BRATISLAVA - Prínos spisovateľov v obrodnom procese v roku 1968 bol obrovský.
"Možno povedať, že spisovatelia to začali," povedal spisovateľ Ladislav Ťažký s tým, že najskôr bola bratislavská jar a až následne sa to prenieslo do Prahy. Celý priebeh tohto obdobia - vznik, vyvrcholenie a potlačenie je zdokumentované v Kultúrnom živote, či Smene. Pre 44 spisovateľov to vyznelo katastroficky, spomína Ťažký.
"Boli sme vylúčení nielen zo strany, ale aj pozbavení občianskych práv. Trpela rodina, deti," dodal. Celých dvadsať rokov, s malou prestávkou, nemohol publikovať. "Publikovať mi mohli zakázať, našťastie mi ale nemohli zakázať písať. Za ten čas som si pripravil päť románov," povedal. Keď prišlo po roku 1989 uvoľnenie, mohol dať vydavateľom päť rukopisov. "To hovorím len pre poučenie, nikdy netreba kapitulovať. Aj keď vás porazia, kapitulovať psychicky vás neprinútia," dodal. Pri spomienkach na koniec šesťdesiatych rokov sa už veľakrát zamýšľal nad tým, či to všetko nebolo zbytočné.
"Keď niekomu hovorím, že som bol 20 rokov zakázaný, tak mi povie - nemusel si byť proti, mohol si kapitulovať, urobiť sebakritiku a dali by ti miesto. Aj po tých rokoch som však šťastný, že spustili akési mreže predo mňa, že som nemohol zradiť ani sám seba, nedali mi na to priestor." Človek je totiž podľa neho tvor slabý, ak ho pochvália, niečo mu ponúknu, tak urobí jednu službičku, potom druhú a zrazu je v pavúčej sieti. "S odstupom sa teraz na to pozerám tak, že nakoniec bolo správne zachovať sa čestne, lebo človek nielen žije, ale aj mrie a patrí sa aj zomrieť čestne," zdôraznil.
"Boli sme vylúčení nielen zo strany, ale aj pozbavení občianskych práv. Trpela rodina, deti," dodal. Celých dvadsať rokov, s malou prestávkou, nemohol publikovať. "Publikovať mi mohli zakázať, našťastie mi ale nemohli zakázať písať. Za ten čas som si pripravil päť románov," povedal. Keď prišlo po roku 1989 uvoľnenie, mohol dať vydavateľom päť rukopisov. "To hovorím len pre poučenie, nikdy netreba kapitulovať. Aj keď vás porazia, kapitulovať psychicky vás neprinútia," dodal. Pri spomienkach na koniec šesťdesiatych rokov sa už veľakrát zamýšľal nad tým, či to všetko nebolo zbytočné.
"Keď niekomu hovorím, že som bol 20 rokov zakázaný, tak mi povie - nemusel si byť proti, mohol si kapitulovať, urobiť sebakritiku a dali by ti miesto. Aj po tých rokoch som však šťastný, že spustili akési mreže predo mňa, že som nemohol zradiť ani sám seba, nedali mi na to priestor." Človek je totiž podľa neho tvor slabý, ak ho pochvália, niečo mu ponúknu, tak urobí jednu službičku, potom druhú a zrazu je v pavúčej sieti. "S odstupom sa teraz na to pozerám tak, že nakoniec bolo správne zachovať sa čestne, lebo človek nielen žije, ale aj mrie a patrí sa aj zomrieť čestne," zdôraznil.
