BRATISLAVA - Hurikán Maria, ktorý sa prehnal Karibikom v septembri tohto roka, si vyžiadal desiatky ľudských životov a zničil až 90% domov na ostrove Dominika. Kedysi tropický raj bojuje s nedostatkom pitnej vody, zničenou infraštruktúrou a jeho obyvatelia nemajú dodnes kde bývať. Slovák Martin Mašek, ktorý na ostrove niekoľko rokov žil, sa ocitol priamo v centre diania a Topkám porozprával, ako krajina vyzerala pred aj bezprostredne po katastrofe. "Dnes vravím, že nie je také ťažké prežiť hurikán, ťažké je prežiť po hurikáne," uviedol. Aj preto sa snaží svojmu druhému domovu pomôcť a vyhlásil verejnú výzvu na darovanie.
Dominika, oficiálne Dominické spoločenstvo či Commonwealth of Dominica, je malý ostrovný štát v súostroví Malé Antily vo východnej časti Karibiku. Dominiku si mnohí mýlia s Dominikánskou republikou, ale tieto dva štáty sú od seba vzdialené 1000 kilometrov. 18. septembra 2017 bola Dominika zničená hurikánom Maria, hurikánom piatej kategórie, ktorý vzápätí ničil ešte Portoriko, časť východného pobrežia USA, a neskôr sa v podobe post-tropickej búrky dostal až do Európy.
Dočítala som sa o Vás, že ste architekt. Na Dominike žijete šesť rokov. Prečo ste vlastne na tento ostrov zo Slovenska odišli? Čo Vás viedlo k tomu zostať na ňom taký dlhý čas?
Dominika bola – a veľmi pravdepodobne aj bude – jedným z najčistejších obývaných ostrovov. Nemá žiadny priemysel, poľnohospodárstvo využíva umelé hnojivá len mierne až vôbec, hustota dopravy v oblasti kde žijem, dosahuje 10 áut za hodiny v dopravnej špičke. Proste produkcia exhalátov je minimálna, znečistenie prostredia malé a odstraňované, uhlíková stopa takmer žiadna. Na ostrove je viac ako 350 vodných tokov, z mnohých sa dá priamo a bez obáv piť. A v neposlednom rade dobrí ľudia – mierumilovní, prirodzene pozitívni. Čistota, ľudia a teplo je to, čo ma na Dominiku pritiahlo a presvedčilo, že mám zostať. Pokojný a zdravý život, čerstvá strava, nízke životné náklady sú odmenou za možno trochu divokú zmenu.
Čím sa podľa Vás najviac odlišuje život na Dominike, od života na Slovensku, resp. v Európe?
Dominika je predovšetkým krajina s nízkym domácim produktom, ľudia nemajú peniaze nazvyš – a podľa toho aj žijú. Málo nakupujú, veľa si dopestujú sami. Možnosť nakúpiť si kvalitné veci tu rozhodne je, ale obchody neprekypujú tovarmi, vyhadzovanie jedla je takmer neznáma záležitosť. Pomalší spôsob života, samozrejme, nemôže viesť k bohatstvu, ale rozhodne vedie k udržateľnému životu. Teda, nebyť hurikánov, ale ani tých až do minulého roka nebolo tak veľa, naposledy bol na Dominike hurikán David v roku 1979.
Počet a sila hurikánov narástli a je preukázané, že to úzko súvisí s globálnym otepľovaním. Ak je pravdivá téza, že globálne otepľovanie spôsobujú ľudia, Dominika ku globálnemu otepľovaniu žiadnym spôsobom neprispieva. Odskákala si to za nás všetkých. Príroda si nevyberá.
Počas hurikánu Maria, ktorý spustošil ostrov v noci z 18. na 19. septembra 2017, ste sa nachádzali priamo v jeho centre. Boli podľa Vás varovania pred ním dostatočné? Kam ste sa ukryli? Ako hurikán prebieha?
Varovania boli dostatočné. Karibská hurikánová oblasť je pokrývaná službou National Hurricane Centre z Miami i Francúzskou meteorologickou službou. Vďaka nim vieme o každom čo i len náznaku tropickej cyklóny. Tento rok, ako sa ukazuje, má určité anomálie. Jednou z nich je aj fakt, že hurikány zmohutnejú podstatne rýchlejšie – predpovedali nám hurikán 3. kategórie, ale ten narástol na 5. kategóriu pri vpáde na ostrov. To na veci nič nemení, varovania boli, bolo ich dosť a ľudia mohli a mali byť pripravení. Štát samozrejme zabezpečuje aj verejné úkryty.
Ja som nemal zásadný problém, ako architekt som si už pred piatimi rokmi navrhol a postavil bunker, ktorý bežne slúži aj na bývanie. Je to naozaj nesmierne bezpečná stavba a hurikán sme v ňom prežili šiesti. Tento dom nebol absolútne poškodený, ani škrabanček. Má tri steny pod terénom a čelná stena je kamenná hrúbky 50 cm, strop 18 cm.
Hurikán začínal pozvoľna, najprv rozbúreným oceánom, neskôr postupne silnejúcim vetrom. Ten po asi dvoch hodinách dosiahol vrchol a nastal kľud. To bol moment, kedy sme sa ocitli v oku hurikánu. Bolo takmer bezvetrie, pršalo len zľahka a v riedkej oblačnosti sa dali spozorovať aj hviezdy. Prechod oka hurikánu vyvoláva v ľuďoch pocit, že všetko zlé už skončilo a veľa ľudí počas hurikánu zahynie práve na základe tohto mylného dojmu. V momente, keď oko hurikánu prejde, spustí sa ten najsilnejší vietor, udrie plnou silou bez prípravy. Myslím, že druhá fáza hurikánu bola silnejšia ako prvá a trvala aspoň tri hodiny. V Európe sme zvyknutí, že vietor fúka takmer priamočiaro a nie dlho. Hurikán je vír, ktorý sa točí obrovskými rýchlosťami a presúva sa len veľmi pomaly, 10 – 30 km/h. Má čas všetko si „ohmatať“ a ničiť z každej strany. Skutočne, v tomto prípade sme zažili vietor s rýchlosťami nad 200 km/h z každej svetovej strany. Šesť hodín bezmocnosti plných surovej devastácie.
Určite málokto na Slovensku si vie predstaviť, aké to naozaj je, keď naokolo zúri vietor s rýchlosťou 250 km/h a krajinu zasiahne obrovská búrka. Aké boli vtedy Vaše pocity? Nepremohol Vás strach?
Vietor presahoval rýchlosť 260 km/h, a v nárazoch 300. Strach priamo počas hurikánu? Boli sme plní adrenalínu, čiže obrnení proti strachu. Viem, že pri tej rýchlosti vetra čokoľvek čo letí vzduchom, je projektil, ktorý môže preraziť napríklad dvere či okno. Povedzme, že racionálne temné obavy boli. Pridržiavali sme vibrujúce dvere, povzbudzovali sme sa, áno, aj rumom. Ale nemyslím, že by sme bojovali o život, od ohrozenia života sme boli dosť ďaleko. Dnes však vravím, že nie je také ťažké prežiť hurikán. Ťažké je prežiť po hurikáne.
Hurikán Maria zanechal na Dominike doslova apokalypsu. Väčšina ľudí prišla o strechu nad hlavou. Čo Vám ako prvé napadlo, keď ste videli tie obrovské škody?
Prvé slovo, čo mi napadlo, bolo „ničota“. Ničota presne ako v Neverending Story. Celá tá krása proste zanikla. Polámané a vyvalené stromy, žiadne lístie, niekde hurikán vytrhal aj trávu. Hlavou mi prebiehali myšlienky ako „No, kto dá toto dokopy?“, alebo „To som zvedavý, kde začať!“ či „Naozaj sa máme tešiť, že žijeme?“ Ale sme ľudia, prehodnotili sme škody, napravili nevyhnutné a potom sme mali skôr snahu pomáhať. Nám toho až tak veľa nezmizlo, prichádzali za nami známi, ktorí nemali nič. Populácia vtáctva bol neuveriteľne zdecimovaná, pôvodne som mal v záhrade viac ako 20 kolibríkov, prežili traja.
Nastala v tých dňoch konkrétna situácia, kedy ste si povedali, že tak toto si určite zapamätám navždy? Niečo, čo Vás naozaj šokovalo, dojalo alebo iným spôsobom vyviedlo z miery?
Jednotlivé situácie sa mi postupne zlievajú do jediného pocitu spolupatričnosti. Každý z nás bol obeťou hurikánu, niekomu zostalo viac, niekomu menej, inému nič. Domy sa nedajú rozdávať, ale šatstvo a obuv áno, aj o jedlo sa dá do určitej miery podeliť, treba spolupracovať, prijímať a dávať pomoc. To je jediná cesta.
Konkrétna situácia? Ráno, deň po, prišiel Abrahám, silný chalan, ktorý s nami dosť často pracoval. Prišiel v mokrých nohaviciach a tričku, mokré topánky a povedal: „Toto som ja, Abrahám. A toto je všetko čo mám.“ Nie, neplakal, ale tá nádej v očiach, že mu pomôžeme, tá tam svietila. A potom prišiel ďalší, a ešte, nie príliš veľa, len zopár.
Z iného súdka: aj zvieratá si prišli po pomoc. Kolibríkovi som dal cukrovú vodu z misky, a kým sal, nechal sa hladkať. Proste prišiel s absolútnou dôverou v človeka a ešte sa vrátil. Nielenže si to zapamätám, ale učím sa to rešpektovať. A vážiť. Rozdal som šaty a požičal som aj vlastný dom. Spoluprácou sa život zvláda, bez nej to nepôjde.
"Prišli sme o všetko, čo sa dá za peniaze kúpiť," napísal počas osudnej noci na sociálnej sieti premiér ostrova Roosevelt Skerrit. Ako sa podľa Vás s touto situáciou vysporiadavala vláda? Pomáhala svojim obyvateľom? Zabezpečila im pitnú vodu či náhradné ubytovanie?
Predovšetkým reakcia medzinárodného spoločenstva bola ohromujúca. Takmer so svitaním sa objavili prvé prieskumné vrtuľníky (je vhodné postaviť sa na viditeľné miesto a ukázať, že ste OK) a už okolo obeda pristála prvá loď s pomocou – pitnou vodou a jedlom. Pomoc sa vskutku rozbehla rýchlo. Okamžite prevážali akútne prípady zo zničenej nemocnice na susedné ostrovy, naspäť sa vracali so zdravotníckym materiálom.
Ako sa s tým vysporiadavala vláda? V rámci možností naozaj skvele! Zorganizovala štátnu moc, musela sa postarať o bezpečnosť, správne nasmerovať medzinárodnú pomoc. Deň po vlastne vláda nemala takmer nič, ani informácie. Policajti z odľahlých staníc šli pešo do mesta odovzdať informácie a po pokyny, aj 40 kilometrov jedným smerom! Sklady, zásoby, obchody, školy, nemocnica, to všetko zaniklo. Len samotné základné čistenie ciest zabralo týždeň. Myslím, že vláda sa na medzinárodnú pomoc nespolieha dlhodobo, začala okrem jedla distribuovať semená a sadenice pre masívnu výsadbu potravín. Veľmi pozitívny krok. Náhradné ubytovanie sa tiež riešilo, s pomocou zvonka sa núdzovo prekryli strechy, ale to sa bavíme len o prespaní v suchu. To nie je o bývaní, ale o prežívaní.
Ako na situáciu po hurikáne reagovali ľudia? Čo robili „Deň po“, ako sa správali?
Samozrejme, každý reagoval po svojom, ale uvedomujem si niektoré jednotiace pozitívne línie správania. Prvú by som nazval „Ešte sme tu!“. Nie je to prejav radosti nad tým, že prežili, ale konštatovanie, že prežili a niečo so sebou treba spraviť. Súbežne s tým fungoval princíp „One love“ ako vyjadrenie spoluúčasti a ochoty pomôcť. To bolo prepletené obavami z hladu, s nemožnosťou bývať, pocitom straty majetku. Rozhodne v mojom širšom okolí ľudia situáciu zvládli – je to vidiecke sídlo, hurikán stravu spod zeme nevytiahol, rastie ďalej.
Piaty deň po hurikáne som sa na chvíľu stal súčasťou migračných prúdov. Veľmi zvláštna skúsenosť. Odchádzal som s malým kufrom, ale viacerí Európania a Američania odchádzali s veľkými kuframi. Nerozumiem, načo si niekto odnáša zo zničeného ostrova kufor zasmradnutých handier, keď ľuďom na ostrove by sa zišli. Ja som rozdal všetko až na limit možností.
Čínska komunita zas organizovane opúšťala ostrov, z ostrova odchádzali aj predtým presídlení Haiťania – ale domáci, ktorí žili a pracovali na susedných ostrovoch, sa vracali domov. Vláčili vodu, jedlo, nepremokavé plachty a išli pomáhať svojim rodinám. Mám pocit, že na ostrov viac ľudí prichádzalo, než odchádzalo. Keď som sa ich pýtal prečo, odpoveď bola jednoduchá: "I am Dominica!"
Rozdiely pred a po hurikáne musia byť priepastné. Krajina prišla nielen o zeleň, ale aj o infraštruktúru. Potrvá roky, kým sa do nej opäť vráti turizmus. Prečo sa Vy rozhodli bývať aj naďalej na Dominike?
Pred a po je vlastne neporovnateľné. Dominika bola – a viem, že čoskoro bude - civilizovaná krajina so všetkými vymoženosťami civilizácie – elektrina, telefón, internet, autá, obchody, zdravotná starostlivosť, všetko fungovalo na štandardnej úrovni. Kompletná obnova infraštruktúry chvíľu potrvá, možno rok, možno viac. Ľudia si poradia, zháňajú fotovoltaické zostavy (a čím viac ich zoženú, tým bude ostrov čistejší). Príroda sa správa trochu inak, ako sme zvyknutí v Európe. Už po piatich dňoch začínali rašiť na stromoch prvé listy, stromy dorastú neuveriteľne rýchlo – hovorím aj o dvoch metroch v dobrom roku. Keď sa v decembri či v januári vrátim, bude príroda zelená. O odstraňovaní popadaných stromov sa neuvažuje, aj s tým si príroda, napriek či vďaka kvantu škodcov, poradí. A komu stromy zavadzajú, nech si pomôže sám! Odhadujem, že v roku 2018 sa už budeme venovať aj čisteniu turistických chodníkov, a turisti prídu.
Na Dominiku sa vrátim, samozrejme áno. Niečo mi Dominika dala, niečo by som mohol aj vrátiť. Nežijem tam s turistickým ruchom, mal som celkom inú misiu – opraviť ruinu starej pálenice rumu (1796) a spraviť z nej múzeum. Budova je hotová, po hurikáne sú poškodené len okná a vietor mi odniesol plechy zo strechy. Nie je to škoda, ktorá by ma mohla zastaviť, takmer všetko robím vlastnými silami. Myšlienka Múzea rumu nezaniká, pokračujem! Snáď skúsim podporiť aj turizmus, Dominika to potrebuje.
Žijete na Dominike. Akú spolupatričnosť pociťujete? Čo môžete pre Dominiku spraviť?
Najvážnejším problémom Dominiky je asi obnova bývania. Na Dominike sa dnes vlastne nebýva, ale prežíva. Niet ani možností na obnovu, bez pomoci sa nedá pohnúť ďalej. Neexistujú dodávky stavebného materiálu, neexistujú sklady a ani obchodná sieť. Nekúpite nič, tuším ani klinec. Po hurikáne sme sa niekoľkí rozbehli do svojich krajín a pokúšame sa zorganizovať pomoc. Som jediný Slovák v Dominike a zisťujem, čo dokáže Slovensko. Zorganizoval som výzvu Obnova Dominiky, ktorá má prispieť k obnove bývania v spustošenej krajine. Prioritou je oprava striech, čo znamená nakúpiť na Slovensku či v okolí strešné krytiny, doviezť na Dominiku a zabezpečiť tam opravu striech v odľahlej časti ostrova tak, aby sa nevyľudnila. Neviem, čo Slováci dokážu urobiť pre štát, ktorý mnohí ani nepoznajú, ale verím, že pár striech opraviť dokážeme! Trúfol som si naplánovať opravu 30 striech a nie sme ďaleko od cieľa!
Zároveň vediem diskusiu so zatiaľ nemenovanou nadáciou, s ktorou by som chcel spolupracovať pri obnove niekoľkých škôl a zdravotných stredísk. Som architekt, tak snáď budem mať šancu pomôcť aj takýmto spôsobom.
Nehanbite sa podporiť krajinu zdevastovanú hurikánom, umožnite obnovu bývania aspoň v niekoľkých domoch. A urobte to tu: www.ludialudom.sk/dominika a teraz.
