ROZHOVOR Mikloš o novej práci na Slovensku: Čo riešim s Dzurindom, otvorene o návrate do politiky

Smer dlhodobo zápasí s imidžom strany, ktorá je opradená rôznymi korupčnými kauzami. Minister zahraničia Lajčák bol jedným z mála, ktorý bol doteraz čistý. Prekvapilo Vás to?

Ani veľmi nie. "Kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť ."

Môže nás to v zahraničí poškodiť? Zachytili ste nejaké zahraničné osoby, ktoré táto kauza zaskočila?

Určite to nepomôže. Ale myslím, že omnoho viac, ako podozrenia na predražené obstarávania v súvislosti s našim predsedníctvom, zarezonovalo Ficove vulgárne a nemiestne osočovanie novinárov. To nám aj ako krajine robí veľmi zlú reklamu, ak sa náš premiér takto vyjadruje. Ale nemyslím, si, že to povedal v afekte a že stratil kontrolu nad tým, čo hovorí. Jemu je jedno, čo si o nás a o ňom ľudia v zahraničí myslia, primárne mu ide len o moc a vplyv. Myslím, že si to takto cynicky vyhodnotil a urobil to z nasledovných dôvodov:

- jeho voličom to neprekáža, naopak mnohým imponuje, aký je "chlap"  a naviac považujú médiá za súčasť establishmentu, od ktorého sa Fico takto vlastne zvláštnym spôsobom dištancuje (podobne ako Trump)

- snaží sa prekryť samotnú kauzu, pretože cíti, že má potenciál "politicky skazonosnej", podobne ako to bolo pri piešťanskom CT

- programovo znižuje dôveryhodnosť médií a novinárov v očiach svojich voličov, pretože vie, že zoznam nimi odkrývaných káuz bude narastať

- vie, že ak nemá ako kauzu odvrátiť racionálnymi argumentmi, treba sa spoľahnúť na pudy a emócie

- posilňuje lojalitu a vďačnosť svojej “svorky" (kto chce s vlkmi žiť, musí s vlkmi vyť), aby sa mu nerozpadla ako Mečiarovi

Mnoho ľudí si Váš projekt v školstve spája ako predprípravu na návrat do politiky. Aká je pravda?

Nie je to žiadna moja predpríprava na návrat do politiky. Je to môj návrat do pozície, v ktorej som bol v rokoch 1992 – 1998, kedy som bol spoluzakladateľom think – tanku MESA10 a potom som ho aj viedol. Teraz som sa do MESA10 vrátil ako prezident a rozbehli sme viacero projektov, medzi ktorými najväčší je práve komplexná reforma školstva.

O čom je nový školský projekt To dá rozum, na ktorom sa podieľate?

Nový by mal byť v tom, že chceme, aby to bola komplexná reforma. Inak povedané, nechceme len čiastkovo vylepšovať dnešný vzdelávací systém, ale chceme ponúknuť jeho zmenu. Zároveň chceme tento náš návrh široko komunikovať so všetkými, ktorých sa týka – učiteľmi, žiakmi, študentmi, rodičmi, zamestnávateľmi, politickými stranami. Chceme tiež využiť dobré skúsenosti zo zahraničia, ale aj sa poučiť z chýb a slepých uličiek.

Komunikujete v súvislosti s projektom aj s ministrom školstva? Vie o Vašom projekte? Čo naň hovorí?

Zatiaľ nie priamo s ministrom, ale naši experti, ktorí na projekte pracujú, sú v kontakte s viacerými odborníkmi, ktorí sa podieľajú na reforme, ktorú pripravuje ministerstvo školstva.

Prečo ste sa zrovna teraz pustili do školstva. Čo ste urobili pre školstvo počas dvoch Dzurindových vlád, resp. prečo ste sa vtedy viac nesnažili?

Do školstva sme sa pustili preto, že potreba zmeny je tu veľmi dôležitá, ak chceme mať šťastné a úspešné deti a ak chceme byť v budúcnosti aj úspešná krajina. Slovensko je spomedzi krajín OECD najviac ohrozené nahradzovaním ľudskej práce prácou strojov a novými technológiami. Aby sme tieto nové výzvy zvládli, potrebujeme v kvalite školstva stúpať a my vo všetkých dôležitých rebríčkoch klesáme. Ale nielen to, naše deti patria medzi najnešťastnejšie a neradi chodia do školy. V tom je najväčšia výzva, aby boli šťastné, tešili sa do školy, ktorá by ich pripravila omnoho lepšie.

V školstve sa urobili za posledné roky viaceré pozitívne zmeny, napríklad zaviedla sa povinnosť akreditácie, teda minimálnych nárokov na kvalitu, cez financovanie na žiaka sa zaviedol lepší poriadok a spravodlivosť do financovania, výrazne sa zvýšila autonómia vysokých škôl. Na druhej strane je to stále málo oproti tomu, aké zmeny školstvo potrebuje.

Ja osobne som v posledných dvoch vládach, v ktorých som bol podpredsedom vlády a ministrom financií, inicioval a riadil projekt rozvoja vzdelanostnej spoločnosti Minerva. Bolo to nad rámec mojich úloh vyplývajúcich z mojej pozície, ale cítil som v tejto oblasti deficit a vždy som ju považoval za dôležitú.

Aké politické strany ste oslovili so spoluprácou, resp. pomocou? Ako sa k tomu jednotlivé strany postavili?

Sme na začiatku nášho projektu, ktorý bude trvať štyri roky. Zatiaľ sme strany neoslovavali, ale predpokladám, že budeme hovoriť so všetkými relevantnými stranami okrem extrémistických (fašistov a komunistov). Okrem iného aj preto nie s týmito stranami, pretože si myslíme, že by sme mali hovoriť nielen o vzdelávaní v úzkom slova zmysle, ale aj o výchove, výchove k hodnotám, s ktorými je fašizmus a komunizmus v úplnom a príkrom rozpore.

Ako hodnotíte protesty učiteľov pod vedením Iniciatívy slovenských učiteľov?

Veľmi si vážim učiteľov, pretože viem, v akých ťažkých a často až nedôstojných podmienkach pracujú a napriek tomu veľká väčšina z nich odvádza veľmi dobrú a kvalitnú prácu. Neuspokojivé výsledky nášho školstva nie sú vinou učiteľov, tí fungujú a musia fungovať v zle nastavenom systéme. A práve o to nám ide, navrhnúť nové nastavenie systému.

Protesty Iniciatívy slovenských učiteľov vnímam pozitívne aj preto, že im nejde len o mzdové požiadavky, ale aj o zmenu systému. Ich mzdové požiadavky však považujem rovnako za opodstatnené. Veď sa len pozrite ako vďaka reformám, ktoré rozbehla ešte druhá Dzurindova vláda, rastú Ficovi verejné príjmy už takmer desať rokov. Napríklad len počas druhej Ficovej vlády rástli verejné príjmy na Slovensku 3,5 krát viac ako v ostatných krajinách V4 a 5 krát viac ako v krajinách eurozóny. Takže peniaze sú, ale na čo a ako sa používajú?

Prečo je veľmi rozšírený mýtus, že za socializmu bolo lepšie školstvo? Do akej miery je oprávnený?

V súvislosti so socializmom prežíva veľa mýtov. Asi je v tom aj spomienkový optimizmus, ale napríklad aj to, že vysokoškolské vzdelávanie bolo omnoho menej prístupné, dnes študuje na vysokých školách viac ako dvojnásobok mladých ľudí. Takže vzdelávanie bolo vnímané ako vzácnejšie a exkluzívnejšie.

Mikuláš Dzurinda si v poslednom čase povzdychol, ako keby mu chýbala politika. Čo na to hovoríte?

Mikuláš je viac homo politicus ako ja. Mne až tak nechýba, aj keď je pravda, že strana, ktorú by som mohol voliť v súčasnosti na Slovensku neexistuje.

Veľa reakcií na jeho možný návrat bolo pozitívnych. Viacero diskutérov by jeho stranu volilo. Potešilo Vás to?

Áno.

Stretávate sa spolu?

Áno, raz za čas sa stretneme, aj keď sme dnes obaja asi viac mimo Slovenska ako doma.

Bavíte sa o návrate do politiky?

Bavíme sa o všeličom. (Úsmev)

Myslíte si, že Vás s pánom Dzurindom stále berú ako proreformných politikov, ktorí vedia, čo robia?

Asi kto ako. Ale v zásade áno, ak by to tak nebolo, tak by sme asi dnes nefungovali ja v Kyjeve a Mikuláš v Bruseli.

Vedeli by ste vystaviť účet za vlády Fico I. a Fico II. účet?

Predovšetkým je to jedna obrovská premárnená príležitosť. Fico zdedil po Dzurindovi  reformami rekordne rozbehnutú ekonomiku a mal a má takú moc, že mohol zo Slovenska urobiť vzorový príklad úspešnej, modernej a spokojnej krajiny. Namiesto toho sme tam, kde sme. A perspektívy sú dokonca omnoho horšie ako súčasný stav, pretože dôsledky jeho nezodpovednej a nekompetentnej politiky sú často skryté a celý účet ešte vystavený nebol.

Fico za Kotlebov vzostup hádže vinu na opozíciu. Ako to vidíte Vy?

Fico tára ako väčšinou. Na Slovensku vládne už takmer desať rokov, a to buď sám, alebo s takými poddajnými koaličnými partnermi, že môže robiť, čo chce. A ako som už uviedol vyššie, ak by robil zodpovednú a kompetentnú politiku, tak by nespokojnosť a frustrácia ľudí bola určite zásadne nižšia. A práve nespokojnosť, frustrácia a bezmocnosť sú tým, čo dvíha preferencie Kotlebovi.

S odstupom času – riešili by ste inak škandály a rodinkárstvo, ktoré sa udiali počas Dzurindových vlád?

Podľa toho, čo máte na mysli. Každý kto robí, robí aj chyby a určite sme ich robili aj my. Napríklad by som určite bol opatrnejší pri angažovaní mne blízkych ľudí, ktorým som veril,  a ktorí moju dôveru sklamali. Zároveň však trvám na tom, že nie všetko, čo sa v médiách ako škandál interpretovalo, (a dodnes interpretuje) škandál naozaj bol. Napríklad budova daňového úradu v Košiciach bola prenajatá v súťaži a vyhrala pre štát najvýhodnejšia ponuka. Mimochodom, daňový úrad tam sídli dodnes. Podcenili sme však, že najlepšiu ponuku dal funkcionár našej strany, a že to samo o sebe bolo vnímané ako problém.

Vy ste v parlamentných voľbách volil Radoslava Procházku a jeho stranu. Ako hodnotíte jeho kariéru?

Ako inak sa dá hodnotiť jeho politická kariéra ako katastrofa a až nepochopiteľne premrhaná príležitosť? Áno, nevolil som bohvieako, ale, ako tak sledujem povolebný vývoj, tak som čoraz viac presvedčený, že v ostatných voľbách sa nedalo nepomýliť.

Existuje v súčasnosti strana, ktorej by ste to vedel hodiť bez zlého pocitu?

Nie, žiaľ neexistuje.

V parlamente máme taký paradox. V minulosti existovalo niekoľko strán, ktoré mali v názve slovo demokraciu (SDKÚ, HZDS, KDH). Dnes to nemá ani jedna zo súčasných parlamentných strán. Vypovedá to podľa Vás o niečom aj v kontexte doby?

Neviem, pamätám si napríklad Nemeckú demokratickú republiku, alebo Hnutie za demokratické Slovensko a ani jedno ani druhé s demokraciou veľa spoločné nemalo.

Čo Vás v kariérnom živote poháňa stále dopredu?

Musím mať pocit, že to, čo robím, má zmysel.

Aké 3 knihy Vás najviac ovplyvnili v kariérnom živote?

Štoplíkove dobrodružstvá, to bola najdôležitejšia kniha môjho života, lebo bola prvá. Na začiatku prvej triedy som mal problémy so spájaním hlások, potom som sa však aj vďaka Štoplíkovi rozbehol a čítanie a knihy sa stali jednou z mojich vášní.

Ako druhá mi napadá Teória nedostatkovej ekonomiky od maďarského ekonóma Jánosa Kornaia. Čítal som ju v polovici osemdesiatych rokov za komunizmu a bola to tzv. oči otvárajúca kniha o tom, prečo centrálne plánovaná ekonomika nefunguje a ani nemôže fungovať. Pre mladších treba dodať, že internet vtedy neexistoval a v socialistickom Československu sa dali dostať a čítať len knihy, ktoré tvrdili presný opak, samozrejme s čoraz zjavnejším rozporom s realitou.

Tretia bola asi Cesta do otroctva od Friedricha von Hayeka. Čítal som ju tesne po Novembri 1989, kedy sa už smela vydávať a predávať. Hayek ju napísal v štyridsiatych rokoch, počas druhej svetovej vojny a je neuveriteľné ako jasnozrivo a presne písal o hrozbe kolektivizmu, socializmu a komunizmu. Jeho proroctvo sa takmer do bodky naplnilo. Keď som tú knihu začiatkom roku 1990 čítal, tak som si začal dôležité časti podčiarkovať, ale po pár stranách som prestal, lebo som podčiarkoval úplne všetko.

Prednedávnom sme tu mali 27. výročie Novembra 89. V súvislosti so začiatkami našej mladej demokracie panujú mýty, že „Mikloš s Dzurindom zlikvidovali slovenské poľnohospodárstvo.“ Čo Vy na to?

Naozaj? Doteraz som počúval, že to bol Čarnogurský. Je to podobný nezmysel ako tvrdenie, že Havel zlikvidoval zbrojársky priemysel na Slovensku. Mimochodom, slovenské zbrojárstvo naozaj už takmer neexistuje (ale nie kvôli Havlovi), ale čo sa týka slovenského poľnohospodárstva, nemám pocit, že by bolo zlikvidované.