Stanislav Becík
Minister poľnohospodárstva oznámil definitívny termín svojho odchodu z funkcie a média tak prichádzajú o tému, ktorá ich zamestnávala neprimerane a nezaslúžene dlho, berúc do úvahy fakt, že je to už v poradí deviata personálna zmena vo vládnom kabinete.
Hodnotenie ministrovej činnosti sa nevymyká zaužívaným štandardom - koalícia ho pochváli, opozícia skritizuje. V niečom je však Becíkov odchod z funkcie mimoriadny: za tých šestnásť rokov odchádzali nedobrovoľne z ministerských kresiel desiatky ministrov, ale ani jeden to nedokázal s takou prekvapujúcou noblesou ako práve čerstvo rezignujúci šéf rezortu poľnohospodárstva. Na rozdiel od nich v Becíkovych vyjadreniach úplne absentuje pocit ukrivdenia či nenahraditeľnosti a prevažuje odbornosťou podopreté sebavedomie s jasným posolstvom verejnosti, že sa nemieni držať funkcie zubami nechtami.
Je pozoruhodné, že jeho hnutie, trpiace akútnym a notorickým nedostatkom osobností, sťahuje z obehu človeka, ktorý je schopný zapôsobiť na verejnosť tak pozitívne. Tu kdesi, v neschopnosti vyzdvihnúť prirodzených lídrov, či radšej v schopnosti odstrániť prirodzených lídrov väzia príčiny jeho permanentne klesajúcej prestíže.
Je pozoruhodné, že jeho hnutie, trpiace akútnym a notorickým nedostatkom osobností, sťahuje z obehu človeka, ktorý je schopný zapôsobiť na verejnosť tak pozitívne. Tu kdesi, v neschopnosti vyzdvihnúť prirodzených lídrov, či radšej v schopnosti odstrániť prirodzených lídrov väzia príčiny jeho permanentne klesajúcej prestíže.
