OSVIENČIM/PRAHA - Symbolom vyvražďovania Židov počas druhej svetovej vojny sa stal vyhladzovací tábor Osvienčim, kde bolo zmarených 1,1 milióna ľudských životov. Niekoľkými málo väzňom sa z neho podarilo uniknúť, najznámejším bol útek dvoch Slovákov Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolfa Vrbu), ktorí ako jedni z prvých informovali svet o prežitých hrôzach. Po úteku spísali v Žiline koncom apríla 1944 správu, ktorá napomohla k odhaleniu nacistických zločinov a viedla podľa historikov k záchrane až 200-tisíc maďarských Židov pred holokaustom. Vrba s Wetzlerom utiekli z osvienčimského pekla pred 75 rokmi, 7. apríla 1944. Podľa odborníkov išlo o jeden z najvýraznejších zápisov československých občanov do svetovej histórie.
Vlna nevôle v Poľsku: V novinách sa objavil článok Ako rozoznať Žida, predávali ho aj v parlamente
Rodák z Topoľčian Vrba (narodený v septembri 1924) bol v 15 rokoch podľa antisemitských zákonov Slovenského štátu vylúčený zo strednej školy a pracoval ako robotník. Pokúsil sa o útek za hranice, ale v júni 1942 ho zatkli a deportovali cez zberný tábor Nováky a koncentračný tábor Majdanek do Osvienčimu. O šesť rokov starší Wetzler (narodený v máji 1918 v Trnave) pracoval tiež ako robotník a v apríli 1942 ho cez zberný tábor v Seredi poslali tiež do Osvienčimu. Tu obaja strávili do úteku takmer dva roky.
V prvej polovici roka 1944 prestávala nacistom pre ich hrozné zámery vyhovovať kapacita tábora v Osvienčime, a preto sa rozhodli pre stavbu ďalšej časti tábora nazývanej Mexiko. Tam mali doraziť maďarskí Židia, ktorých transporty sa práve chystali. Na stavbu, ktorá nebola tak dobre strážená, ako vnútorný tábor, sa používali diely z dosiek, medzi ktorými si Wetzler a Vrba vytvorili 7. apríla 1944 úkryt. V malom priestore, ktorý kvôli psom posypali tabakom namočeným v benzíne, strávili tri dni, než skončil proces hľadania v rámci tábora. A 10. apríla sa vypravili na dvojtýždňovú strastiplnú cestu na Slovensko.
S pomocou niekoľkých ľudí v Poľsku aj na Slovensku sa im podarilo dostať do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Červeného kríža a židovskej rady. V apríli 1944 nadiktovali zdeseným židovským predstaviteľom v Žiline 32 strán výpovedí, ktoré sa stali známe ako Vrbova-Wetzlerova správa. Správa ako prvá detailne popísala fungovanie tábora, vrátane spôsobu vraždenia pomocou plynu, odhadu počtu obetí alebo organizácie tábora a spamäti načrtnutého plániku. Jej súčasťou bol tiež opis najväčšej hromadnej popravy československých občanov - splyňovanie 3792 židovských mužov, žien a detí z terezínskeho rodinného tábora v noci z 8. na 9. marca 1944.
Vrbova-Wetzlerova správa bola následne doplnená po úteku ďalších dvoch židovských väzňov z Osvienčimu v máji 1944, Arnošta Rosina a Czesława Mordowicza, čím vznikli známe Osvienčimské protokoly.
Spočiatku vyvolávala Vrbova-Wetzlerova správa medzi zástupcami židovskej obce nedôveru. "Ich mozgy neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku na masové vraždenie v osvienčimskom meradle," napísal Vrba neskôr vo svojej knihe Utiekol som z Osvienčimu. Neskôr bola ale správa označená za vierohodnú, zverejnená bola ale až po po začatí masových deportácií maďarských Židov do Osvienčimu 15. mája 1944 (celkovo tam poslali okolo 437 000 osôb).
Napriek tomu prispela podľa izraelského historika a pražského rodáka Jehuda Bauera "ku konečnej záchrane väčšiny z 200-tisíc budapeštianskych Židov". Podľa Bauera pomohla k zastaveniu deportácií z dvoch dôvodov. Po prvé mala zásadný vplyv na rozhodnutie maďarského admirála Miklósa Horthyho zastaviť 9. júla 1944 deportácie, čo od neho žiadali okrem iného pápež Pius XII., americký prezident Franklin Roosevelt či švédsky kráľ Gustav V. Po druhé vyvolala u nacistov falošný dojem, že spojenci odpovedia na deportácie bombardovaním, a nie len vyjadrením nesúhlasu s nimi.
Po vojne sa Vrba, ktorý sa po spísaní správy dal na Slovensku k partizánom, stal významným vedcom v odbore biochémie a farmakológie. V roku 1958 odišiel z Československa do Izraela, Británie, USA a Kanady. Okrem slávnej knihy Utiekol som z Osvienčimu napísal rad odborných kníh a článkov a niekoľko článkov a štúdií o holokauste. Významne sa podieľal na výrobe piatich filmov o holokauste, okrem iného aj na slávnom dokumente Clauda Lanzmanna Šoa. Zomrel vo Vancouveri v marci 2006.
Wetzler po vojne pôsobil ako novinár, robotník, úradník a pracoval tiež v cestovnej kancelárii. V roku 1970 odišiel do invalidného dôchodku. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Láník knihu o svojom úteku Čo Dante nevidel, nikdy sa mu ale nedostalo takej pozornosti a popularity ako Vrbovi. Zomrel v Bratislave vo februári 1988. V januári 2007 posmrtne dostal od prezidenta Ivana Gašparoviča Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy. Vrbovi Gašparovič udelil najvyššie slovenské štátne vyznamenanie, Rad bieleho dvojkríža I. triedy.
Bývalá manželka Vrbu si prevzala v Londýne slovenský pas
Gerta Vrbová, bývalá manželka nebohého Rudolfa Vrbu, si v nedeľu slávnostne prevzala nový slovenský cestovný pas. V priestoroch Veľvyslanectva SR v Londýne jej ho odovzdal štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí František Ružička. Informovalo o tom Veľvyslanectvo SR v Londýne.
Gerta Vrbová pôsobila ako profesorka neurológie na University College London (UCL) a nedávno sa pričinila o to, že izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi za nezištnú pomoc prenasledovaným Židom počas holokaustu získal Ondrej Čanecký. Profesorka Vrbová totiž objasnila, že Čanecký - pôvodom roľník z obce Skalité - zachránil v apríli 1944 Rudolfa Vrbu a Jozefa Lánika počas ich úteku z koncentračného tábora.
Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí sa v nedeľu v Londýne stretol aj s predstaviteľmi Asociácie slovenských vzdelávacích centier a komunít vo Veľkej Británii. Ružička s krajanmi pri tejto príležitosti diskutoval o otázkach postavenia slovenských občanov v Británii v súvislosti s brexitom, pričom ho zaujímali najmä aktivity asociácie v oblasti vzdelávania detí Slovákov.
