BRATISLAVA – Astrobiologička Michaela Musilová sa ako jedna z mála pozemšťanov môže pochváliť, že stála jednou nohou na Marse. Vďaka svojmu unikátnemu nápadu si mohla vyskúšať, ako by vyzeral život na inej planéte.
Michaela Musilová pôsobí ako podpredsedníčka Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA). Vyštudovala planetárne vedy a astrobiológiu v Anglicku a USA, vďaka čomu začala skúmať mikroorganizmy, ktoré by mohli byť použité na zúrodňovanie pôdy v nehostinných podmienkach. Spolupráca s NASA, Európskou vesmírnou agentúrou a Marťanskou spoločnosťou vyústila do trojtýždňovej simulovanej misie na Marse v utažskej púšti.
Ako ste sa k neobyčajnému marťanskému projektu dostali?
K simulovanej misii na Mars som sa dostala cez anglickú súťaž, ktorú som v roku 2013 vyhrala. Pripravovali totiž prvú britskú posádku „marsonautov” na simulovanú misiu na Marťanskej púštnej výskumnej stanici (MDRS) v USA. Vybrali nás šiestich – vedcov a inžinierov, k tomu filmára a jedného robota. Pre mňa to bola možnosť byť nielen súčasťou posádky profesionálov a viesť výskumný tím, ale aj navrhnúť a zrealizovať tri vlastné výskumné projekty v tomto výnimočnom prostredí. Zároveň som mohla reprezentovať Slovensko a Slovenskú organizáciu pre vesmírne aktivity (SOSA).
Spomenuli ste, že misia bola realizovaná na púštnej výskumnej stanici. Ako to tam vyzeralo?
MDRS vybudovali podľa pôvodných plánov pre NASA malú ubytovňu, ktorá by sa zmestila na raketu. K dispozícii som mala skleník na pestovanie zeleniny a byliniek pre posádku a súčasťou bolo aj malé observatórium. Samotná stanica je uprostred púšte v Utahu, kde sa podmienky podobajú tým marťanským. Je to studená červená púšť uprostred ničoho vo vysokých nadmorských výškach, takže tam celý čas bolo pod nulou a z psychologického hľadiska sme sa naozaj cítili ako na Marse. Stanicu vybudovali ako prípravu na náročnosť a prekážky, ktoré budú čakať ľudí pri živote na červenej planéte. Cieľom misie bolo skúmať, ako by prvé posádky prežili na skutočnom Marse. Preto sme mali presne vymedzené množstvo vody, jedla, kyslíka, priestoru a elektriny, a museli sme s tým prežiť necelé tri týždne.
Prečo vám vlastne napadlo zúrodňovať pôdu na Marse?
Projekt som vyvinula na základe vlastného výskumu extrémnych organizmov (extrémofilov), ktoré dokážu prežiť na povrchu ľadovcov. Z môjho štúdia, napríklad z Grónska, som zistila, že extrémofily dokážu prežiť z minimálneho množstva živín z ľadu a fotosyntézy. Navyše, produkujú organické látky, ktoré dokonca pomáhajú okoliu, pretože sa pri topení ľadu prenesú do riek. Takýmto spôsobom „kŕmia“ svoje okolie. Napadlo mi teda, že by sa tieto organizmy mohli používať na zúrodňovanie pôdy vo vyprahlých miestach na Zemi a v budúcnosti aj na Marse. Navrhla som preto originálny experiment, ktorý sa sústredil na zúrodňovanie marťanskej pôdy pre realizáciu počas simulovanej misie na Mars, spolu s ďaľšími dvoma astrobiologickými projektami. Na misiu vybrali okrem mňa osobne do posádky aj všetky tri moje projekty.
Podarilo sa vám pôdu zúrodniť?
Experiment bol úspešný. Zistila som, že tie extrémofily dokázali v simulovanej marťanskej púštnej pôde vyrobiť toľko živín, že ju zúrodnili. Bol to určitý druh teraformovania, čiže vytvárania pozemských podmienok, či už na Marse, alebo inde vo vesmíre. Výsledky experimentu sú veľmi sľubné pre budúce misie na Mars (kde by napríklad posádky mohli pestovať potraviny v zúrodňovaných pôdach v skleníkoch), ale aj inde po vesmíre.
Akú najkurióznejšiu situáciu ste počas tohto „pobytu“ zažili? Alebo, čo vás prekvapilo najviac?
Celá misia bola nezvyčajná, ale asi najpamätihodnejší bol jeden nepríjemný zážitok. V malej ubytovni na MDRS boli veľmi stiesnené podmienky, pretože tá ubytovňa mala osem metrov v priemere a boli sme tam siedmi plus robot. Každý mal miniizbičku, kam sa človek ledva zmestil. Bola tam aj spoločná miestnosť, v ktorej sme si varili, cvičili, pracovali – všetko. Celý čas nás zároveň monitorovali aj kamerami. Jedna kolegyňa z tímu to zle znášala a v určitom momente chcela utiecť. Z psychologického hľadiska bolo ťažké čeliť takýmto problémom v rámci malého priestoru, keďže v ubytovni nie je žiadne súkromie a všetko počuť a vidieť. Zároveň sme sa uprostred púšte cítili byť naozaj izolovaní. Aj to bolo predmetom štúdia – psychologické vplyvy v rámci misie. Keď sa tam vyskytol tento konflikt, tak sme v jeho centre boli všetci. Nakoniec sa nám však podarilo kolegyňu upokojiť a všetko dobre dopadlo.
Môžete zopár vetami opísať, ako vyzeral váš deň na misii?
Spala som v priemere štyri hodiny denne, pretože sme mali strasne plný program na každý deň. Medzi „marsonautskými“ povinnostiami, ktoré od nás vyžadovali z pozemského equivalentu „NASA Houston“ strediska, sme mali vlastný výskum, popularizačné a vzdelávacie aktivity, cvičenia a mnoho iných činností, ktoré sme museli stihnúť. Kvôli môjmu výskumu som musela skoro každý deň chodiť do terénu, čo si vyžadovalo obliecť si skafander vo vzduchových komorách predtým, ako som vyšla von zo základne. Každý z tímu mal pridelenú nejakú rolu v posádke. Ja som bola „dôstojníčka skleníka“, a teda som mala na starosti pestovanie byliniek a šalátov v skleníku pre posádku. Tejto úlohe som sa musela venovať niekoľko hodín denne. Iní zas mali na starosti inžinierské práce v základni, lekárske prehliadky a ďalšie aktivity. Naše vedecké experimenty sa stretli s takým veľkým ohlasom, že o nás pravidelne natáčali dokumenty zahraniční novinári, napríklad americká televízna stanica CNN a britská BBC.
Keby ste dostali možnosť vyskúšať si život na Marse, stať sa prvou ľudskou obyvateľkou Marsu, šli by ste do toho?
Áno, určite, hneď aj zajtra (smiech). Bolo vždy mojím detským snom stať sa astronautkou a naďalej sa snažím napredovať vytúženým smerom. Dúfam, že sa mi to raz podarí, a aj keby sa mi to nakoniec nepodarilo, tak aspoň budem vedieť, že som pre to urobila všetko, čo bolo v mojich silách.
