Príbeh Slováka, ktorý prerazil vo svete vedy: Útek z komunizmu, šéfovia boli hlupáci a zadubenci

Z Dolného Lopašova do Austrálie a Južnej Afriky

Ladislava hnala dopredu vedecká zvedavosť. „Na krídlach zvedavosti... Vždy som chcel vedieť čo to je? Kde to je? Prečo to je? Ako to vlastne funguje?“ rozpráva dnes už uznávaný vedec s tým, že tieto otázky formovali celý jeho život. Prvé stretnutia s prírodou mu učarovali. Záujem o biodiverzitu sa pretavil do prihlášky na Univerzitu Komenského.

Potom sa veci diali rýchlo. „Po vyštudovaní to všetko šlo veľmi rýchlo: pobyt v Holandsku na Katolíckej Univerzite v Nijmegen u dvoch svetových odborníkov na vedu o vegetácii - profesorov Eddyho van der Maarela a Viktora Westhoffa, návrat domov a s tým spojené problémy na pracovisku (Ústave experimentálnej biológie a ekológie SAV) – závisť, nátlak zo strany komunistov a nakoniec i tajnej služby, útek do Rakúska, emigrácia z Rakúska do Južnej Afriky a nakoniec do Austrálie.“ Dopredu ho hnali nové výzvy, nové vedecké problémy, nové rastliny a nové jazyky.

Šéfovia boli hlupáci a zadubenci

Rozhodnutie odísť z komunistického Československa prišlo v čase, keď bol na Akadémii v Bratislave. „V Bratislave, na Akadémii sa v Brežnevovej/Husákovej dobe už nedalo vydržať. Naši šéfovia boli hlupáci a zadubenci a navyše aj závistlivci. Vedel som, že mám na veľa a tiež som vedel, že to jednoducho nebudem môcť za daných podmienok všetko realizovať.“

Dva roky pred Nežnou revolúciou odišli cez Juhosláviu a skončili v Rakúsku, keďže Holandsko im nevyšlo. „Rakúsko bolo k nám, aspoň zo začiatku, prívetivé  – azyl sme dostali po šiestich mesiacoch a občianstvo „za zásluhy o Rakúsku republiku“ (zvláštnym aktom Rakúskeho parlamentu) už v roku 1990. Tak sme sa stali Rakúšanmi a podľa pasu sme nimi dodnes,“ opisuje situáciu po úteku.

Kuvajt bol nevyhnutnosť

Pedagogická práca ho zaviala až do exotického Kuvajtu. „Keď sme (časť rodiny – manželka Dagmar, dcérka Silvia – pozn. red.) opustili našu novú „Wahlheimat“ (vyvolenú vlasť) – Rakúsko, pretože sa mi nedarilo získať slušné pracovné postavenie nikde v Západnej a Južnej Európe (na Východ som sa už nechcel vrátiť), boli sme na mizine,“ priznáva Ladislav.

Aj keď sa mu práca v Južnej Afrike páčila, finančne to rodina nezvládala. Kuvajt ponúkal možnosť nielen ako si privyrobiť. „Synovia študovali na Viedenskej univerzite (našťastie vtedy to bolo pre Rakúšanov zadarmo) a môj plat v Južnej Afrike bol veľmi nízky. Tak som sa rozhodol, že je na čase nielen robiť vedu, ale aj niečo zarobiť. Vtedy sa tieto dve poslania nejak vylučovali, a možno sa v tomto ohľade ani teraz veľa nezmenilo. Prvotná motivácia bola finančná, ale Kuvajt mal aj veľa zaujímavých stránok. Pobyt v Kuvajte mi pomohol trochu hlbšie pochopiť o čo politicky ide na Blízkom Východe a aj z hľadiska ekologického – ako funguje púštna vegetácia,“ rozpráva úspešný krajan.

Ladislav pochádza z malej dedinky pri Piešťanoch. Z Dolného Lopašova odišiel, keď mal 10 rokov, no aj dnes je to jeho srdcová záležitosť.  „Dolný Lopašov je pre mňa symbolom detstva – nepochybne veľmi šťastného detstva. Hoci som sa narodil v piešťanskej nemocnici, od prvých dní života som vyrastal v Dolnom Lopašove. Tu som aj vychodil prvé dve triedy ZDŠ-ky. Dokonca som ako batoľa vystupoval aj v ochotníckom divadle. Moja maminka (ako ju dodnes volám), otec a strýkovia Jaro a Rudo (mamini bratia) boli v Dolnom Lopašove veľkí činoherní divadelní ochotníci,“ zaspomínal si.

Najviac hrdý je na svoju vegetačnú mapu a knihu opisujúcu  vegetáciu Juhoafrickej republiky. „Spoločne s mojím juhoafrickým priateľom Michaelom Rutherfordom sme viedli tím asi 100 juhoafrických botanikov a opisovali biodiverzitu tejto úžasnej krajiny. Na porovnanie, ak má Slovensko asi 3 400 druhov rastlín, Južná Afrika ich ma 25 tisíc. Tiež z hľadiska  rôznorodosti biómov sa považuje Južná Afrika za „kontinent v krajine“. Toto knižné dielo nielenže dosiahlo dodnes viac než 2 100 citácií, ale slúži ako zákonný nástroj ochrany biodiverzity Juhoafrickej republiky, pomáha vláde mladej juhoafrickej demokracii monitorovať stav ekosystémov, plánovať národné parky a podobne,“ opisuje dielo vedec, ktorý má rád najmä diverzitu.

Výskumom pomáha baníkom

V súčasnosti sa zaoberá projektom, ktorý využíva znalosti o procesoch tvorby rastlinných spoločenstiev pre potreby rehabilitácie vegetácie po povrchových baníckych zásahoch. „Ide o základný výskum s hlbokým teoretickým základom, ale aplikácie sú priame – pomáhajú baníckym spoločnostiam, ktoré majú zákonnú povinnosť odstrániť negatívne dôsledky ich baníckej činnosti, narušenú vegetáciu zrehabilitovať – slovom zrekonštruovať do viac-menej pôvodného stavu,“ opisuje prácu.

Výskum jeho tímu podporujú aj dve banícke firmy a Austrálska federálna nadácia pre vedecký výskum. Okrem toho má aj niekoľko mapovacích projektov, najmä v Afrike. „S kolegami v Nemecku, USA a Českej republike pracujeme na evolučných vzťahoch vo vybraných skupinách rastlín, najmä v Južnej Afrike a Austrálii.“

Zároveň dokončil aj veľký vedecký článok o vegetácii Európy. Publikácia Vegetácia Európy: hierarchický klasifikačný systém rastlinných spoločenstiev cievnatých rastlín, machorastov, lišajníkov a rias sumarizuje 120 rokov fytocenologického výskumu v Európe, a prináša prvý, jednotný systém rastlinných spoločenstiev „nášho milovaného kontinentu“. Jeho dielo slúži ako dôležitý nástroj manažmentu prírodných zdrojov Európskej únie. „Predpokladám, že vplyv (vedecky, ekonomicky a sociálny) tohto diela, na ktorom sa podieľalo 33 európskych vegetačných expertov pod mojim vedením, bude ešte výraznejší než v prípade juhoafrickej vegetačnej mapy,“ dodáva Mucina.

Návrat na Slovensko

V novembri tohto roka zamieri do Bratislavy, kde by si mal prebrať Holubyho medailu, ktorú udeľuje Slovenská botanická spoločnosť pri Slovenskej akadémii vied za mimoriadnu pôvodnú vedeckú prácu. Každý botanik si túto cenu veľmi váži, Ladislav nie je výnimka. „Je to však nielen veľká pocta, ale zároveň záväzok i naďalej prispievať k rozvoju botanických vied na Slovensku. V novembri sa chystám do Bratislavy urobiť mojim botanickým kolegom prednášku o evolúcii biodiverzity južnej pologule a prebrať cenu. Krátko nato pokračujem do Budapešti na inauguráciu môjho členstva v Maďarskej akadémii vied.“

Láska k prírode

Na otázku, prečo mu učarovala práve botanika, odpovedá jednoznačne. „Život je najzložitejší prírodný jav, aký len poznáme. Vlastne, stále nepoznáme. Ako veda je biológia úžasne pestrá. Diverzita ma vždy fascinovala – z každej stránky ako si možno len predstaviť. My všetci sme súčasťou prírody a ak chceme dobre a poctivo spolunažívať s prírodou na jedinej planéte, ktorú máme – tak musíme pochopiť, čo vlastne život je,“ prezrádza s tým, že rastliny nás všetkých kŕmia a udržiavajú pri živote. „A preto by sme každé ráno, hneď potom čo otvoríme oči, mali vzdať vďaku rastlinám za to všetko čo nám príroda poskytuje. Môj záujem má však iné korene: je to jednoducho láska –  láska k prírode,“ vysvetlil.

Za všetkým hľadaj ženu

Pracovný a súkromný život skĺbil najmä vďaka skvelej manželke. Ako sám hovorí, za všetkým hľadaj ženu. „Cherche la femme. Za všetkým je žena. Tak je i v mojom prípade.“ Aj ona chcela študovať, ale keď prišli deti, musela skončiť a starala sa o ne.

V súčasnosti jeho dvaja synovia žijú vo Viedni a dcéra sa vydala v Južnej Afrike. Ladislav žije s manželkou Dagmar v Austrálii. „Žijeme v Austrálii s manželkou sami – a ona mi pomáha ako moja sekretárka. Takže jeden by mohol povedať, že vlastne nemáme súkromný život, alebo možno ešte lepšie – naša práca je naším súkromím.“ Manželka ho podľa vlastných slov „trpí“ a veľmi podporuje, aj keď kedysi to nebolo, ako sa hovorí, „med lízať“.

Jazykový Babylon

Obaja radi cestujú a majú radi prírodu. Dagmar sa zaujíma aj o manželovu prácu. Ten jej rozpráva zážitky z ciest po svete. „Moja manželka je aktívny manažér aktívneho vedca,“ tvrdí. Vzhľadom na to, že emigrovali, ich deti vyrastali v zahraničí a naučili sa rôzne jazyky. Keď sa k tomu prirátajú vnúčatá, rodina komunikuje viacerými rečami. „Keď sa niekedy stretneme, tak je to ako na jarmoku niekde na Blízkom východe. Kvôli vnukom a viedenskej neveste sa rozprávame po nemecky, a keď sa pripojí Matthew (dcérin manžel – pozn. red.), tak sa diskutuje po anglicky. Často sa však vyskytne aj slovo po holandsky, v afrikaans, po taliansky a dokonca i po arabsky. Je to úžasný Babylon!“

Ako veľký cestovateľ pozná Južnú Afriku, Austráliu, Holandsko, ale aj Kuvajt. Aké sú rozdiely medzi týmito krajinami a Slovenskom? „Ťažká otázka,“ zamyslí sa.  „Všetky tri krajiny sú historicky, ekonomicky, kultúrne a, samozrejme, z hľadiska prírody veľmi odlišné. Mňa vždy fascinovala rôznorodosť a nikdy som neváhal si osvojovať to najlepšie, čo každá z týchto kultúr poskytovala,“ tvrdí s tým, že vždy sa koncentroval na štúdium domáceho jazyka. „Jazyk je kľúčom k srdcu národa – veľmi dôležitý a užitočný nastroj na pochopenie, ako ich spoločnosť funguje, o čom sníva, prečo koná, tak ako koná. Každá z tých troch krajín ma svoje výhody aj nevýhody, ktoré v mnohom majú hlboké korene v minulosti.“

Politiku na Slovensku nesleduje

Ladislav Mucina priznáva, že slovenskú politiku nesleduje. „Ani najmenej,“ hovorí, „a musím povedať to isté o rakúskej politike. Nemôžem to však tvrdiť o politike austrálskej či juhoafrickej. Som toho názoru, že keď žijem niekde mimo krajiny a hoci mám aj občianske práva, práva miešať sa do politiky (voliť, komentovať politiku), si predsa len neprivlastňujem. Nechcem hovoriť do veci niekomu v jeho vlastnom dome. V Austrálii a Južnej Afrike nie sme občanmi, ale máme všetky práva stálych rezidentov. Obe krajiny považujeme za náš domov a často sa nám stáva na letisku na colnici – či už v Južnej Afrike alebo v Austrálii – že nás vítajú slovami: „Welcome home!“

Nikdy nepracujte sami

Ako uznávaná vedecká kapacita odporúča mladým študentom neštudovať to, čo ich nebaví. „To platí, samozrejme, aj pre tých, ktorí chcú študovať biológiu. Ak sa chceš stať vedcom, hľadaj si dobrú univerzitu – takú, ktorá ťa niečo naučí, a najmä ťa naučí sa pýtať správne otázky a používať správne vedecké postupy, ktoré tieto otázky môžu aj zodpovedať.“ Pre mladých „vedátorov“ má na záver ešte jeden odkaz. „Nikdy nepracuj sám. Vyhľadávaj tímovú prácu, váž si svojich kolegov, aby si oni mohli vážiť teba. A pri trochu tvrdej práce, sa výsledok iste dostaví,“ zakončil slovenský botanik.