Aj vy ste už stretli čudáka, ktorý sa vám pri rozhovore nepozeral do očí, mlčal ako zarezaný, alebo naopak, stále si húdol svoje? Možno ste ho neskôr pristihli, ako sa osamote smeje, šibrinkuje si prstami pred očami alebo nadšene poskakuje. Ten čudák bol pravdepodobne autista.
Táto kniha vás vezme na neuveriteľnú cestu do sveta autistov. Môžete nahliadnuť do ťažko pochopiteľnej mysle, ktorú naprogramovalo toto ochorenie.
Aký je život s autizmom?
Vieme vycítiť, čo si autista myslí, čo cíti, aby sme mu dokázali pomôcť?
Aj na tieto otázky odpovedá pozoruhodná knižka Prečo skáčem, ktorú napísal Naoki Higašida, keď mal iba trinásť rokov.
Naoki má totiž vážnu formu autizmu, ale napriek tomu sa naučil komunikovať s okolitým svetom.
Vo svojej knižke vysvetľuje záhadné správanie autistov, prezrádza, ako vnímajú čas, život, krásu a prírodu. Svoje rozprávanie končí prekrásnou poviedkou Som stále tu, ktorá dokazuje, že autistom nechýba humor, fantázia ani empatia.
„Keď skáčem, moje emócie stúpajú vysoko k oblohe. Konečne si cítim končatiny – odpružené nohy a tlieskajúce ruky. A to je veľmi príjemné! Pri poskakovaní mám pocit, akoby som zhadzoval putá, ktoré mi zväzujú telo. Cítim sa ľahší...“
Mnoho rodičov autistických detí po prečítaní knižky Prečo skáčem zažije rovnaký pocit ako prekladateľ tejto knihy David Mitchell. Cez myseľ Naokiho Higašidu spoznal myseľ vlastného autistického syna a pochopil, že život s normálnymi ľuďmi je pre autistu nekonečne namáhavý. Naokiho snaha vysvetliť iné, svojské správanie je dojímavá a odzbrojujúca.
Ponúka nám zriedkavú príležitosť pozrieť sa na svet z celkom inej perspektívy.
Kniha Prečo skáčem je cennou príručkou pre rodinných príslušníkov, učiteľov a opatrovateľov. Prispieva k búraniu barikád medzi zdanlivo antagonistickými svetmi – svetom „normálnosti“ a svetom „inakosti“.
„Môj autizmus je zatiaľ nevyliečiteľný,“ píše v závere knihy autor. „Čo so mnou bude? Keď som bol malý, táto otázka mi robila veľké starosti. Bál som sa, že s autizmom nikdy nebudem môcť žiť ako normálny človek. Toľko vecí som nevedel robiť ako ostatní ľudia a ustavičné ospravedlňovanie mi vysávalo z tela všetku nádej...
Dúfam, že po prečítaní mojich riadkov pochopíte všetky bariéry, ktoré z autizmu vyplývajú. Nepramenia v našom sebectve či egocentrizme. Ak pochopíte pravdu o nás, darujete nám iskričku nádeje. Hoci život s autizmom je náročný a občas aj smutný, kým existuje nádej, my sa s ním vysporiadame.
Pokým bude na svete žiariť svetielko nádeje, naša budúcnosť bude prepojená s vašou budúcnosťou. A práve toto si želám zo všetkého najviac.“
