BRATISLAVA – Michaela Musilová (34) predstavuje svoj dokumentárny film Hakuna Matata Kilimanjaro. Je o jej expedícii na Kilimandžáro v rámci vedecko-vzdelávacieho projektu Astro Koruna Zeme. Zároveň je aj prípravou na vesmírnu misiu, ktorej by sa raz chcela zúčastniť. Porozprávala nám aj o tom, čo ju vyhnalo zo Slovenska, ako bojuje so stresom a čo sa muži učia od ženských líderiek.
O povolaní astrobiológa ste sa dozvedeli z filmu Mimozemšťania z hlbín od Jamesa Camerona v čase, keď ste sa rozhodovali o vašom budúcom štúdiu. Dnes, už ako známa astrobiologička, uvádzate dokumentárny film o vašom výstupe na Kilimandžáro, najvyšší vrch Afriky. Je bežné, že sa astronauti pripravujú na vesmírnu misiu takýmto spôsobom?
Pokiaľ viem, nie. Ale pred niekoľkými rokmi sa plánoval výstup na veľhory pre astronautov, ktorí už boli vo vesmíre. Neviem však, či bol ten projekt úspešný. Môj nápad vzišiel skôr z toho, že do hôr som chodila od malička a zistila som, že to je úžasný tréning nielen pre kondičku, ale aj psychiku. Viac sa fyzicky namáhate, zároveň musíte riešiť krízové situácie s chladnou hlavou, dobre komunikovať so svojimi kolegami, riešiť všelijaké abstraktné problémy...
To je však len jeden rozmer vášho projektu „Astro Koruna Zeme". Na najvyššších vrcholoch každého kontinentu chcete študovať, či sa na nich prejavujú klimatické zmeny, znečistenie plastami a hľadať extrémofily, mikroorganizmy žijúce v extrémnych životných podmienkach, napríklad v ľade, alebo na púšti. Čo z toho ste pozorovali na Kilimandžáre?
Všetko. Na mnohých miestach Kilimandžára už nie je takmer žiadny ľad, kým odpadu vidíte hojne. Smutné je, že ho tam zanechávajú turisti aj ich sprievodcovia a nosiči batožín. Čím vyššie sme stúpali, tým väčšie svetelné znečistenie oblohy ukazovali naše prístroje, čo sme neočakávali. Cieľom filmu je sprostredkovať ľuďom môj zážitok z expedície a zároveň ich niečo naučiť. Aj preto v rámci neho spolupracujem so školami a ich žiakmi z celého sveta. A tiež som sa snažila priblížiť ľudí, ktorí na Kilimandžáre pracujú, sprievodcov a nosičov, ktorí celý deň nosia veľmi ťažké náklady za nízke honoráre a málo vidia svoju rodinu.
O každej expedície v rámci „Astro Koruna Zeme“ nakrútite dokument?
Mám to v pláne. Síce budú skromné, produkujem aj režírujem ich totiž sama, ale o to autentickejšie. V Hakuna Matata Kilimanjaro vznikol skoro každý záber na prvýkrát. Ďalší vrchol v poradí, ktorý ma čaká je v Argentíne, volá sa Aconcagua a je vysoký 6 959 metrov. Preto už od januára trénujem kardio, beh, nosím ťažké batohy po schodoch newyorských mrakodrapov.
Kým ste si vymysleli tento projekt, robili ste len bežnú turistiku?
Bola som už nad základným táborom Mont Everestu približne vo výške 5 600 metrov v roku 2018. Bola to skôr osobná púť, na ktorú som sa vybrala z psychických dôvodov. Mala som za sebou niekoľko náročných rokov a potrebovala som si vyčistiť hlavu. Bola som tam počas Vianoc aj na Nový rok, takže v obrovskej zime, bolo to veľmi psychicky aj fyzicky náročné, ale našťastie som to veľmi dobre zvládla. Keď sme sa dostali do základného tábora, od radosti som skákala a dvakrát som vyšla na vrchol, ktorý je najbližšie nad ním. Vďaka tomu som videla aj západ aj východ Slnka nad Everestom. Šerpovia si zo mňa robili srandu, že ja som bláznivá. Vraveli, že ešte nezažili nikoho kto by tam chcel vyliezť dvakrát hneď za sebou. To mi dodalo odvahu snívať o Evereste, na ktorý tiež plánujem vystúpiť v rámci tohto projektu.
Počas simulovaných vesmírnych misií ste boli niekedy aj rok zatvorená na „vesmírnej základni“, napríklad v púšti v Utahu, vychádzali ste z nej len výnimočne. Na horách ste stále v exteriéri, nanajvýš v stane. Navonok sú teda celkom odlišné. Majú aj nejaké podobnosti?
V simulovanej vesmírnej základni som bola rok kumulatívne, teda s prestávkami, ale tieto skúsenosti majú veľmi silné paralely. Síce pri expedíciách v horách je človek stále vonku, ale tiež je izolovaný od sveta, len iným spôsobom. Stanuje sám, alebo len s pár ľuďmi a celkovo na horách často človeka nestretnete. Človek uzatvorený na simulovanej vesmírnej misii veľmi túži byť vonku, lebo sa cíti ako väzeň. Ale aj keď sa von občas dostanete, má na sebe skafander, takže necíti napríklad vietor na tvári. Aj na horách aj vo vesmírnej stanici je napokon odkázaný len sama na seba a svoj tím.
Vašim cieľom je dostať sa na Mars, chcete sa uchádzať o miesto astronautky v americkej vesmírnej agentúre NASA. Aké preto musíte spĺňať podmienky?
NASA hľadá expertov pre vesmírny výskum v rôznych oblastiach, biológov, inžinierov... Zároveň musia byť fyzicky zdatní. Takýchto ľudí je na svete veľa, ale čím je človek schopnejší, tým väčšiu má šancu uspieť. Pre mňa je veľkým bonusom, že som viedla najviac simulovaných vesmírnych misií na svete, už vyše tridsať. Projekt Astro Koruna Zeme môže byť takisto prínosom, rovnako aj to, že plynulo ovládam niekoľko jazykov.
Ktoré jazyky ovládate?
Okrem materského jazyka aj angličtinu, taliančinu, francúzštinu, nemčinu a trúfam si povedať, že aj češtinu. Učila som sa havajčinu, ruštinu, japončinu a čínštinu.
Cesta na Mars je veľkou technickou výzvou aj preto, že ľudská posádka bude vystavená mnohým zdravotný rizikám. Najväčším z nich je takmer nulová mikrogravitácia vo vesmíre, ktorá môže oslabiť srdcovo-cievny systém, spôsobiť ochabnutie svalov, znížiť hustotu svalov a kostí atď. Vedci neustále hľadajú metódy, ako jej vplyv zmierniť. Viete o zaujímavých pokrokoch v tomto smere?
Áno, to všetko je problém a ešte nie sú vyriešené ani špecifické ženské problémy, ktoré sa týkajú menštruácie. Cesta na Mars však bude reálna o takých 10 – 15 a dovtedy sa, dúfam, udejú pokroky v tomto smere. Rizík sa nebojím. Robím všetko pre to, aby som bola na Mars čo najlepšie pripravená.
Od roku 2015 do roku 2018 ste žili na Slovensku, potom ste vrátili do USA, kde ste predtým vyštudovali Caltech (Kalifornská technická univerzita). V jednom rozhovore ste priznali, že dôvodom vášho návratu do Ameriky bol neférový prístup, s ktorým ste sa stretli na Slovensku. O čo presne išlo?
Bolo tu voči mne veľmi neprajné prostredie. Našťastie, nie všetci, ale nejaká časť vedeckej komunity ma neprijala a došlo to do bodu, že začali o mne šíriť všelijaké nepravdy aj v médiách, napríklad, že som nikdy nepracovala pre NASA. Keď som pomohla získať jeden výskumný grant, vydierali ma, že buď sa vzdám miesta hosťujúcej profesorky na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzite (FEI STU) kde pôsobím, alebo z neho nič nebudem mať. Neviem ako je tomu dnes, ale vtedy som tiež narazila na veľkú korupciu vo vedeckých kruhoch. Ak vedec nemal s určitými ľuďmi veľmi dobré vzťahy, nemal šancu získať nejaký grant. Ale tak sa jednoducho nedá robiť výskum.
V USA máte lepšie podmienky? Ste aj oficiálne zamestnaná v NASA?
Nie, s NASA mám len spoluprácu. Priamo som pre ňu pracovala dvakrát, teraz pracujem ako nezávislá výskumníčka, čo je pre mňa lepšie. Vediem viacero projektov, robím konzultantku pre niekoľko firiem, vyučujem aj na Medzinárodnej vesmírnej univerzite v Španielsku, zároveň som hosťujúcou profesorkou na STU a robím tu rôzne popularizačno-vzdelávacie aktivity. Takto mám väčšiu slobodu.
Do konca roka vás čaká ešte jedna expedícia, na Antarktídu. Je súčasťou medzinárodného projektu Homeward Bound, do ktorého vás vybrali spomedzi 100 žien z celého sveta a je to zároveň veľký teambuildingový event pre ženy líderky. Donedávna mnohé ženy na vysokých pozíciách pôsobili akoby si chceli čo najviac prisvojiť mužské myslenie. Pozorujte, že sa to mení? Aké vlastnosti podľa vás robia ženy dobrými líderkami?
Je pravda, že nejaký čas to tak bol, aj ja som sa vtedy podvedome prispôsobila mužskému správaniu. Keď som začínala kariéru, ľudia mi vyčítali moju schopnosť empatie ako slabosť. Ale ako veliteľka simulovaných vesmírnych misií som zistila, že práve empatia zo mňa robí skvelú líderku. Vďaka nej sa snažím pochopiť, čo si ľudia myslia, čo prežívajú a tým pádom viem napríklad rozhádaným ľuďom predstaviť rôzne strany ich konfliktu. Potom sa mi darí ľahšie nachádzať kompromisy a spoločné riešenia. Toto veľakrát mužskí lídri nedokázali, im išlo viac o moc. Teraz už začínajú prejavovať viac empatie, lebo zisťujú, že to môže byť ich silná stránka. Aspoň v tých kruhoch kde sa pohybujem to vidím a považujem to za veľmi pozitívne zmeny.
Pôsobíte ako mimoriadne cieľavedomá, schopná a silná žena. Prežívate aj chvíle, v ktorých sa cítite oslabená? Čo vás dokáže rozladiť a ako to riešite?
V súvislosti s projektom Astro Koruna Zeme bolo pre mňa najväčšou komplikáciou zháňanie sponzorov, aj kvôli situácii na Ukrajine to bolo pochopiteľne náročnejšie. Väčšinu vecí si robím sama, sociálne siete, film som už spomínala, ešte aj titulky k nemu som si robila sama. Veľakrát mi začnú pomáhať nejakí ľudia dobrovoľne, ale niekedy ma sklamú, takže stále musím za pochodu improvizovať. Zvykla som si, ale niekedy je toho veľa. Vtedy je pre mňa najlepšie ísť do prírody, tam si viem vyčistiť hlavu. Ale pomáha mi aj šport, napríklad beh. Keď sa mi začnú vyplavovať endorfíny aj hlava začne pracovať inak. Zrazu nachádzam riešenia aj tam, kde som ich predtým nevidela.
