BRATISLAVA – Tvorba šperkárky a dizajnérka Petry Toth je inšpirovaná prvkami slovenského folklóru. Brošňa z jej ateliéru zaujala aj Meghan Markle – keď bola hosťujúcou šéfredaktorkou jedného čísla britskej verzie časopisu Vogue, zaradila doň jej fotografiu. Mikaela Shiffrinová, ktorá na uplynulom podujatí Svetového pohára v Jasnej získala jednu z troch koruniek pre víťazky z Petrinho ateliéru zas na sieti X napísala, že je to „zrejme najkrajšia trofej akú kedy dostala”.
Posledné dva roky sa Petra intenzívne venovala pátraniu po kroji z východoslovenskej dediny Miková, rodisku Júlie Warholovej – mamy jedného z najslávnejších umelcov na svete, výtvarníka Andyho Warhola. Júlia sa pre ňu stala natoľko silným symbolom vysťahovalectva zo Slovenska, že sa rozhodla venovať jej projekt Po stopách koreňov pop-artu. So svojim tímom vypátrala po akej trase cestovala Júlia do Ameriky, čo všetko to znamenalo a dokonca si ju približne zopakovala. Zozbierali množstvo informácií o jej živote v Mikovej aj v USA aj o jej vzťahu so slávnym synom Vďaka jej odhodlaniu sa ľudia prostredníctvom verejnej zbierky vyzbierali nielen na rekonštrukciu pamätnej izby Warholovcov v Mikovej, ale aj na dokument o tejto obdivuhodnej žene.
Z textu sa dozviete:
- ako Petra v spolupráci s etnologičkou Karinou Marčákovou pátrala po mikovskom kroji,
- prečo sa niektoré slovenské kroje vôbec nezachovali,
- o vzťahu Andyho Warhola s jeho mamou aj o samotnej Júlii,
- o rekonštrukcii pamätnej izby Warholovcov v Mikovej,
- aj o tom, ktorá známa herečka v dokumente prepožičala svoj hlas Júlii Warhola.
archívne video
Prečo kroj z Mikovej zmizol a ako ho našli
O Júliu Warhola ste sa zhodou okolností začali zaujímať práve na začiatku vojenskej invázie Ruska na Ukrajinu, keď ste ako dobrovoľníčka pomáhali ukrajinským utečencom na našej východnej hranici. Aké bolo vaše prvé stretnutie s Mikovou a s príbehom Júlie?
Keď som nemala smenu na hranici, začala som si obiehať dediny na úplnej hranici našej republiky. Vtedy som zistila, že v obciach tejto oblasti mnohé kroje chýbajú a že už ani nežijúci pamätníci, ktorí by ich vedeli opísať. Pátrala som potom, prečo niekde kroje navždy zmiznú a niekde sa zachovali a stále zveľaďujú. Prišla som na tri príčiny. Jednou bola, ako som sa dozvedela, akási „ východniarská” nátura. Východniari vraj majú radi nové veci, takže keď prišla nová mestská móda, prirodzene nahradila kroje. Druhou príčinou bola prvá svetová vojna, počas ktorej vyhoreli celé dediny a s nimi aj kroje.
A posledným dôvodom bola veľká vlna vysťahovalectva medzi rokmi 1880 -1920. Hovorí sa, že z nášho územia v tejto dobe odišla približne tretina populácie. A ak sa niekto vrátil, tak sa vrátil v civilnom modernom odeve a to potom ovplyvnilo celú zvyšnú dedinu. Rodičia Andyho – Júlia a Andrej pochádzali z Mikovej a práve ich príbeh ilustruje všetko to, čo som v tej dobe potrebovala ľuďom povedať, že vojna môže vypuknúť kedykoľvek a že aj Slováci boli kedysi národom vysťahovalcov. Nikdy si nemôžeme byť istí, či sa to nezopakuje.
Prešli ste Júliinu cestu z Mikovej do Ameriky, navštívili ste miesta jej pobytu a popri tom ste na Instagrame zverejňovali aj informácie o jej živote a vzťahu s Andym Warholom. Odviedli ste až etnologický výskum. Radili ste sa pritom s niekým?
Od prvej myšlienky nájsť kroj, v ktorom Júlia odišla navždy zo Slovenska, až po finálne spravovanie ubehli dva roky. Celú dobu sme – mám na mysli tím Petra Toth aj ateliér Petra Toth – mali v teréne etnologičku Karinu Marčákovú, ktorá pre nás robila etnografický výskum, aby tento stratený kroj našla. V obci sa nenachádza ani jedna jeho fotografia a v Mikovej nie je nikto, ktorý by nám ho vedel hoci len opísať. Naša kolegyňa doslova klopala od dverí k dverám, aby našla aspoň nejaké stopy.
Vďaka Júliinej fotky z víz do Ameriky s určitosťou vieme ako vyzeral ženský kroj do pol pása. Museli sme nájsť, čo sa skrýva pod šatkou a ako vyzerá zvyšok kroja od pása dole. V starej knihe sme našli kresbu výšivky práve z Mikovej. Na celom projekte intenzívne pracovalo asi päť ľudí, pričom dve kolegyne zostavili časovú os. Jedna prečítala všetky anglické knihy o Andym, aj jeho znovu vydané denníky a spisovala čokoľvek, čo súviselo s rodinou a najmä rodičmi. Na základe toho všetkého som napísala Júliin príbeh. Následne sme zostavili našu cestu, aby čo najvernejšie kopírovala kroky, ktoré urobila Júlia, aby sa zo Slovenska dostala do Ameriky. A popri tom sme natáčali dokument a vyhlásili zbierku na pamätnú miestnosť venovanú Warholovým v Mikovej, kde sa vystaví kroj, ktorý sme zrekonštruovali.
Ako Júlia ovplyvnila synovu tvorbu
Boli ste aj v kontakte s príbuznými Andyho Warhola v Amerike, ale po čase sa odmlčali. Ako si to vysvetľujete? A pokúšali ste sa s nimi v Amerike stretnúť?
Boli sme v kontakte s Pittsburghskou vetvou Warholovcov a plánovali sme stretnutie s Donaldom Warholom, synovcom Andyho Warhola. Trikrát sme kvôli tomu menili termíny, ale nakoniec sa odmlčal. Samozrejme, pozveme ho na otvorenie miestnosti v Mikovej a verím, že keď si pozrie náš dokument o Júlii, tak sa o svojej babičke mnohé dozvie.
Je známe, že Andy Warhol obdivoval Júliine výtvarné nadanie. Dokonca spolu vytvorili knihu s názvom 25 mačiek menom Sam a jedna Modrá mačička, v ktorej sprevádzajú Andyho ilustrácie Júliine kaligraficky napísané texty. Zaujalo vás niečo na ich vzťahu?
Bol to taký typický ambivalentný vzťah dvoch umelcov a zároveň syna a matky. Nevedeli bez seba žiť ale zároveň neskôr už prítomnosť matky v dome Andyho trochu obťažovala. Júlia u všetkých troch synov pestovala vzťah k umeniu a na Andyho umení má neodmysliteľný podiel. V tomto smere ho veľmi podporovala už od jeho útleho detstva. Dokonca dala do záložne svoje náušnice, aby mu kúpila projektor. Aj neskôr bola prítomná v jeho obrovskom ateliéri, ktorý nazýval „ továrňou” a jej ikonická kaligrafia je na viacerých Andyho dielach.
Ako vnímate samotnú Júliu Warhola?
Ako nezlomnú silnú ženu. Dovolím si povedať, že to, čo si ona a aj ľudia jej doby museli prežiť, by nezvládol každý a každá z nás. Narodila sa do chudoby, prvorodená dcéra jej zomrela, zažila vojnu, vyhorenie domu, evakuáciu Mikovej... Prežila tú strastiplnú cestu do Ameriky, kde to tiež spočiatku nebola výhra. Jej manžel Andrej sa v Amerike absolútne zodrel. Robil tie najťažšie práce ako napríklad prácu baníka, v oceliarniach a nakoniec sťahovali domy cez celú Ameriku. Júlia je pre mňa symbolom ženskej sily.
Vaša tvorba je známa pestrou farebnosťou, ale Júliin kroj vás inšpiroval k čisto čiernym náušniciam. Prečo?
Po skončení tohto projektu som priniesla tri rôzne série šperkov inšpirované jej príbehom. V prvej spracovávam akúsi temnú dobu, do ktorej sa Júlia narodila – temnú a zároveň krásnu. Preto som urobila čierne šperky s perlami. Druhá séria je inšpirovaná takzvaným zlatým vekom – o Amerike vtedy kolovali legendy že je dláždená zlatom, stačí len prísť a zohnúť sa. Samozrejme opak bol pravdou. V tejto zlatej sérii šperkov sme spracovali aj konkrétny mikovský krížikový vzor. A v poslednej sérii šperkov som sa inšpirovala samotným pop-artom.
Kto požičal hlas Júlii Warhola?
Pripomenutím Júliinho príbehu a kroja ktorý z Mikovej zmizol, ste chceli jej rodnú dedinu zatraktívniť pre turistov. Prostredníctvom verejnej zbierky ste vyzbierali peniaze nielen na cestu do Ameriky po jej stopách, ale aj na výrobu krátkeho dokumentárneho filmu o Júlii, vytvorenie informačných tabúľ v Mikovej približujúcich jej príbeh, zveľadenie jej pamätnej izby. Stihli ste už niečo za to v Mikovej zrealizovať?
Odkedy sme sa vrátili, intenzívne na tom pracujeme. Projekt miestnosti je hotový, už sa začali prvé stavebné práce. Pred pár dňami sme nahrávali aj „ hlas” Júlie, ktorá nás bude sprevádzať dokumentom. Prepožičala jej ho herečka Eva Pavlíková. Slová, ktoré v dokumente povie sú kombináciou autentickej Júlie, ktoré sme čerpali z rozhovoru s ňou v časopis Esquire a okrem toho citujeme autentické slová vysťahovalcov, ktoré som našla na mojej ceste v Múzeu vysťahovalectva v poľskom meste Gdyňa. Verím, že čoskoro bude všetko hotové a ľudia uvidia to, s čím sme si dali toľko námahy.
Avizovali ste aj ďalšie plány pre popularizáciu Mikovej ak príspevky podporovateľov presiahnu cieľovú sumu, čo sa aj stalo – je už takmer štvornásobne vyššia. Ako ich využijete?
Pôvodne sme chceli vyzbierať peniaze na dokument a realizáciu kroja. Neskôr, keď sme presahovali ďalšie míľniky, pridali sme pánsky kroj, rekonštrukciu miestnosti a informačné tabule. Nemali sme úplnú predstavu koľko táto rekonštrukcia bude stáť, pretože sme nevedeli, že dom v ktorom miestnosť bude nemá podlahu a našli sme v nej aj iných kostlivcov. Vo výsledku nás rekonštrukcia aj dokument bude stáť viac peňazí ako sa nám podarilo zbierkou vyzbierať. A na želanie pani starostky sme museli viacero vecí okresať. Ale už to musím dokončiť. Keď sme sa do toho pustili, opak by bol škodou. Pamätnú miestnosť otvoríme a jej následný osud už bude v rukách Mikovčanov. Viac už z našej strany urobiť nevieme.
Kedy asi bude hotová?
Plánujeme ju otvoriť začiatkom tohto leta, aby ju stihli ľudia cez letné prázdniny navštíviť. Veríme, že dokument uzrie svetlo sveta pár týždňov pred otvorením pamätnej miestnosti.
Podľa posledného sčítania obyvateľstva žije na Slovensku vyše 63-tisíc Rusínov, čo je len 0,44 percent z celkového počtu jeho obyvateľov. Dozvedeli ste sa vďaka tomuto projektu aj niečo o tejto národnostnej menšine?
Áno, mnoho. Samotná naša etnologička je Rusínka a mnohé kultúrne veci mi pomáhala pochopiť. Nové vedomosti ma veľmi obohatili a je mi ľúto, že som sa s touto témou pred tým nikdy nestretla.
