BRATISLAVA - Ústav pamäti národa na svojich internetových stránkach prvýkrát zverejnil tzv. Správu Wetzlera a Vrbu v slovenskom jazyku, ako ju pôvodne spomínaní muži z Trnavy a Topoľčian nadiktovali na konci apríla 1944 v Žiline. Verejnosť sa tak môže konečne bezplatne dozvedieť viac o „fungovaní" koncentračného tábora v Osvienčime a masovom vyvražďovaní miliónov nevinných židovských obyvateľov z celej Európy, vrátane Slovenska.
Eva (90) spomína na najhorší koncentračný tábor: Spoveď, z ktorej behajú zimomriavky po chrbte!
Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg sa 7. apríla 1944 podvečer skryli do priestoru v naskladanom dreve vo vonkajšom strážnom okruhu tábora smrti v Osvienčime. V noci po troch dňoch, kedy po nich prestali v blízkosti tábora pátrať príslušníci SS, vyliezli z úkrytu a dali sa na útek smerom na Slovensko. Po viac ako 10 dňoch chôdze prekonali takmer 100 km, až prekročili štátnu hranicu. Trvalo ešte niekoľko dní, kým sa dostali do Žiliny, kde v dňoch 25. - 28. apríla pred tzv. Židovskou pracovnou radou vypovedali o tom, čo sa deje v tábore smrti, z ktorého ušli. Uvádza sa na stránke ÚPN.
Tu získali falošné doklady s menami Jozef Lánik a Rudolf Vrba, pričom obaja tieto mená využili ako pseudonym pri písaní knižných spomienok o tábore smrti, W. Rosenberg si meno Rudolf Vrba ponechal do konca života. Obaja boli vypočúvaní oddelene z dôvodu zistenia pravdivosti dovtedy neuveriteľných a neoverených správ.
Následne bola podľa ich výpovede napísaná 32-stranová Správa Wetzlera a Vrbu, známa i ako Správa o Osvienčime a Brzezinke alebo Osvienčimská správa. Jej text bol okamžite preložený do ďalších jazykov a distribuovaný kompetentným úradom na Západe tak, aby sa zabránilo ďalším deportáciám a plánovanej smrti desaťtisícov ľudí v plynových komorách. Správa obsahovala napr. nákres táborov v Osvienčime a Brzezinke, náčrt krematória a plynovej komory, odhad počtu ľudí, ktorí zahynuli v plynových komorách podľa jednotlivých krajín, systém evidencie a fungovania táborov a ďalšie podrobné informácie. Do troch častí Správy spísali iba to, čo priamo obaja alebo individuálne zažili.
"V zásade boli splynovaní iba Židia; Árijci len veľmi zriedka, pretože sú zvyčajne vydaní na „špeciálne zaobchádzanie" zastrelením. Predtým, než boli krematória uvedené do prevádzky, strieľalo sa v Brezovom lese a ich telá boli spaľované v dlhom zákope; neskôr sa popravy vykonávali vo veľkej hale jedného z krematórií, ktoré bolo vybavené špeciálnym zariadením na tento účel. Prominentní hostia z Berlína boli prítomní pri spustení prvého krematória v marci 1943. Program sa skladal zo splynovania a spaľovania 8 000 krakovských Židov. Hostia, všetko dôstojníci a civilisti, boli veľmi spokojní s výsledkami a špeciálny priezor do plynovej komory bol neustále obsadený. Nešetrili chválou pri hodnotení nového zariadenia," nadiktovali do správy Slováci, ktorí opísali aj mnoho iných nepochopiteľných zverstiev.
"17. decembra 1942 bolo popravených v Brzezinke 200 mladých slovenských Židov, ktorí pracovali ako „špeciálna jednotka" pri splynovaní a pálení odsúdených. Boli popravení za to, že plánovali vzburu a útek. Istý Žid prezradil ich prípravy. Táto hrozná práca musela byť prevzatá skupinou 200 poľských Židov, ktorí vtedy práve dorazili z tábora „Makow". Muži, ktorí patrili do „špeciálnej jednotky", žili oddelene. Keďže sa z nich šíril hrozný puch, ľudia sa s nimi stretali len veľmi málo. Okrem toho boli vždy špinaví, zanedbaní, z polovice divokí a mimoriadne brutálni a bezohľadní. Nebolo to nezvyčajné, ak jeden zabil druhého. Pre ostatných to bolo akési rozptýlenie. Jednoducho sa jeho číslo zaregistruje ako zomretý. Raz som bol očitým svedkom toho, ako mladý poľský Žid s menom Jossel demonštroval „odbornú" vraždu na Židovi za prítomnosti stráže SS. Nepoužil žiadnu zbraň, zabil svoju obeť vlastnými rukami.," znie opis jednej zo strašných, ale v Osvienčime ničím výnimočných udalostí.
"Medzi júlom a septembrom 1942 zúrila v Osvienčime epidémia škvrnitého týfusu, najmä v ženskom tábore v Brzezinke. Nikto z chorých nedostal lekárske ošetrenie a v prvej fáze epidémie bolo veľa zabitých fenolovou injekciou, a neskôr boli vo veľkom splynovaní. Niektorí z 15 000 až 20 000, väčšinou Židov, zomreli počas týchto dvoch mesiacov. Dievčenské tábory trpeli najviac, pretože neboli vybavené sociálnymi zariadeniami, a tie úbohé nešťastnice boli pokryté všami. Každý týždeň sa konala veľká „selekcia" a dievčatá museli nastúpiť nahé pred „výberovú komisiu", bez ohľadu na poveternostné podmienky. Čakali v smrteľnom strachu, či budú vybrané alebo dostanú na ďalší týždeň milosť. Samovraždy boli časté a väčšinou boli spáchané tak, že sa hodili na drôty plotu vnútorného reťazca s vysokým napätím," píše sa v správe na inom mieste.
