BRATISLAVA – Predstavy o záhrobí boli v minulosti oveľa hororovejšie ako dnes. Starí Slovania si mysleli, že sa posmrtný život odohráva buď v rajských poliach, alebo v temnej „krajine za riekou“, ktorej vládne kanibalská Baba Jaga. Ešte v 19. storočí naši predkovia verili, že mŕtvi sa k živým vracajú, povedal v rozhovore pre Topky etnológ Vladimír Bahna zo Slovenskej akadémie vied.
Ako si Slovania predstavovali posmrtný život?
To už dnes pravdepodobne nikto presne nezistí. Historické pramene sú v tejto oblasti príliš zlomkovité a povrchné a neskoršie prevažne etnografické zdroje prinášajú viac problémov ako odpovedí. Ak vôbec, tak ich možno len veľmi ťažko spájať s predstavami pred prijatím kresťanstva. Z toho mála, čo sa dá ako tak rekonštruovať, vyplýva, že Slovania, podobne ako iní Indoeurópania, disponovali dvomi kontrastujúcimi predstavami záhrobia. Prvou je ponuré, tmavé a nešťastné miesto opisované ako krajina za riekou, ktoré sa často objavuje v ruskom folklóre. S tým pravdepodobne súvisia aj predstavy z Bieloruska a Ukrajiny, že mŕtvi prechádzajú do záhrobia po moste. V Srbsku zase napríklad zvykli mŕtvym natierať chodidlá smolou, aby sa nešmykli z mosta, keď pôjdu na druhý svet. Takéto ponuré záhrobie oddelené od sveta živých riekou je podobné záhrobnej ríši Hádesa u Grékov alebo Helheim u Germánov.
Môžete nejako opísať „slovanský raj“?
Druhou predstavou záhrobia, ktorú poznáme opäť hlavne z východoslovanského folklóru, je krásna žiarivá krajina, kdesi na ostrove ďaleko na východe. Býva spájaná s predstavou zlatého paláca, trávnatých lúk či vrcholom hory. Takéto záhrobie má zase spoločné črty s germánskou Valhalou alebo krajinou Elyzium vyhradenou pre gréckych hrdinov. Do akej miery však slovanské predstavy o záhrobí korešpondovali s týmito indoerópskymi, zostáva otázne. Okrem toho, na základe milodarov v hroboch z ranného stredoveku môžeme usudzovať, že Slovania predpokladali, človek bude v záhrobí vykonávať aspoň do istej miery rovnaké činnosti, ako počas života. Treba mať tiež na pamäti, že tak, ako v mnohých iných kultúrach, aj u Slovanov zrejme existovalo niekoľko paralelných predstáv posmrtného života, ktoré sa vzájomne prelínali, prípadne uprednostňovali a používali v závislosti od situácie a širšieho kontextu.
Mali naši predkovia nejakého boha podsvetia?
Čo sa týka bohov podsvetia, tu tiež nemáme úplne jasno. So svetom mŕtvych sa na základe paralel s baltskou a inými indoerópskymi mytológiami spája jeden z najvýznamnejších slovanských bohov, boh Veles, známy predovšetkým ako boh dobytka. Niekedy sa tiež špekuluje, či vynášanie Moreny u nás a jej analógia v iných slovanských krajinách nie je ozvenou kultu bohyne smrti a záhrobia v súvislosti s ročným cyklom. So záhrobím súvisí takisto predstava ruskej rozprávkovej Baby Jagy. Napriek jej dnešnému obrazu, ako v istom zmysle grotesknej čarodejnice, má v ruských rozprávkach oveľa démonickejšiu podobu. V prvom rade je matkou drakov a hadov, živí sa ľudským mäsom a dušami a žije, respektíve vládne v krajine za riekou, do ktorej sa dá dostať len cez most strážený drakmi. V mnohých ohľadoch je podobná germánskej bohyni Hel vládnucej v ríši Helheim, po ktorej sa v nemeckých rozprávkach zachovala postava podobná ruskej Babe Jage tzv. Frau Hölle.
Ako pochovávali v historickom priereze svojich zosnulých Slovania?
V najstaršom období bol pre Slovanov typický žiarový pohreb, teda kremácia. Samotné pochovanie spálených ostatkov potom v čase a priestore naberalo rôzne formy od jednoduchého uloženia do jám alebo bežných keramických nádob, až po rôzne formy uloženia do mohýl. V priebehu 7.- 10. storočia dochádza k postupnému prechodu k pochovávaniu uložením mŕtveho do zeme. Na našom území sa táto zmena odohrala hlavne počas 8. storočia, teda ešte pred výraznejším prechodom ku kresťanstvu. Aj po prechode k novému spôsobu pochovávania nachádzame obe formy: jednoduché uloženie do zeme a uloženia do mohýl. Pritom navršovanie mohýl je vo všeobecnosti charakteristické pre pohreb príslušníkov spoločenských elít.
Čo vieme o žiarovom pohrebe?
Vzhľadom na deštruktívny charakter kremácie vieme o tejto staršej forme pochovania relatívne málo v porovnaní s uložením do zeme. Kostrové hroby obsahujú celú škálu milodarov a hrobovej výbavy, ktorá reflektuje na jednej strane sociálne postavenie zosnulého (napríklad šperky a zbrane) a na strane druhej predstavy o posmrtnom živote (potraviny, obetované zvieratá, veci na každodenné použitie).
Ako sa zmenilo pochovávanie po prijatí kresťanstva?
Po prijatí kresťanstva, samozrejme, spôsoby pochovania postupne podliehajú cirkevným zvyklostiam, čo znamená predovšetkým to, že miestom pre pohreb sa stáva okolie kostolov, a že sa z hrobov vytrácajú pôvodne bežné milodary. Neskoršie zmeny v pohreboch odzrkadľujú skôr praktické potreby, súvisiace predovšetkým v mestách s nedostatkom miesta vo vnútri miest, morovými epidémiami a podobne. Poslednou zásadnejšou zmenou, na ktorú musela reagovať aj cirkev, bolo zavedenie modernej kremácie na začiatku 20. storočia.
Nebol po prijatí kresťanstva problém v tom, že katolícka cirkev neuznávala spaľovanie mŕtvych?
Ako som spomenul, od spaľovania mŕtvych sa upustilo už pred prijatím kresťanstva. Aj keď kresťanstvo v tom pravdepodobne zohralo svoju úlohu, no skôr sprostredkovane cez politický, kultúrny a ekonomický vplyv Franskej ríše, kde bolo spaľovanie mŕtvych od čiaš Karola Veľkého zakázané. Rovnako sa tiež predpokladá možný vplyv Avarov, ktorí mŕtvych nespaľovali. V každom prípade, minimálne na našom území cirkev spaľovaniu mŕtvych nijako zásadne čeliť nemusela. Ak bol nejaký problém, ten predstavovali milodary pre mŕtveho. Nejde pritom ani o samotný fakt ukladania milodarov do hrobov, ako existencia presvedčení, ktoré k takémuto správaniu vedú. Keďže cirkevná moc do značnej miery vždy závisela od politickej moci, tak v období po rozpade Veľkej Moravy a pred sformovaním Uhorska vidno na viacerých miestach krátky návrat k predkresťanským prvkom v pochovávaní. Po stabilizovaní a dôslednom vytvorení cirkevných štruktúr bol už samotný pohrebný obrad plne v rukách cirkvi.
Nedošlo k žiadnemu výraznému zlomu?
Prechod na kresťanstvo tiež prebiehal postupne a relatívne dlho. Aj cirkevný obrad sa v čase vyvíjal, no nemyslím si, že by niekedy došlo k výraznému zlomu. To je ale otázka skôr na cirkevných historikov. Novoveké zmeny vyplývajú zo zákonov a nariadení presadzovaných svetskou mocou a vychádzali z praktických dôvodov. Napríklad, v polovici 18. storočia sa v Bratislave zakázalo pochovávať na vnútromestských cintorínoch a koncom 19. storočia sa už úplne zakázalo zriaďovať cintoríny okolo kostolov uprostred miest. Výraznou zmenou bolo zavedenie kremácie na začiatku 20. storočia, ktoré spočiatku vzbudzovalo isté pobúrenie. Na Slovensku však prvé krematórium postavili až v roku 1968.
V niektorých oblastiach Slovenska dodnes na Vianoce prestierajú aj pre mŕtvych.
Pripomínanie mŕtvych členov rodiny sa stalo súčasťou viacerých sviatkov ako Veľká noc, Turíce, ale hlavne sviatku Všetkých svätých a tzv. dušičiek. Na Vianoce sa zvyklo prestierať aj pre mŕtveho príbuzného alebo sa pre mŕtvych odkladalo jedlo či omrvinky zo stola. Asi najvýraznejšie formy takéhoto pripomínania mŕtvych nachádzame na Ukrajine, kde sa pri príležitosti týchto sviatkov a výročí úmrtí zvykli pozostalými usporiadať malé hostiny priamo na hroboch.
Ako prebiehal tradičný slovenský pohreb? Boli na ňom prítomné plačky? Strážil niekto mŕtveho, aby neutiekol zo smrteľnej postele?
V prvom rade bolo treba mŕtveho umyť a obliecť do pohrebných šiat, ktoré vždy predstavoval zvyčajný sviatočný odev. Starší ľudia si často tento odev už sami počas života pripravili. V súvislosti s pohrebom sa prerušili všetky práce v hospodárstve. Vyrobila sa truhla a telo mŕtveho bolo vystavené v dome, často v jedinom obytnom priestore. Počas vystavenia sa prišli rozlúčiť príbuzní, ktorí prejavovali smútok obradným oplakávaním. Rituálne oplakávanie je známe takmer u všetkých Slovanov a dodnes pretrváva najmä na Balkáne. Nejde o spontánny prejav žiaľu, ale o povinnú súčasť pohrebného obradu, ktorá má formálne prvky. Pohrebné plače mohli byť aj posudzované a hodnotené v danej komunite. Najčastejšie išlo o niekoho z najbližšieho príbuzenstva zosnulého, no ako plačky mohli byť najímané aj cudzie osoby. V niektorých oblastiach nahradili obradné oplakávanie tzv.pohrebné odobierky. Boli to veršované alebo voľné texty, ktoré mali umelý pôvod ale postupne zľudoveli. Až do samotného pohrebu sa chodili po večeroch k mŕtvemu modliť ženy a mŕtvy bol celú noc strážený. Po celú dobu bolo treba predchádzať rôznym situáciám, o ktorých sa verilo, že môžu spôsobiť, že sa mŕtvy stane revenantom alebo prinesú nešťastie živým. Mŕtvy musel napríklad ležať nohami ku dverám, nesmel ho preskočiť pes alebo mačka, či sa do truhly nesmelo dostať perie a podobne. Po cirkevnom obrade nasledoval kar, teda pohrebná hostina.
Ktoré zvieratá boli pre staršie generácie Slovákov nositeľmi duše zosnulých?
S duchom predka, akéhosi patróna domu, sa spájala predstava hada ale aj lasice. Zvyčajne však nešlo o nejakého konkrétneho zosnulého. Asi najčastejšia bola predstava duše, ktorá mala podobu vtáka a mala v tejto podobe opúšťať telo. Niekde sa sa verilo, že vták prebývajúci v okolí domu po niečej smrti je duša zosnulého.
Ľudia sa mŕtvych navrátilcov, revenantov, báli. Akými magickými rituálmi sa pred nimi bránili?
Predstava zosnulého, ktorý sa vracia k živým, bola zväčša vnímané ako hrozba. Pravdepodobnosť návratu sa zvyšovala napríklad u ľudí, ktorí zomreli nečakanou alebo predčasnou smrťou, rodičia nezaopatrených detí alebo ľudia s nevyriešenými vzťahmi a podobne. V takých prípadoch sa preventívne vykonávali rôzne magické praktiky, ktoré mali návratu mŕtveho zabrániť, napríklad sypanie maku do truhly alebo cestou z pohrebu, čím sa malo docieliť zaneprázdnenie mŕtveho zbieraním maku. Medzi najstaršie príklady patrí vynášanie mŕtveho z domu cez na tento účel vytvorený otvor v stene alebo pod prahom domu s presvedčením, že po ich opätovnom uzatvorení mŕtvy nenájde cestu dnu. Táto praktika je známa už z pohrebu kniežaťa Vladimíra z Kyjevskej Rusi z 11.storočia, a je rovnako etnograficky podložená vo viacerých slovanských krajinách ešte v 19. storočí.
Našli sa aj na Slovensku stopy po viere v upírov? Akých mŕtvych naši predkovia „zneškodňovali“ na ceste na večný odpočinok?
S upírmi sa najčastejšie spája Balkán, kde by sme vieru v upírov našli aj dnes, no dá sa povedať, že viera v upírov bola výrazne rozšírená po celej strednej a východnej Európe. Etnografi a folkloristi zozbierali množstvo povestí a príbehov o upíroch aj zo Slovenska. Praktiky, o ktorých ľudia verili, že ich ochránia pred upírom, možno rozdeliť do dvoch skupín. Po prvé, sú to magické preventívne opatrenia proti návratu mŕtveho, o tých som hovoril pred chvíľou a vykonávali sa hlavne počas pohrebu. Druhú skupinu tvoria činnosti, ktoré nasledovali po tom, ako ľudia dospeli k presvedčeniu, že v ich prostredí pôsobí upír. Sem patrí viera v magickú ochranu rôznymi predmetmi, napríklad cesnakom, svätenou vodou a podobne. Najúčinnejší bol však vždy priamy zásah proti upírovi, teda exhumácia a zničenie alebo aspoň znehybnenie tela mŕtveho – domnelého upíra. Či už je to notoricky známe prerážanie kolom alebo zväzovanie, zaťaženie veľkými kameňmi, rozštvrtenie alebo kremácia. V 18. a 19. storočí boli v západnej Európe natoľko populárne správy z „exotického“ Uhorska a Balkánu opisujúce takéto hororové protivampirické exhumácie, že podnietili vznik celej vetvy literatúry i prevzatie srbského slova vampír do mnohých jazykov. Ako kuriozitu by so spomenul príhodu z roku 2009, kedy istý muž v Tepličke nad Váhom spálil viac ako 300-ročnú múmiu Žofie Bosniakovej v presvedčení, že ide o upíra.
