorené ústa a červená kaša.
Margot sa akoby náhodou zastavila pri mise s ovocím, ktorá ležala vo foyeri na stole pri sedačkách, pozrela sa na strážnika, ktorý práve telefonoval, a otočila sa k nemu chrbtom. Niekoľko sekúnd pozorovala odraz strážnika v sklenej stene oproti veľkému átriu. Zobrala si z misy šesť jabĺk a strčila si ich do kabelky.
Vedela, že šesť je priveľa, ale nedokázala prestať, kým nevzala všetky, čo tam boli. Pomyslela si, že Jenny by mohla večer upiecť malý jablkový koláč s trochou masla, ktoré skaramelizuje spolu so škoricou a cukrom.
Jej myšlienky prerušilo zvonenie telefónu. Na displeji svietila fotka Adama Youssefa, kolegu z vyšetrovacieho tímu.
„Ešte si v práci?“ opýtal sa. „Povedz, že si, lebo sme...“
„Už sedím v aute na Klarastrandsledene,“ zaklamala Margot. „Čo si mi chcel povedať?“
„Dostali sme ďalšie video.“
Pocítila chvenie v žalúdku a položila si ruku na zaoblené brucho.
„Ďalšie video,“ zopakovala.
„Prídeš?“
„Zastavím a otočím to,“ povedala a zvrtla sa naspäť. „Vybav, nech nám pošlú kópiu.“
Margot by mohla pokračovať smerom k východu, ísť domov a prenechať prípad Adamovi. Stačil by jeden telefonát a dostala by platenú rodičovskú dovolenku na rok dopredu. To by možno aj bola urobila, keby bola vedela, koľko násilia bude v jej prvom prípade.
Budúcnosť je nejasná, ale planéty sa stavajú do nebezpečných konštelácií. Práve teraz plynul jej osud krehko ako žiletka po pokojnej vodnej hladine.
Vo svetle výťahu vyzerala jej tvár staršie. Tenkú čiernu kajalovú linku bolo už ledva vidieť. Keď zaklonila hlavu, pochopila, čo mali na mysli jej kolegovia, keď vraveli, že sa podobá na svojho otca, bývalého hlavného komisára Ernesta Silvermana.
Výťah sa zastavil na ôsmom poschodí a Margot kráčala prázdnou chodbou tak rýchlo, ako so svojím veľkým bruchom vládala. Spolu s Adamom prebrali kanceláriu po Joonovi Linnovi ešte v ten týždeň, ako si policajti uctili jeho pamiatku. Margot Joonu osobne nepoznala, a preto jej to nerobilo problém.
„Máš rýchle auto,“ utrúsil Adam, keď ju uvidel, a pri úsmeve odhalil svoje špicaté zuby.
„Celkom ujde,“ pripustila Margot.
Adam Youssef mal dvadsaťosem rokov, ale tvár okrúhlu ako tínedžer. Mal dlhé vlasy a oblečené rifle, k nim voľnú košeľu s krátkym rukávom. Pochádzal z asýrskej rodiny, vyrastal v Södertälje a hrával futbal v prvej divízii za Norru.
„Ako dlho už je to video na Youtube?“ opýtala sa ho.
„Tri minúty,“ odpovedal. „Teraz je tam. Stojí pred oknom a...“
„To nevieme, ale...“
„Podľa mňa je to tak,“ prerušil ju. „Ja si to teda myslím, veď kde inde by mohol byť?“
Margot položila ťažkú kabelku na zem, posadila sa na svoju stoličku a zavolala technikom.
„Zdravím, tu Margot. Poslali ste nám kópiu?“ opýtala sa napätým hlasom. „Počúvajte ma, musím dostať miesto alebo meno, identifikovať lokalitu alebo ženu... Použite všetky zdroje, máte päť minút, robte, dopekla, čo chcete, ale dajte mi niečo, čoho sa môžem zachytiť, a potom vám sľubujem, že vás pustím užívať si piatok.“
Odložila telefón a otvorila škatuľu s pizzou, ktorá ležala na Adamovom písacom stole.
„Už si dojedol?“ spýtala sa.
Ozval sa zvuk prichádzajúcej pošty a Margot si rýchlo napchala kúsok pizze do úst. Vráska na jej čele sa prehĺbila. Klikla na súbor s videom a zväčšila ho na celú obrazovku, prehodila si vrkoč na chrbát, spustila video a odsunula stoličku dozadu, aby aj Adam dovidel.
Ako prvé zbadali osvetlené okno, ktoré sa triaslo v tme. Kamera sa pomaly približovala a o objektív sa obtrelo niekoľko listov stromov.
Margot potriasla plecami.
V osvetlenej izbe stála žena, šikmo pred televízorom, a vyjedala zmrzlinu rovno z nádoby. Teplákové nohavice mala stiahnuté a spolovice vyzlečené, spolu s ponožkou.
Pozerala televízor, na niečom sa smiala a olizovala lyžicu. V policajnej kancelárii bolo počuť len zvuk ventilátora z počítača.
Daj mi aspoň jednu maličkosť, ktorá sa dá vystopovať, hovorila si v duchu Margot, keď pozorovala tvár ženy, krásne črty okolo očí, lícnych kostí a zátylku. Mala rozhorúčené telo, div že sa z nej neparilo. Práve docvičila. Vzor na nohavičkách bol vyblednutý častým praním a pod prepoteným tielkom presvitala podprsenka.
Margot sa naklonila bližšie k obrazovke, brucho ju tlačilo na stehná a vrkoč sa jej prehupol cez plece dopredu.
„Ostáva jedna minúta,“ povedal Adam.
Žena postavila nádobu so zmrzlinou na konferenčný stolík a odišla z izby, s teplákmi visiacimi okolo pravej nohy.
Kamera ju nasledovala, prechádzala bokom popri úzkych dverách na terasu a blížila sa k oknu do spálne, kde sa rozsvietilo a bolo vidieť ženu. Striasla zo seba tepláky a odkopla ich na kreslo, na ktorom ležal červený vankúš. Nohavice preleteli vzduchom, narazili do steny za kreslom a spadli na zem.
