Šafárikovo námestie v auguste 1968
BRATISLAVA - Pri intervencii vojsk Varšavskej zmluvy sme nemohli počítať s pomocou západných štátov a úplne bola vylúčená pomoc USA, tvrdí historik Vojenského historického ústavu Michal Štefanský.
Američania považovali tento konflikt za vnútroblokovú záležitosť, to znamená za záležitosť sovietskeho bloku a hodnotili ho ako konflikt dvoch frakcii v KSČ. Preto nechceli zasahovať do vývoja a nijako Československu pomôcť. Za problém tiež považuje nezhody medzi ČSSR a USA. Československo bolo súčasťou sovietskeho bloku, Varšavskej zmluvy, členom RVHP a na sofijskom stretnutí Varšavskej zmluvy v marci 1968 podporilo sovietsky návrh odsudzujúci vojenskú agresiu vo Vietname.
"ČSSR podporovalo Vietnamskú demokratickú republiku a Vietkong zbraňami a materiálnou pomocou. Tým vlastne pomáhali silám, ktoré vystupovali proti USA," povedal. "Cely ten postoj západných štátov k pomoci ČSSR možno zhrnúť do odpovede, ktorú dal americký minister zahraničia Dean Rusk, keď sa ho pýtali či poskytnú pomoc ČSSR. Odpovedal vtedy: Nie, predsa nemôžeme riskovať jadrovú vojnu," uviedol Štefanský. Západné štáty sa obávali konfrontácie so Sovietskym zväzom a nechceli pripustiť taký stav, aby politika uvoľňovania medzinárodného napätia, odzbrojovania USA aj ZSSR bola ohrozená.
Američania sa navyše poučili z maďarských udalosti v roku 1956, kedy rádio Slobodná Európa vyhlasovalo, že USA poskytne maďarskej strane pomoc, na čo sa niektoré jednotky spoliehali, a napokon k žiadnej pomoci nedošlo. Vojská Varšavskej zmluvy videli v ČSSR ohrozenie socializmu, z pohľadu ZSSR tu hrozila kontrarevolúcia. "Išlo o to, aby boli zamedzené reformy, ktoré sa začali v roku 1968. Existujú aj také úvahy, že príčiny intervencie boli geopolitické a strategické, teda snaha umiestniť sovietske vojska a rakety na území ČSSR."
Podľa Štefanského vedenie KSČ nemohlo v tomto prípade nijako zasiahnuť. "Je ťažko povedať, či reformné krídlo komunistov na čele s Dubčekom mohol zvrátiť stav, ktorý tu nastal po obsadení ČSSR. Prišlo sem totiž pol milióna sovietskych, maďarských, poľských, bulharských vojakov a čiastočne aj vojská Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Ich zámerom bolo obnoviť neostalinský systém. Dubčekovci ich vyhnať nemohli," poznamenal Štefanský. Zvrátiť stav podľa neho najskôr znamenalo splniť podmienky, ktoré kládol Sovietsky zväz a spojenecké vojska. Reformy, ktoré sa v ČSSR uskutočnili, ohrozili aj komunistických lídrov v Poľsku - Wladyslawa Gomulku a v NDR - Waltera Ulbrichta, tvrdí historik. Obaja sa totiž obávali o svoje mocenské pozície.
"Gomulkova pozícia v krajine nebola silná a obával sa, že dôjde k jeho zvrhnutiu. V marci 1968 tam došlo k pohybu a existovali reálne obavy," dodáva. Ulbrichtové obavy zase spočívali v tom, že môže dôjsť k zblíženiu medzi ČSSR a Nemeckou spolkovou republikou (NSR), podobne, ako to bolo v prípade Juhoslávie a potom Rumunska, ktoré nadviazali diplomatické styky so západným Nemeckom. "V krajinách východného bloku boli totalitné a polototalitné režimy, ktoré potláčali akúkoľvek kritiku voči socializmu," konštatuje Štefanský. "Pokus o reformu v Československu bol priaznivo prijatý iba v Rumunsku a v Juhoslávii, ale obe tieto krajiny mali svoje dôvody, prečo reformy podporovali - išlo o odpor voči ZSSR," dodal historik.
"ČSSR podporovalo Vietnamskú demokratickú republiku a Vietkong zbraňami a materiálnou pomocou. Tým vlastne pomáhali silám, ktoré vystupovali proti USA," povedal. "Cely ten postoj západných štátov k pomoci ČSSR možno zhrnúť do odpovede, ktorú dal americký minister zahraničia Dean Rusk, keď sa ho pýtali či poskytnú pomoc ČSSR. Odpovedal vtedy: Nie, predsa nemôžeme riskovať jadrovú vojnu," uviedol Štefanský. Západné štáty sa obávali konfrontácie so Sovietskym zväzom a nechceli pripustiť taký stav, aby politika uvoľňovania medzinárodného napätia, odzbrojovania USA aj ZSSR bola ohrozená.
Američania sa navyše poučili z maďarských udalosti v roku 1956, kedy rádio Slobodná Európa vyhlasovalo, že USA poskytne maďarskej strane pomoc, na čo sa niektoré jednotky spoliehali, a napokon k žiadnej pomoci nedošlo. Vojská Varšavskej zmluvy videli v ČSSR ohrozenie socializmu, z pohľadu ZSSR tu hrozila kontrarevolúcia. "Išlo o to, aby boli zamedzené reformy, ktoré sa začali v roku 1968. Existujú aj také úvahy, že príčiny intervencie boli geopolitické a strategické, teda snaha umiestniť sovietske vojska a rakety na území ČSSR."
Podľa Štefanského vedenie KSČ nemohlo v tomto prípade nijako zasiahnuť. "Je ťažko povedať, či reformné krídlo komunistov na čele s Dubčekom mohol zvrátiť stav, ktorý tu nastal po obsadení ČSSR. Prišlo sem totiž pol milióna sovietskych, maďarských, poľských, bulharských vojakov a čiastočne aj vojská Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Ich zámerom bolo obnoviť neostalinský systém. Dubčekovci ich vyhnať nemohli," poznamenal Štefanský. Zvrátiť stav podľa neho najskôr znamenalo splniť podmienky, ktoré kládol Sovietsky zväz a spojenecké vojska. Reformy, ktoré sa v ČSSR uskutočnili, ohrozili aj komunistických lídrov v Poľsku - Wladyslawa Gomulku a v NDR - Waltera Ulbrichta, tvrdí historik. Obaja sa totiž obávali o svoje mocenské pozície.
"Gomulkova pozícia v krajine nebola silná a obával sa, že dôjde k jeho zvrhnutiu. V marci 1968 tam došlo k pohybu a existovali reálne obavy," dodáva. Ulbrichtové obavy zase spočívali v tom, že môže dôjsť k zblíženiu medzi ČSSR a Nemeckou spolkovou republikou (NSR), podobne, ako to bolo v prípade Juhoslávie a potom Rumunska, ktoré nadviazali diplomatické styky so západným Nemeckom. "V krajinách východného bloku boli totalitné a polototalitné režimy, ktoré potláčali akúkoľvek kritiku voči socializmu," konštatuje Štefanský. "Pokus o reformu v Československu bol priaznivo prijatý iba v Rumunsku a v Juhoslávii, ale obe tieto krajiny mali svoje dôvody, prečo reformy podporovali - išlo o odpor voči ZSSR," dodal historik.
