BRATISLAVA – Hriech je starý ako ľudstvo samo. Už od čias Adama a Evy človek dennodenne zápasí so silou zla, ktorú dokáže poraziť len pomocou vlastného rozumu, srdca a viery v Boha. Hovorca konferencie biskupov Slovenska (KBS) Martin Kramara nám prezradil aj to, čo možno o hriechoch z pohľadu katolíckej cirkvi neviete.
„Hriech je vedomé a dobrovoľné prekročenie Božieho prikázania. Kto teda Božie prikázanie prekročil nevedome alebo nedobrovoľne, hriech nespáchal,“ vysvetľuje Kramara.
Predkovia Slovákov mali z mŕtvych smrteľný strach: Duša opúšťajúca telo sa menila na vtáka
Podľa jeho ďalších slov rozdeľuje katolícka cirkev hriechy na tzv. všedné (ľahké) a smrteľné (ťažké). Smrteľným hriechom je vedomé a dobrovoľné prekročenie Božieho prikázania vo vážnej veci. „Vážna vec (materia gravis) je spresnená v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi (evanjelium podľa Marka, 10. kapitola): ‚Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!‛“ spresnil Kramara.
Do neba volajúce hriechy
Kresťanská tradícia okrem toho hovorí o siedmich hlavných hriechoch, ktorými sú pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, hnev, obžerstvo a lenivosť. Existujú však aj tzv. „do neba volajúce hriechy”, ktorými človek na seba vždy privoláva Boží trest. V dávnej biblickej minulosti medzi ne patrilo napríklad zabitie Ábela (bratovražda), hriech Sodomčanov, volanie utláčaného ľudu v Egypte, nárek cudzinca, vdovy a siroty (ubližovanie tým, ktorí nemajú možnosť sa brániť), nespravodlivosť voči námedznému robotníkovi (nevyplatenie mzdy).
Každého previnilca za hriechy neminie trest. Ten sa však líši od povahy hriechu. „Ťažký hriech, ak nie je oľutovaný a napravený, má za následok večný trest (zatratenie v pekle),“ upozornil Kramara. Okrem večného trestu jestvuje aj tzv. časný, ktorý možno odčiniť počas nášho života alebo v očistci.
Ľahký, všedný hriech človek pácha vtedy, ak vedome a dobrovoľne prekročí Božie prikázanie v menej závažnej veci, alebo keď sa prehreší vo vážnej veci, avšak bez plného vedomia a uváženého súhlasu, ozrejmuje Kramara. Ľahký hriech ako taký k zatrateniu nevedie. Ani samotný vyšší počet ľahkých hriechov nemá taký dôsledok. Množstvo ľahkých hriechov však môže človeka priviesť na cestu k ťažkému hriechu, a toho dôsledkom už večné zatratenie je.
Prvou pomocou je ľútosť
„Prvou a základnou podmienkou očistenia od hriechu je ľútosť, potom vyznanie hriechu, obrátenie a pokánie. Všedné hriechy možno oľutovať, po ťažkom hriechu treba ísť na spoveď,“ dopĺňa Kramara.
„Prostredníctvom úprimnej ľútosti a svätej spovede je človeku odpustená vina (a večný trest pri ťažkom hriechu), stále mu však zostáva určitá časť časného trestu za hriechy. Tú je potrebné odčiniť počas života alebo v očistci,“ prízvukuje.
Príklad zo života
Vina a trest nie je to isté, dodáva Kramara. „Ak manžel nakričí na manželku, urazí ju a ešte aj v hneve porozbíja taniere, neskôr sa však spamätá a prosí o odpustenie, žena mu môže odpustiť (vina). Taniere však zostávajú rozbité. Je potrebné ich upratať, zakúpiť nové a poriadne sa snažiť o zmenu správania, aby sa rana vo vzťahu mohla zahojiť (to všetko je akoby „časný trest“). Vzťah ako taký sa prosbou o odpustenie zachránil, avšak na to, aby sa mohla napraviť aj spôsobená škoda, treba ešte ďalšie úsilie,“ ilustruje.
Ako cirkev hodnotí rozvod manželov a potrat?
Rozvod i potrat sú vážnym porušením Božieho príkazu. V oboch prípadoch, ak človek konal s plným vedomím a slobodne, je naplnená podstata ťažkého hriechu. Pokiaľ sa niekto vedome a dobrovoľne rozhodne porušiť svoj manželský sľub - opustí manželku alebo manžela a spolunažíva s inou osobou - pácha hriech cudzoložstva.
Keď niekto vedome a dobrovoľne odstráni nenarodené dieťa, prehrešuje sa proti piatemu Božiemu prikázaniu nezabiješ. Samozrejme, pre celkom konkrétne posúdenie jednotlivých prípadov nemožno vynechať okolnosti, ktoré môžu byť rozličné. Rozvod a potrat však určite nemožno klasifikovať ako ‚ľahké previnenie‛. Sú to vážne skutočnosti, to nám hovorí aj zdravý rozum. Čo sa týka nápravy, môže to byť zložité.
Je cudzoložstvo možné odpustiť?
Ohľadom odpustenia týchto hriechov, treba si pripomenúť niekoľko skutočností. Tak ako v prípade všetkých hriechov, skôr, než človek príde žiadať o ich odpustenie, mal sa pokúsiť hriešne konanie zanechať a hriechy napraviť. Ak napríklad manžel nedodržal sľub vernosti, rozviedol sa a začal žiť s inou ženou, skôr, než sa vyberie na svätú spoveď, mal by sa rozhodnúť nové spolužitie zanechať, poprosiť právoplatnú manželku o odpustenie a možnosť vrátiť sa, až potom ísť na spoveď. Ak niekto od svojej ženy odišiel a s druhou chce naďalej zostať, nemôže prísť a žiadať rozhrešenie. Iná je situácia ženy, ktorú manžel podviedol a opustil. Trpí nespravodlivosťou, ktorá na nej bola spáchaná. Ak sama nezačala žiť s iným partnerom, môže požiadať o dovolenie pristupovať k sviatostiam, a teda aj chodiť na sväté prijímanie - napriek tomu, že je občiansky rozvedená. Presne to isté, samozrejme, platí aj opačným spôsobom - teda v prípade, keď muža opustila jeho žena. Svätý Otec František zdôrazňuje, aby sa ku každému kajúcnikovi pristupovalo s vľúdnosťou a láskavosťou, aby sa hľadali riešenia a spôsoby ako im vyjsť v ústrety. Ak nie je možné udeliť rozhrešenie, aby ľudia neodchádzali zo spovede zranení strohým alebo nevľúdnym prístupom kňaza, pretože situácie, s ktorými prichádzajú, sú veľmi rozličné a miera zavinenia nie je rovnaká. Pravidlo o nerozlučiteľnosti platne uzavretého sviatostného manželstva však zostalo v platnosti.
Čo sa týka potratu: je to zabitie nevinnej ľudskej bytosti, ktorá nemá absolútne nijakú možnosť sa brániť - a navyše toto zabitie na občianskej rovine nemá žiadne následky, možno ho beztrestne vykonať, a rovnako beztrestne utajiť. Preto tu cirkev s ešte väčším dôrazom pripomína, že takúto vec vykonať je absolútne neprípustné. A keďže občianske autority zväčša potrat schvaľujú, ba dokonca k nemu niekedy aj nabádajú, cirkev tu viac, než v iných prípadoch zabitia človeka, zvyšuje hlas a potrat trestá aj vylúčením zo spoločenstva, t. j. exkomunikáciou. Trest exkomunikácie na seba automaticky pritiahne každý, kto vie o jeho existencii a koho konanie vedie k uskutočneniu priameho potratu. (Kto o exkomunikácii za potrat nevedel, na toho trest nedopadne; cirkev tu neaplikuje pravidlo „neznalosť zákona neospravedlňuje“. Kto však o treste vedel, upadá do neho. A to sa vzťahuje na každého, bez koho priamej účasti by k potratu nedošlo - t. j. nielen na ženu, ale aj na lekára, ktorý potrat vykonal, aj na zdravotnícky personál, ktorý asistoval, aj na muža alebo inú osobu, ktorá ženu k potratu napríklad donútila.
Kto neskôr spáchanie potratu oľutuje a rozhodne sa pristúpiť ku svätej spovedi, musí byť znovu prijatý do spoločenstva cirkvi, aby mohol prijímať sviatosti, teda musí byť z neho sňatá exkomunikácia. V minulosti mal právomoc snímať exkomunikáciu len biskup (v niektorých prípadoch ju mohol delegovať kňazom). Znamenalo to, že keď niekto prišiel na svätú spoveď a vyznal sa zo spáchania potratu, kňaz ho musel požiadať, aby sa vrátil ešte raz, pretože musel (samozrejme, so zachovaním úplnej anonymity) informovať biskupa a požiadať ho o stanovenie pokánia pre sňatie exkomunikácie z danej osoby.
Po dohodnutom čase sa kajúcnik vrátil, kňaz mu odkomunikoval pokánie, ktoré stanovil biskup a daný človek mohol byť znovu prijatý do cirkvi. Z rozhodnutia pápeža Františka teraz kajúcnik nemusí chodiť dvakrát - pretože všetci kňazi dostali právomoc rozhrešovať od potratu. Kňaz teda teraz sám stanoví pokánie a sníme exkomunikáciu, nemusí už žiadať biskupa a daný človek sa nemusí druhý krát vracať do spovedelnice. Potrat však zostáva ťažkým hriechom a stále je s ním spojený aj trest exkomunikácie (pre tých, ktorí o treste vedeli).
Môže sa dostať do neba aj človek, ktorý napríklad v minulosti niekoho zavraždil, teda spáchal ťažký hriech? Ako?
Áno. Vo všeobecnosti možno povedať, že každý ťažký hriech, dokonca aj vražda, a večný trest, ktorý s každým ťažkým hriechom súvisí, môže byť odpustený, ak človek hriech úprimne oľutuje, vyzná, prosí Boha o odpustenie a snaží sa o nápravu.
Aj po vyznaní hriechu a prijatí rozhrešenia však ako následok skutku zostávajú vrahovi vážne časné tresty, s ktorými sa bude musieť vyrovnať - počas pozemského života alebo v očistci.
Je pre Boha dôležité, aby človek chodil do kostola?
Tretie Božie prikázanie pripomína: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“. Účasť na bohoslužbe, ktorá je pamiatkou Kristovej vykupiteľskej obety, je toho samozrejmou súčasťou. Svätá omša je totiž stredobodom a vrcholom autentického duchovného života veriaceho kresťana. Ak by jej slávenie bolo pre niektorého katolíka ľahostajné, nedalo by sa o ňom povedať, že svoju vieru správne pochopil.
Môže sa dostať do neba aj ateista, ktorý v Boha neverí a otvorene svoj názor prezentuje na verejnosti? Ako?
Súd patrí Bohu. Nemôžeme si nárokovať konečnú rozhodovaciu právomoc v tejto oblasti; takého človeka možno len odporúčať do Božieho milosrdenstva. Je však zrejmé, že daným konaním vážne ohrozuje vlastný osud vzhľadom na večný život.
Ako vo všeobecnosti cirkev opisuje peklo, očistec a nebo?
Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi nebo znamená dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými. Je to posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. Očistec je konečným očisťovaním vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených. Metaforicky by sme mohli očistec nazvať „jednosmernou predsieňou neba“. Peklo je stav definitívneho vylúčenia človeka zo spoločenstva s Bohom a s blaženými. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.
