BRATISLAVA - Alexander Dubček ako vedúci tajomník okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trenčíne v roku 1950 poslušne súhlasil s obvinením Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského za buržoáznych nacionalistov. Po páde komunistického režimu priznal, že obvinenie jeho súdruhov bolo vykonštruované.
Alexander Dubček je veľkou časťou verejnosti vnímaný ako symbol Pražskej jari či predstaviteľ komunizmu s tzv. ľudskou tvárou. Doposiaľ nezverejnené fakty o prvom mužovi komunistickej strany Československa, ktoré sa z pražského archívu podarilo získať spisovateľovi a poslancovi NR SR Jozefovi Hajkovi, však tento mýtus výrazne spochybňujú.
Ako píše Hajko vo svojej knihe Občan Dubček, rodák z Uhrovca sa ocitol v novej funkcii práve v čase, keď sa na Slovensku spustil prvý hon komunistov na svojich vlastných. „Nebol to iba slovenský, ba ani československý fenomén, išlo o záležitosť celého sovietskeho bloku. Stalin prikázal komunistickým vládcom v satelitoch, aby v štýle procesov z 30. rokov zo Sovietskeho zväzu odhalili na najvyšších miestach svojich vnútorných nepriateľov a verejne ich odsúdili,“ hovorí autor knihy.
V Československu padla prvá voľba na vykonštruovaných buržoáznych nacionalistov, teda slovenských vrcholových komunistov, vrátane neskoršieho prezidenta Gustáva Husáka, ktorých činnosť sa mala vyznačovať niekdajšou spoluprácou s príslušníkmi kapitalistickej triedy a slovenským separatizmom. Oboje bolo v očiach najvyššieho straníckeho vedenia v republike zavrhnutiahodné, píše sa v knihe.
Husáka následne zatkli a zbavili všetkých funkcií. „Dubček ako vedúci tajomník okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trenčíne v rokoch 1950 niesol priamu zodpovednosť za vylučovanie nepohodlných ľudí z komunistickej strany a bol si vedomý dôsledkov vylúčenia na ich ďalší život. Podieľal sa na vyhadzovaní učiteľov zo škôl pre ich náboženské presvedčenie. Okresný stranícky výbor pod jeho vedením spupne rozhodoval o žiadostiach na predčasné prepustenie uväznených ľudí, často im nevyhovel. Dubček slepo presadzoval politiku strany, keď bolo treba Rudolfa Slánského velebil, keď sa zmenila línia, zavrhol ho - v duchu toho, čo presadzovali v Československu Stalin a Gottwald. Neskôr stalinizmus kritizoval, vraj ho odhalil už vtedy, keď v 30. rokoch žil ako chlapec v Sovietskom zväze,“ prezrádza úryvok z knihy.
Nebolo to ale posledné pnutie medzi Dubčekom a Husákom. Alexander Dubček ako vedúci tajomník Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Západoslovenskom kraji sa významne pričinil o verejné poníženie Gustáva Husáka, v roku 1960 predčasne prepusteného z väzenia. O čo presne išlo a prečo to Husák Dubčekovi do konca svojho života nezabudol, sa dočítate v knihe Občan Dubček.
Autor knihy poslanec Hajko: Mali by sme prehodnotiť svoju minulosť
Ako vnímate 17. november?
- Tento deň sa spája s pádom násilného komunistického režimu v Československu. Mali sme ho tu vyše 40 rokov a napriek tomu sme sa s tým obdobím ani po 35 rokoch poriadne nevyrovnali. Bývalých komunistov stále vidíme aj na tých najvyšších miestach v spoločnosti. Pri takýchto výročiach, ako je 17. november, by sme sa mali intenzívnejšie zamýšľať nad tým, ako riadne prehodnotiť svoju minulosť. A potom sa z nej poučiť.
Prečo ste sa rozhodol napísať knihu práve o Dubčekovi?
- Alexander Dubček je najznámejším Slovákom v zahraničí a bol postavou, ktorá vážne ovplyvnila históriu Slovenska. To mu nikto nevezme. My ho však len glorifikujeme, pričom tento muž bol reprezentantom komunistického režimu. Snažil sa ho síce poľudštiť, ak sa to vôbec dalo, nič to však nemení na veci, že si prial jeho zachovanie. Dokonca ešte v júni 1989 poslal list vedeniu Komunistickej strany Československa, v ktorom nenachádzal chybu v režime, ale v spôsobe jeho riadenia. Veril, že Československo zachráni jeho socializmus s ľudskou tvárou pod vedením komunistickej strany.
Ako kniha vznikala?
- Rozhodol som sa preskúmať najmä pôsobenie Dubčeka v 50. a 60. rokoch minulého storočia, pretože vtedy stúpal v kariérnom rebríčku v komunistickej strane. Prevetral som archívy, na čo sa doteraz na Slovensku nikto nepodujal. Dubček bol aj v časoch najtvrdších stalinských represií, keď sa ľuďom brali majetky, zatvárali ich do väzení, odsudzovali na tresty smrti, keď ich vyhadzovali zo zamestnania, posielali na nútené práce či prenasledovali za náboženské presvedčenie, verným služobníkom. Mal podiel na krivdách voči obyvateľom. A vyzerá to tak, že konal z presvedčenia. Toto je v mojej knihe zdokumentované.
Narazili ste pri jej písaní aj na nejaký konflikt či problém? Alebo, naopak, vznikla vtipná príhoda?
- Venoval som tomu dva roky. Príležitosti na vtipné príbehy veľmi neboli. Azda až na úplný úvod. Ponúkol som pripravovanú knihu jednému renomovanému vydavateľovi. Venoval mi síce hodinu času, zaujímal sa, ale na záver mi povedal: "Na Dubčeka mi nesiahajte". Bolo mi do smiechu i do plaču, potvrdil som si, ako sa mnohí ľudia stavajú k našej histórii a k osobnostiam z nej. Čo ma najviac zarazilo pri štúdiu podkladov, boli chýbajúce archívne dokumenty z 50. rokov práve z čias, keď tam v riadiacej funkcii pôsobil Dubček. Mnohé som ani vôbec nenašiel, za niektorými som musel cestovať až do Prahy. Akoby niekomu záležalo na tom, aby sa stratili.
Je podľa Vás glorofikovaný právom?
- Na Slovensku sa radi utiekame k autoritám. Preto máme sklony významné osobnosti z našej histórie buď udupať pod zem alebo glorifikovať. Radi na nich hádžeme všetku našu vinu alebo zásluhy. Týka sa to aj Dubčeka. Tí, čo ho nekriticky vynášajú do nebies, a týka sa to aj politikov či historikov, mu vlastne škodia. Dubček bol človek z mäsa a kostí, mal svoje presvedčenie, dobré úmysly, ktoré sa však mali presadiť diktatúrou. V zahraničí sa často prezentuje ako demokrat a bojovník proti sovietskemu komunistickému režimu. Celé to bolo úplne inak, a práve o tom sa môžete dočítať v knihe.
Mala by byť jeho úloha v histórií prehodnotená?
- Boli tu už v minulosti jednotlivé pokusy, ale nositelia oficiálnych postojov ich zavrhli. Ja som sa opäť podujal tie dvierka otvoriť. Uvidíme, ako to dopadne. V každom prípade je nabúravanie mýtov z našej histórie dôležité, lebo budú vznikať nové. V spoločnosti sa musíme zamyslieť nad tým, ako sa zbaviť bezbrehého zvelebovania autorít, zvlášť keď to s nami nemyslia dobre.
