Skutočný príbeh, ktorý dokazuje, že každý z nás sa môže stať obeťou drogovej mafie. Byť modelkou a spraviť úspešnú kariéru v zahraničí je snom mnohých dievčat. Ani slovenské nie sú výnimkou, dokonca sú vo svete známe svojou krásou a módni tvorcovia ich často a radi vyhľadávajú.
Pri návrate z fotografovania v Buenos Aires jej však na letisku v Paríži objavia v batožine tri kilá kokaínu. Ivane sa zrúti svet – droga bola v „darčeku“, ktorý mala odovzdať priateľovi v Londýne. A to ešte netuší, že najbližších desať mesiacov strávi za pašovanie drog vo francúzskom väzení. Knihu Veľké baby neplačú od Ivany Ivančákovej vydáva Evitapress už 15. marca 2011.
Ukážka z knihy
Nikdy som nezvykla byť mimo dosah dlhšie ako pár hodín. Každý vedel, že keď môžem, telefón mám zapnutý a email s Facebookom si kontrolujem každých pár hodín. Preto boli v pozore hneď na druhý deň, ako som sa mala vrátiť z Argentíny.
Prvá bola Alisha, ktorej, keď môj telefón stokrát povedal, že som nedostupná a moje internetové kontakty zívali nečinnosťou, okamžite došlo, že sa niečo stalo. Poznala ma najviac na svete.
Zmobilizovala Adriena, otca rodiny, v ktorej som robila au-pair. Vysvetlila mu situáciu a s nádejou sa pýtala, či o mne niečo nevedia.
Nevedeli.
Alisha bola na polícii, vyhlásili ma za nezvestnú a potom jej napadlo zavolať mojej slovenskej kamarátke Aničke, ktorá tiež žila v Londýne. Tá skontaktovala môjho brata a on sa pustil do hľadania. Telefonoval na všetky možné ambasády a keď sa spojil so slovenskou ambasádou vo Francúzsku, povedali mu, že mu nemôžu dať žiadne informácie, lebo nemajú odo mňa povolenie. V tom čase už, samozrejme, vedeli, čo sa so mnou stalo, aj že som odsúdená a sedím vo väzení, ale moc ich to netankovalo. Aspoň podľa toho, ako sa správali. Bratovi nechceli dať žiadne informácie a odo mňa si povolenie nikto nepýtal.
Možno preto, že sa za mnou v base pani od nich zastavila až po štyroch mesiacoch. Presne tak. Po štyroch mesiacoch. Pôvabne si sadla oproti mne a sladko povedala:
„Myslela som, že budete viac vystrájať.“
„Prosím?“
„No,“ zaváhala: „vyzeráte tak vyrovnane.“
„Som tu štyri mesiace, nemám silu prejavovať emócie.“
Prikývla. Potom vytiahla pripravené papiere.
„Týrajú vás?“
„Nie.“
Nakreslila si k otázke krížik.
„Dávajú vám jesť?“
„Áno.“
Odfajkla kolonku.
„Máte samovražedné sklony?“
Pobavene som sa zasmiala.
„Nie.“
Zase krížik.
„Niečo vám chýba?“
„Chcem ísť domov. Sedím tu nevinne.“
Odkašľala si.
„Veď ste sa priznali.“
„Lebo som sa nakoniec priznať musela.“
„Hm,“ pomrvila sa.
„Žijete už dlhšiu dobu v Anglicku, však?“
„Hej. Ale som slovenská občianka.“
„Viete, my vám nemáme ako pomôcť.“
„Vidím, ako pomáhajú ambasády iným zatknutým.“
„Nemôžem vám pomôcť.“
„Tak načo ste prišli?“
„Môžeme vám posielať slovenské časopisy.“
„To by ma potešilo.“
Zapísala si to. A odišla.
Nikdy mi žiadny slovenský časopis od nich neprišiel. Už nikdy sa o mňa nezaujímali.
Asi mali na veľvyslanectve nabitý program. Dni bryndzových halušiek, alebo tak...
Po jej návšteve som upadla do ešte väčšej beznádeje. Tak Slováci ma tu nechajú skapať, lebo žijem v Anglicku? Lebo majú v papieroch správne odpovede a to im stačí?
Kontaktovala som aj anglické veľvyslanectvo, lebo som videla, že je vo veciach uväznených občianok Veľkej Británie aktívne, ale mala som smolu. Napriek tomu, že som žila v Londýne, stále som nemala anglický pas. Odkázali ma na milých kolegov zo Slovenska.
Aha. Tak dík.
Tí ma už evidujú. Dva krížiky, jedna fajka.
Moji rodičia sa o mojom zatknutí dozvedeli od slovenských policajtov. Zaklopali im na dvere a spýtali sa, či vedia, kde je ich dcéra.
„Mala byť v Argentíne, fotila tam,“ povedala mama: „ale myslím, že je už naspäť v Londýne.“
Policajt jej povedal, že v Londýne nie som a ani tak skoro nebudem.
„Čo sa stalo?“
„Vaša dcéra prenášala v batožine drogy. Tri kilá. Kokaín.“
Viem si predstaviť, aký šok to pre mamu znamenal, ale viem, že ani na minútu neverila, že by som také niečo robila úmyselne. Poznala ma. Aj v liste, v úplne prvom, ktorý mi spolu s otcom napísali do väzenia, mi to zdôraznila. Že mi verí, že stojí pri mne a spolu s otcom sa modlia, aby ma čo najskôr pustili domov.
