Fulmaya
Osobný cestopis mladej herečky a speváčky. O vášni, ktorá ju ženie z jednej krajiny do druhej, o nutkaní vyskúšať si extrémy v himalájskych vrchoch aj v osobných vzťahoch, o potrebe pomáhať tým najbezbrannejším. „Úkaz“ zvaný Dorka Nvotová s nepálskym menom Fulmaya hovorí o sebe s vražednou úprimnosťou.
Južná Amerika, no hlavne India, Srí Lanka a Nepál – to všetko má Dorka Nvotová precestované. Na dlhé výpravy ďaleko od tradičných turistických miest chodievala so svojím manželom Whiskym, po rozvode s ním sa Nepál stal pre ňu dokonca druhým domovom, kde trávi väčšiu časť roka. Dorka pochodila sama len so šerpom najťažšie trasy v okolí Himaláj, robí sprievodkyňu turistom, pomáha miestnym sirotincom...
V tejto knihe nenájdete nič o jej hereckej či speváckej kariére, nič o slovenskom šoubiznise. Objavíte v nej však ozajstného človeka, ktorý kašle na výdobytky civilizácie aj takzvané konvencie. Objavíte Fulmayu.
Súčasťou knihy sú aj prílohy s farebnými fotografiami z Dorkiných ciest po svete.
Ukážka z knihy
Prvý deň zimy. Doteraz som trekovala v tričku, dnes už pribudol goratex a od zajtra očakávam aj sveter, čiapku a rukavice. Ráno klasika, honey pancake, rozlúčili sme sa so Shivom a Anne s tým, že sa pravdepodobne stretneme v Brathangu, dlho čakali na zaplatenie (a priznávam, že tentoraz som aj zaspala - moja ranná klasika - zaklapla som budík a spala ďalej). Dnes bol asi najnáročnejší deň. Prevýšenie síce nebolo naším doterajším maximom, ale skoro vôbec sme nešli dolu a prešli sme veľa kilometrov. Bola dosť zima, zem už bola zmrznutá, sem-tam som sa pošmykla na zamrznutej kaluži. A na tráve už bol srieň. Naobedovali sme sa v Thanchoku v príšernej reštike. Kukla som na GPS-ku a pousmiala sa nad výškou, v ktorej sme sa nachádzali: 2 655 m. Čo vám to pripomína? Áno, Gerlach. Vrchol Slovenska. Tu bola krajina ešte stále zelená a v domoch elektrika. Chceli sme dahlbat, ale dostali sme ryžu s karí sójou, úplne bez chuti a tvrdú, a k tomu smradľavé plesnivé sušené mäso. Ja som sa ho odmietla čo i len dotknúť, ale Kumar už horlivo vnáral prsty do tej infikovanej plechovej misky s otravou. Zastavila som ho, lebo to fakt smrdelo na sto honov, a tak zavolal tetu, a tá tú pleseň omyla vo vode. Smrad ostal, ale aspoň to lepšie vyzeralo a on to chudák zjedol. Ja som sa uspokojila s ryžou. Znechutená prvým vyslovene zlým gastronomickým zážitkom som sa však čoskoro potešila, pretože asi po hodine chôdze sa z ničoho nič zjavila Annapurna II v celej svojej kráse, a to priamo predo mnou, respektíve nado mnou. Bola tak blízko, že ten päťtisícový rozdiel medzi nami mi išiel krk vykrútiť, keď som sa snažila dovidieť na vrchol. Parááááááááááda!!! Prvý výrazne euforický vizuálny zážitok mám teda za sebou. Potom však bola cesta dosť nudná, išli sme cez les, žiadne výhľady, a navyše po rozostavanej ceste. O päť rokov už tento trek pravdepodobne existovať nebude. Všade sú kúsky rozrobených ciest a Nepálci makajú a makajú. Škoda ho.
Do Brathangu sme dorazili relatívne na poslednú chvíľu, už bolo šero. Je to nádherná dedinka s niekoľkými kamennými domčekmi a jeden z nich slúži ako lodge. Shiva s miestnymi chlapcami hrali pred ním futbal a Anne ich z terasy sledovala. Objednala som si hneď veg noodles, do ktorých mi naložili toľko cesnaku, že ma skoro prekotilo z môjho už aj tak nízkeho tlaku. Musela som si dať zaraz müsli s mliekom. Vtom som si spomenula, že mám ešte vo vačku tú trávu spred dvoch dní, a tak som zbalila zvyšok, čo z nej zostal (vačky na gatiach majú sieťkové vnútro, čo som si predtým nevšimla, a tak sa to celé rozdrobilo a povypadávalo). Dali sme si s Kumarom, ale bolo toho fakt málo, takže sme to skoro nepocítili, akurát to müsli liezlo do mňa ľahšie. Konečne som sa po štyroch dňoch celá umyla. Bol to dosť hardcore, lebo išlo o klasický bucket system - vyfasujete vedro teplej vody, v ňom je taký malý kýblik a ním sa oblievate, stojac na drevenej doske, z ktorej vychádzajú triesky jedna radosť. V malej, plesnivej, tmavej kúpeľni, vonku päť stupňov a intervaly medzi jednotlivými obliatiami poloteplou vodou sa zdajú neznesiteľne dlhé. Kým sa mi podarí zohnúť a nabrať zmrznutými rukami vodu do kýblika, voda, ktorou som sa predtým obliala, mi zatiaľ primŕza na tele. Ako dobre, že som sa predtým doma otužovala, inak by som sa tam dnes asi rozplakala. Toto je prvý hotel, v ktorom vôbec nie je elektrika. Je tu malý solar, na ktorý je napojená jedna žiarovka, a to je všetko, takže si nemôžem nič dobiť a foťák je už na šlus. Večer sme posedávali vo štvorke pri peci, zase sme sa rehotali, lebo Shiva je fakt kôpka humoru a mne sa podarilo vhodne mu kontrovať. Keď personál pospal a ja som dostala chuť na čaj, aspoň som mala dôvod vytiahnuť svoju výbavičku - plynovú bombu, horák, hrnček, hrniec, čaj a cukor. Navarila som čaj a potom sme sa ponatierali ohrievacou emulziou. To je gél, čo si vmasírujete do kože, a razom je vám teplejšie. Naučili ma to na poslednej filmovačke maskérky, keď sme točili nočnú scénu, ako sa musíme kúpať v potoku a ešte sa z toho aj tešiť. Pod šatami sme mali neoprény, ale hovno z toho, aj tak mi modrali pery. Maskérska emulzia však zabrala. Chalani o tom ešte nepočuli, a tak sme sa natierali a smiali a popíjali, až kým nás to neprestalo baviť a nepobrali sa do svojich izieb. Je to sranda, byť v tritisíc metroch v malej drevenej izbičke bez elektriky, mrznúť pod dvoma špinavými a smradľavými nepálskymi perinami, počúvať hukot neďalekej rieky, v mesačnom svite vidieť za oknami Annapurnu a popritom šťukať do laptopu, ktorému ešte odvčera idú baterky. Budem už končiť a radšej ho budem používať na kúrenie. To je môj nový vynález. Ako sa ohriať pod zlou dekou v Himalájach. Dajte si pod ňu prehrievajúci sa laptop. A v objatí spolu zaspite.
Prvá kniha Dorky Nvotovej vychádza 3. mája 2011 vo vydavateľstve Evitapress!
V tejto knihe nenájdete nič o jej hereckej či speváckej kariére, nič o slovenskom šoubiznise. Objavíte v nej však ozajstného človeka, ktorý kašle na výdobytky civilizácie aj takzvané konvencie. Objavíte Fulmayu.
Súčasťou knihy sú aj prílohy s farebnými fotografiami z Dorkiných ciest po svete.
Ukážka z knihy
Prvý deň zimy. Doteraz som trekovala v tričku, dnes už pribudol goratex a od zajtra očakávam aj sveter, čiapku a rukavice. Ráno klasika, honey pancake, rozlúčili sme sa so Shivom a Anne s tým, že sa pravdepodobne stretneme v Brathangu, dlho čakali na zaplatenie (a priznávam, že tentoraz som aj zaspala - moja ranná klasika - zaklapla som budík a spala ďalej). Dnes bol asi najnáročnejší deň. Prevýšenie síce nebolo naším doterajším maximom, ale skoro vôbec sme nešli dolu a prešli sme veľa kilometrov. Bola dosť zima, zem už bola zmrznutá, sem-tam som sa pošmykla na zamrznutej kaluži. A na tráve už bol srieň. Naobedovali sme sa v Thanchoku v príšernej reštike. Kukla som na GPS-ku a pousmiala sa nad výškou, v ktorej sme sa nachádzali: 2 655 m. Čo vám to pripomína? Áno, Gerlach. Vrchol Slovenska. Tu bola krajina ešte stále zelená a v domoch elektrika. Chceli sme dahlbat, ale dostali sme ryžu s karí sójou, úplne bez chuti a tvrdú, a k tomu smradľavé plesnivé sušené mäso. Ja som sa ho odmietla čo i len dotknúť, ale Kumar už horlivo vnáral prsty do tej infikovanej plechovej misky s otravou. Zastavila som ho, lebo to fakt smrdelo na sto honov, a tak zavolal tetu, a tá tú pleseň omyla vo vode. Smrad ostal, ale aspoň to lepšie vyzeralo a on to chudák zjedol. Ja som sa uspokojila s ryžou. Znechutená prvým vyslovene zlým gastronomickým zážitkom som sa však čoskoro potešila, pretože asi po hodine chôdze sa z ničoho nič zjavila Annapurna II v celej svojej kráse, a to priamo predo mnou, respektíve nado mnou. Bola tak blízko, že ten päťtisícový rozdiel medzi nami mi išiel krk vykrútiť, keď som sa snažila dovidieť na vrchol. Parááááááááááda!!! Prvý výrazne euforický vizuálny zážitok mám teda za sebou. Potom však bola cesta dosť nudná, išli sme cez les, žiadne výhľady, a navyše po rozostavanej ceste. O päť rokov už tento trek pravdepodobne existovať nebude. Všade sú kúsky rozrobených ciest a Nepálci makajú a makajú. Škoda ho.
Do Brathangu sme dorazili relatívne na poslednú chvíľu, už bolo šero. Je to nádherná dedinka s niekoľkými kamennými domčekmi a jeden z nich slúži ako lodge. Shiva s miestnymi chlapcami hrali pred ním futbal a Anne ich z terasy sledovala. Objednala som si hneď veg noodles, do ktorých mi naložili toľko cesnaku, že ma skoro prekotilo z môjho už aj tak nízkeho tlaku. Musela som si dať zaraz müsli s mliekom. Vtom som si spomenula, že mám ešte vo vačku tú trávu spred dvoch dní, a tak som zbalila zvyšok, čo z nej zostal (vačky na gatiach majú sieťkové vnútro, čo som si predtým nevšimla, a tak sa to celé rozdrobilo a povypadávalo). Dali sme si s Kumarom, ale bolo toho fakt málo, takže sme to skoro nepocítili, akurát to müsli liezlo do mňa ľahšie. Konečne som sa po štyroch dňoch celá umyla. Bol to dosť hardcore, lebo išlo o klasický bucket system - vyfasujete vedro teplej vody, v ňom je taký malý kýblik a ním sa oblievate, stojac na drevenej doske, z ktorej vychádzajú triesky jedna radosť. V malej, plesnivej, tmavej kúpeľni, vonku päť stupňov a intervaly medzi jednotlivými obliatiami poloteplou vodou sa zdajú neznesiteľne dlhé. Kým sa mi podarí zohnúť a nabrať zmrznutými rukami vodu do kýblika, voda, ktorou som sa predtým obliala, mi zatiaľ primŕza na tele. Ako dobre, že som sa predtým doma otužovala, inak by som sa tam dnes asi rozplakala. Toto je prvý hotel, v ktorom vôbec nie je elektrika. Je tu malý solar, na ktorý je napojená jedna žiarovka, a to je všetko, takže si nemôžem nič dobiť a foťák je už na šlus. Večer sme posedávali vo štvorke pri peci, zase sme sa rehotali, lebo Shiva je fakt kôpka humoru a mne sa podarilo vhodne mu kontrovať. Keď personál pospal a ja som dostala chuť na čaj, aspoň som mala dôvod vytiahnuť svoju výbavičku - plynovú bombu, horák, hrnček, hrniec, čaj a cukor. Navarila som čaj a potom sme sa ponatierali ohrievacou emulziou. To je gél, čo si vmasírujete do kože, a razom je vám teplejšie. Naučili ma to na poslednej filmovačke maskérky, keď sme točili nočnú scénu, ako sa musíme kúpať v potoku a ešte sa z toho aj tešiť. Pod šatami sme mali neoprény, ale hovno z toho, aj tak mi modrali pery. Maskérska emulzia však zabrala. Chalani o tom ešte nepočuli, a tak sme sa natierali a smiali a popíjali, až kým nás to neprestalo baviť a nepobrali sa do svojich izieb. Je to sranda, byť v tritisíc metroch v malej drevenej izbičke bez elektriky, mrznúť pod dvoma špinavými a smradľavými nepálskymi perinami, počúvať hukot neďalekej rieky, v mesačnom svite vidieť za oknami Annapurnu a popritom šťukať do laptopu, ktorému ešte odvčera idú baterky. Budem už končiť a radšej ho budem používať na kúrenie. To je môj nový vynález. Ako sa ohriať pod zlou dekou v Himalájach. Dajte si pod ňu prehrievajúci sa laptop. A v objatí spolu zaspite.
Prvá kniha Dorky Nvotovej vychádza 3. mája 2011 vo vydavateľstve Evitapress!
