BRATISLAVA - Vanessa´O Brienová (58), Američanka so slovenskými koreňmi, vyliezla na sedem najvyšších vrcholov jednotlivých svetadielov. Dosiahla južný aj severný pól a najhlbší bod na Zemi - dno Challengerskej hlbočiny. Pred rokom sa pozrela za hranicu medzi atmosférou Zeme a kozmu vo vesmírnej kapsule Jeffa Bezossa. To všetko sa jej podarilo po tom ako vo svojich štyridsiatich štyroch rokoch stratila prácu bankovej manažérky v dôsledku svetovej hypotekárnej krízy. Na Slovensko prišla uviesť preklad svojej knihy Do výšin, v ktorej opisuje túto dobrodružnú zmenu života a zároveň pátrala po svojich predkoch z východného Slovenska.
Prarodičia vašej mamy, ktorí emigrovali do USA v roku 1878, pochádzali z trojuholníka medzi Košicami, Prešovom a Michalovcami. Zistili ste o nich niečo nové?
Pretože som z katolíckej rodiny, je to komplikované. Katolíci v tých časoch dávali dievčatám väčšinou mená Mária, Anna a chlapcom Jozef, Ondrej... V našom rodokmeni je množstvo týchto mien a niekedy je ťažké zistiť, ku ktorej generácii patria. Moji slovenskí príbuzní boli väčšinou poľnohospodári alebo pastieri. Tí, o ktorých viem trochu viac, boli dvaja bratia, ktorý prišli do USA a jeden z nich bol môj prapradedko. Pravdepodobne pracovali ako baníci a tvrdo pracovali, aby sa ich deti mali lepšie. Každá generácia sa obetovala pre nasledujúcu. Vychovala ma moja slovenská babička, mama vždy hovorila, že som po nej. Každopádne pokračujem v pátraní.
Prečo vás vychovávala babička?
Keď som prišla na svet, moji rodičia boli veľmi mladí, mali asi osemnásť. Keďže sme žili v Detroite v susedstve starých rodičov, chodili do práce a starala sa o mňa babička. Keď som mala štyri roky, začala ma brávať do miestneho slovenského kostola Svätého Cyrila a Metoda. Dodnes si pamätám, že nad oltárom bolo veľkými písmenami po slovensky napísané, KLAŇAJME SA VEČNE SVIATOSTI OLTÁRNEJ! Samozrejme, vtedy som tomu nápisu nerozumela, ale neskôr mi ho niekto preložil. Kostol už zbúrali, ale podarilo sa mi z neho získať kameň, ktorý so sebou nosím všade kam sa sťahujem, či už do Londýna, alebo Hongkongu.
Aká bola vaša stará mama?
Bola veľmi zručná. Zavárala, vyrábala si vlastné mydlá, vedela mi krásne natočiť vlasy na zbytky látok. Nepotrebovala nové veci ako moja mama, lebo si poradila s tým, čo mala. Bola aj veľmi múdra a výborná rozprávačka príbehov. Boli ako Ezopove bájky, vždy mali morálne ponaučenie. Dodnes si pamätám prečo mi ich rozprávala, lebo ich používala vo chvíľach, keď boli potrebné. Vďaka tomu som sa neskôr začala zaujímať o filozofiu aj psychológiu, o to, prečo sa ľudia stávajú tým kým sú.
Vo svojej autobiografii Do výšin opisujete ako ste si hľadali nový životný cieľ, keď ste prišli o pracovné miesto obchodnej manažérky v dôsledku hypotekárnej krízy v roku 2008. Postupne ste si ujasnili, že by mal byť drzý, alebo odvážny, váš úspech mal byť merateľný a nemal by mať nič s financiami. Že by ním mohol byť vrchol Mont Everestu vám vnukla kamarátka a vás to nadchlo. No keď sa vás manžel pýtal, prečo, nevedeli ste to vysvetliť racionálne, vraveli ste, že vás láka už len preto, že existuje. Neukázalo sa vám pri zdolávaní tohto cieľa aj iné vysvetlenie?
Myslím si, že som sa vtedy cítila uväznená, akoby som narazila na akýsi pomyselný strop. Možno by som naň narazila aj keby neprišla ekonomická recesia, pretože v kariére som dosiahla všetko čo som mohla a už pre mňa nebola zaujímavá. Niekedy ľudia potrebujú katalyzátor, aby zmenili svoj život. Je možné, že nebyť hypotekárnej krízy, z práce by som neodiša, lebo mi zabezpečovala určité pohodlie. Potrebovala som vonkajší stimul, kopanec, ktorý by mal presunul vpred. Teraz, keď už viem čo viem, taký kopanec nepotrebujem.
Čo máte na mysli?
Všetky tie vedomosti a skúsenosti, ktoré som za svoj život nadobudla sú ako padák, ktorý môžem použiť v prípade núdze. Aj keď urobím v živote nesprávny krok, viem zatiahnuť za jeho šnúrku a on sa otvorí. Každý máme taký padák ale nie všetci sme si toho vedomí.
Mont Everest aj K2 ste zdolávali na niekoľko pokusov. Raz ste po ceste ochoreli, inokedy vám neprialo počasie, potom vás takmer zasypala lavína. Na K2 ste videli trčať zo snehu končatiny horolezcov , ktorí tam zahynuli, takže ste si museli uvedomovať, že kráčate po hranici života smrti. Čo vás nútilo opätovne podstupovať riziko, že zahyniete?
Everest bol trochu iný, lebo bol prvý. Myslela som si, že mi ho umožnia zdolať moje skúsenosti z biznisu a nejaké lezecké zručnosti. No veľmi rýchlo som prišla na to, že som sa mýlila. Zásadným poznaním pre mňa bolo to, že v práci má človek veci pod kontrolou, ale v prírode nemá pod kontrolou nič.
Ukázala mi, že musím byť múdra, že sa nemôžem nechať ovládnuť svojim egom a pýchou. Uvedomila som si, že musím začať znova a inak. Bolo to ťažké precitnutie, ale poučila som sa a neskôr som sa na Everest vrátila. K2 som zdolávala na tri pokusy, no zakaždým som išla o tábor vyššie, takže každý krát som sa naučila niečo nové. Horšie bolo, že moje odhodlanie zdieľalo stále menej ľudí z môjho tímu. Prvýkrát boli nadšení všetci, druhýkrát ich bolo menej a na vrchol sa nikomu nechcelo.
Kým ste sa začali venovať horolezectvu, kondičku ste si udržiavali iba pomocou fitness. Museli ste teda zlepšiť svoj fyzický tréning aj techniku lezenia. Napriek tomu ste v jednom rozhovore povedali, že k vášmu úspechu až na sedemdesiat percent prispela psychika. Máte ju odjakživa silnú, alebo ste ju tiež posilňovali?
Keď som sa usilovala dosiahnuť vrchol K2 prvýkrát, sekcia pre postavenie žien OSN ma poverila, aby som na ňom umiestnila ich vlajku, ktorá symbolizuje vytrvalosť utláčaných žien na celom svete. Po neúspešnom pokuse som ju im s hlbokým ospravedlnením vrátila. Ale ihneď mi ju dali späť so slovami, že sa mi to podarí nabudúce. To, že vo mňa verili viac ako ja sama a tiež to, že som reprezentovala viac, než len seba, mi dalo ohromnú silu. Chcela som ukázať, že ktokoľvek, kto má vyšší zámer, dokáže posunúť hranice.
Ako ste dokázali motivovať tím, ktorý vás sprevádzal?
Ten výstup bol ako Danteho Peklo (prvá časť eposu Božskej komédie zo začiatku 14. storočia, ktorú napísal taliansky básnik Dante Alighieri – pozn.red.). Podobne ako Dante so sprievodcom Vergíliom zistili, že keď prechádzajú príšerným stupňom pekla, ten nasledujúci bude lepší, my sme prekonávali zóny hrozných vetrov a zimy, po ktorých nasledovali zóny pokojného počasia. Nikto v mojom tíme o tom však nevedel, okrem mňa, pretože som tam už bola a zažila som si to.
Vedela som, že v kritických chvíľach nastáva v psychike domino efekt. Človek si povie, nielenže je tu zlé počasie a príšerná zima, ale ešte aj sa blíži lavína. V mysli si začne vytvárať negatívny vzorec, v ktorom je všetko zlé, až z toho môže mať fyzické prejavy, napríklad kašeľ. Vtedy sa vrátime do najbližšieho kempu a pozrieme si film, zahráme si karty, odpočinieme si. Na väčšinu ľudí to funguje, ale sú aj takí, ktorí príliš prepadnú panike. Horolezci sú v skutočnosti veľmi vystrašení, takže keď sa expedícia zruší, ohromne sa im uľaví. Napriek tomu, že peniaze, ktoré zaplatili za kemp a sprievodcov sa im už nevrátia. Prvý aj druhýkrát som zlyhala aj preto, že všetci boli vydesení a v istom bode to s radosťou vzdali. Môj tím vyšplhal na vrchol K2 v roku 2017 (Vanessa O´Brienová mala vtedy 52 rokov – pozn.red.). Tri predchádzajúce roky sa to nikomu nepodarilo.
Na horách ste zažili aj pocity strachu, bezmocnosti, hnevu. Poznáme ich aj z bežného života, ale na osemtisícovkách sa asi riešia ťažšie – nedá sa tam len tak ľahko ukryť ani brániť, nie je tam ani psychológ, ktorý by vám pomohol. Našli ste nejaké spôsoby ako sa týmito pocitmi vyrovnať v extrémnych podmienkach?
Snažím sa osloviť svoj strach, hneď ako ho pocítim, napríklad keď počujem, že vzniká lavína. Aj ja sa niekedy bojím, že zomriem, ale viera ma robí silnejšou. Mŕtve duše ma nedesia, mám pocit, že mi pomáhajú.
Západná kultúra je veľmi orientovaná na dosahovanie cieľov, úspechov, spoločenského postavenia... O to bolestivejšie človek prežíva zlyhania. Čo pre vás znamená zlyhanie?
Jediné miesto, kde úspech prichádza pred zlyhaním je v slovníku. Zlyhávanie je dôležité. Lebo keď vám niekto povie ako niečo funguje, alebo ako to máte spraviť, nie je to rovnaké ako keď na to prídete prostredníctvom vlastného neúspechu. Keby som sa nepoučila zo svojho zlyhania na Mont Evereste, nikde inde by som nemala šancu uspieť. Pretože by som použila tie isté nefunkčné taktiky. Našťastie som chcela pochopiť, prečo som zlyhala.
Je veľa kníh o horolezcoch, ale čitatelia mi píšu, že tá moja sa od nich veľmi líši, pretože im pomohla vo chvíľach, keď napríklad stratili prácu, alebo im v živote zlyhalo niečo zásadné. Myslím si, že je to tak aj vďaka tomu, že v nej ponúkam pohľad do svojho vnútra, ale bez toho, aby som kázala, alebo diktovala, čo kedy urobiť.
Krátke spomienky na vaše detstvo a rannú mladosť, ktorými prelínate opisy o zdolávaní najvyšších vrchov Zeme sú tiež dosť extrémne. Vo vzťahu vašich rodičov vládol alkohol aj domáce násilie. Keď tragicky zahynul váš brat, mali ste pätnásť rokov. Rodičia sa päť týždňov po jeho pohrebe rozviedli a nechali vás žiť v rodinnom dome samú. Nesťažujete sa, ale pripúšťate, že ste mohli mať posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD). Pomohlo vám zdolanie extrémnych športových výziev zmierniť následky negatívnych zážitkov z detstva?
Pomohlo mi ich neutralizovať. Neviem, či som mala PTSD, lebo nikdy som to nezisťovala u odborníka. Ale keď som o tejto poruche čítala, dozvedela som sa, že u niektorých ľudí sa pri prekonávaní traumy vytvorí veľmi užitočný psychický mechanizmus, ktorý mám aj ja. Dokážu sa ponoriť do aktivity, ktorú práve robia bez ohľadu na extrémne vonkajšie okolnosti. V angličtine sa tomu stavu hovorí flow (podľa Bigthink.com ide o stav podobný toku spôsobený kokteilom chemikálií vyvolávajúcich „dobrý pocit, ktorý môže pomôcť prekonať PTSD, závislosť aj ,zlomené srdce´ - pozn.red.). Neviem si inak vysvetliť ako som dokázala kráčať dvadsať hodín so snehom a ľadom v topánkach a pritom som mala pocit, že to trvalo iba hodinu. Ľuďom za takých okolností bežne omrznú palce natoľko, že im ich musia amputovať, ja som žiadne omrzliny nemala.
Predpokladala by som, že po konfrontácii s drsnosťou prírody stvrdnete. V jednom videointerview ste však povedali, že horolezectvo z vás spravilo milšieho človeka. Vysvetlite to, prosím.
Kým som pracovala v biznise (v čase bankovej krízy v roku 2008 bola obchodná riaditeľka v Bank of America v Londýne - pozn.red.), celý môj život bolo o číslach. Bola som veľmi oddaná zamestnankyňa, pracovala som od vidím do nevidím sedem dní v týždni. Nemala som čas ani rozvíjať nové súkromné vzťahy, nanajvýš som išla do fitka. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že firma sa o mňa ako o človeka vôbec nezaujíma, že náš vzťah je len obchodný. Bolo to až bolestivé, lebo ja som bola ochotná za ňu položiť život.
Príroda ma naučila, že súkromné vzťahy sú oveľa dôležitejšie, lebo všetko čo som dosiahla sa mi podarilo aj vďaka ľuďom, ktorí ma sprevádzali. Vždy som sa musela spoliehať aj na nich. Všetci neboli milí, ale snažím sa im to nemať za zlé, nebyť na nich hnusná, odpúšťať. Láska je oveľa silnejšia ako nenávisť. Hnev vám dá rýchlu energiu, ktorá vám pomôže krátkodobo, ale pri výstupe na vrchol s ňou neuspejete.
Minulý rok ste boli súčasťou posádky vesmírnej kapsuly, ktorú vyniesla zo Zeme na okraj kozmu raketa Jeffa Bezossa, zakladateľa Amazonu. Aký to bol zážitok v porovnaní s výstupmi na najvyššie hory sveta?
Zďaleka to nebolo také fyzické náročné a bolo to aj oveľa kratšie (let trval vyše 10 minút – pozn.red.), ale prinieslo mi to veľa. Už len to, že som sa stretla s ozajstnými astronautmi. Pamätám si ako som v detstve sledovala v čiernobielej televízii rekapituláciu z pristátia na Mesiaci Neila Armstronga a Buzzaa Aldrina. Bola som veľmi zvedavá na to ako sa menia jednotlivé vrstvy atmosféry. Bolo mi jasné, že ich nemám šancu vidieť, ale tešila som sa, že nimi môžem prejsť.
Čo sa chystáte zdolať najbližšie? Bude to zas niečo extrémne?
Chcela by som vidieť svoju knihu vo filmovej podobe, nie ako dokument, ale ako celovečerný film, čo je asi dosť extrémne želanie, lebo netuším ako to dosiahnuť. No a v decembri sa chystám prejsť saudskoarabskou časťou Cesty korenia (známa aj ako Hodvábna cesta – pozn.red.).
Pôjde s vami tentokrát aj váš manžel Jonathan? Podporil všetky vaše extrémne cesty, ale nikdy vás na nich nesprevádzal. Vo vašej knihe vyznieva ako správny chlapík.
Jonathan má veľký entuziazmus, ale nikdy by so mnou na podobný výlet nešiel, lebo má radšej trochu snobské kaviarenské prostredie, kde môže dostať gin – tonik. A máte pravdu, naozaj je správny chlapík.
