BRATISLAVA - Pri slove utečenci sa v dnešnej dobe nevynorí v mysli ľudí ako prvý obraz ľútosti a snahy o pomoc, ale obavy z toho, že by ich mali privítať vo svojej krajine. Na Slovensku panuje strach, ktorý je v mnohých prípadoch neodôvodnený a vyviera z nevedomosti či nepresných informácií. Na to, ako to zmeniť a ako súčasná kríza ovplyvňuje život muslimskej komunity u nás, sme sa opýtali predsedu Islamskej nadácie na Slovensku Mohamada Safwana Hasnu.
Mohli by ste nám priblížiť prácu Islamskej nadácie na Slovensku? Čo je jej náplňou, cieľom, prípadne z vášho pohľadu, aké úspechy dosiahla?
Cieľom nadácie je na jednej strane pokrývať potreby muslimskej komunity na Slovensku a tým pomáhať jej integrácii u nás a na strane druhej pôsobiť ako informačné centrum pre slovenskú a českú verejnosť, študentov, výskumníkov či novinárov.
Prevádzkujeme portál ISLAMONLINE.sk, kde pokrývame aktuálne témy súvisiace s islámom a muslimami. Vystupujeme pravidelne v rozhovoroch pre médiá, ale i v diskusiách a prednáškach na školách a rôznych inštitúciách, kam bývame pozývaní.
Spolupracujeme s mimovládnymi organizáciami na aktivitách pre podporu integrácie menšín a angažujeme sa v rôznych expertných skupinách pri témach, ktoré sa nás týkajú.
Ako vnímate momentálnu utečeneckú krízu a správanie sa Slovenska, ktoré neprejavilo veľkú snahu o prijatie migrantov a pomoc.
Utečenecká kríza je vážny problém, ktorý nemá jednoduché riešenie. Tým dlhodobým by bolo snáď len stabilizovanie pomerov na Blízkom východe, na čo je však, obávam sa, už neskoro.
Postoj Slovenska nie je zrovna najšťastnejší. Som presvedčený, že je potrebné pomáhať všetkým ľuďom v núdzi, hoci i tak som vďačný, že sa pomôže aspoň niekomu. Žiaľ, zvyšku Európy sme tým ukázali, že sa nám do spoločného riešenia nepríjemných problémov veľmi nechce.
Že si postoj Slovenska všimol celý svet, snáď nemusím ani hovoriť. Prvýkrát nám do nadácie volali novinári z Wall Street Journal či britských muslimských novín The Muslim News so žiadosťou o naše stanovisko. Nepísalo sa o nás len v západných médiách, ale napríklad i v tureckých, arabských či indonézskych. Jednu z arabských reakcií sme v článku na túto tému preložili do slovenčiny na našej stránke.
Aký je podľa Vás vzťah kresťanov a moslimov na Slovensku? Zhoršila utečenecká kríza ich spolunažívanie?
Závisí to od toho, či myslíte vzťah muslimov ako menšiny k väčšinovému obyvateľstvu, ktoré však nie je iba kresťanské, alebo vzťahy medzi kresťanskými inštitúciami a napríklad Islamskou nadáciou na Slovensku.
V tom prvom prípade áno, pretože najmä niektoré médiá neustále strašia ľudí pred utečencami. Namiesto toho, aby sa hovorilo o ľudských príbehoch, zničených životoch a trápení ľudí, ktoré by sme mohli aspoň trochu zmierniť, prakticky na dennom poriadku zaznievajú správy o tom, aké choroby so sebou nesú, kde koho napadli a podobne. V takomto prostrední sa nemožno čudovať, že bežný občan, ktorý nemá čas problematiku hlbšie študovať, pociťuje pri zmienke o utečencoch skôr strach ako ľútosť, hoci ich ešte ani nevidel.
Zo začiatku sa možno také správy redakciám zdajú nevinné a majú dobrú čítanosť. Agresívne komentáre v diskusiách a na Facebooku sa pripíšu zakomplexovaným indivíduám a ide sa ďalej, akoby sa nič nedialo. Potom dá niekto na internet inzerát, že ponúkne 25 eur za zastrelenie utečenca, ozve sa mu v priebehu pár hodín niekoľko desiatok ľudí a sám do médií povie, že síce žartoval, nepostrieľa ich, ale ich „vyzabíja rukami a nohami“. Ľudia ho však v diskusiách hromadne neodsudzujú. Bránia ho a často i podporujú. Čo sa musí stať, aby si šéfredaktori uvedomili svoju zodpovednosť a silu? Bude sa musieť niekto zraniť? Bude musieť niekto zomrieť?
Predstavme si, že by bol dotyčný nejaký psychicky labilný muslim a zverejnil by takýto inzerát vyzývajúci na strieľanie do slovenských kresťanov. Ako by asi ľudia reagovali? Zrejme by toho boli plné médiá, ľudia by to pripisovali jeho viere a nikto by nehovoril, že je to len „neuvážený mladík“.
Pokiaľ ide o vzťah islamskej nadácie a kresťanských inštitúcií, vzájomná interakcia bola už i predtým iba minimálna, preto sa ani veľmi nemalo čo zhoršiť. Rád by som týmto apeloval na popredných predstaviteľov jednotlivých kresťanských denominácií na Slovensku a ďalších náboženských komunít, aby s nami viedli dialóg a spolupracovali po vzore okolitých krajín. Z našej strany sme im plne otvorení a ich predstavitelia sú u nás kedykoľvek vítaní.
Referendum v Gabčíkove ukázalo, že Slováci sa utečencov boja a častokrát si ich spájajú s islamskými teroristami. Sú podľa vás tieto obavy opodstatnené?
Výsledok referenda ma veľmi neprekvapil. Celospoločenská nálada, ktorá tu vo vzťahu k utečencom panuje, sa žiaľ nesie v takom duchu a priveľmi by sa zrejme nelíšili ani referendá v iných slovenských mestách.
Pokiaľ ide o možné rizikové osoby, štát má zaiste nástroje, ako týchto ľudí odhaľovať a kontrolovať. Drvivú väčšinu utečencov však tvoria rodiny, ktoré utekajú pred vojnou. Chcú sa zachrániť, a nie robiť problémy.
Svoj podieľ viny však majú najmä arabské a celkovo muslimské štáty. Keby tie otvorili utečencom svoje hranice, veľká časť by do Európy vôbec smerovať nemusela. Svetlou výnimkou je Turecko, ktoré napriek extrémnemu počtu utečencov (okolo 2 miliónov) dokázalo pre nich vytvoriť aké-také podmienky. Krajina pritom nijako nekolabuje a ani ľudia sa nebúria, naopak, mnohí sa im snažia pomáhať.
Na Slovensku však vidím strach nie len z muslimských utečencov, ale z utečencov celkovo. Vláda tvrdí, že si vyberie kresťanov, lebo sa ľahšie integrujú, no príklad Ladiec ukazuje, že obyvatelia sa boja aj tých. Pokiaľ by sa ešte viac vyhrotil konflikt na Ukrajine a začali by k nám húfne smerovať kresťanskí Slovania odtiaľ, pravdepodobne by sa aj tak našiel dôvod, prečo ich neprijať.
Slovensku sa žiaľ pomáhať veľmi nechce, čo ma veľmi mrzí. Pritom každý dobre vie, že ani 5 tisíc utečencov by sa na ekonomike nijako veľmi neprejavilo, avšak pozitívny obraz o nás v zahraničí a pocit z účasti na pomoci blížnym by boli na nezaplatenie. Je to naša veľká šanca ukázať, že v kritickom momente sa vieme postaviť za správnu vec, avšak tak sa zdá, že si túto šancu pomaly ale isto necháme prejsť pomedzi prsty.
ISIL (tzv. Islamský štát) využíva prekrútené výroky z Koránu na ospravedlnenie a odôvodnenie svojich ohavných činov. Islam potom mnohí ľudia vnímajú ako náboženstvo, ktoré baží po krvi. Ako sa dá s niečím takým bojovať?
Prvým krokom by mohlo byť viac vyvážené spravodajstvo. Už len presnejšia voľba používaných termínov by mohla prospieť nie len k tomu, že by ľudia teroristické útoky nespájali automaticky s islámom, ale samotné články by boli fakticky presnejšie. Je predsa hlúposť nazývať každého Araba so samopalom automaticky „džihádistom“ či „islamistom“ a pôsobenie každej militantnej skupiny na Blízkom východe s islámom v názve zdôvodniť „snahou nastoliť islamské právo“, navyše bez toho, aby sa tie termíny akokoľvek zadefinovali a ozrejmilo sa ich použitie. Pritom sa tak u nás o dianí v muslimskom svete dodnes informuje.
Okrem terminológie by pomohlo, keby sa viac priestoru venovalo pozitívnym príkladom z muslimského sveta. Žiaľ často vidieť pravý opak, priam až baženie po správach o tom, čo kuriózne nejaký „islamský učenec“ z hornej dolnej, o ktorom nikto nikdy nepočul, prehlásil a povedal. Nedávno sme vydali analýzu o tom, ako popredné slovenské a české médiá štyri a pol roka informovali o isláme a ukázalo sa, že spravodajstvo bolo nevyrovnané hneď v niekoľkých rovinách.
Popri brutálnych činoch ISIL by bolo dobré poukazovať i na činy autokratických režimov v jeho susedstve, ktoré sú často nemenej kruté.
Nepomer vidím aj v informovaní o samotných obetiach ISIL. Ak by niekto čítal iba médiá v slovenskom jazyku, tak si zrejme bude myslieť, že ISIL zabíja len samých jezídov a kresťanov. Pritom ISIL sa nachádza na území muslimských štátov, kde vojensky expanduje, takže logicky väčšinu obetí tvoria muslimovia. Keď napríklad sunnistskí muslimskí učenci v irackom Mosule odmietli prisahať vernosť ISIL, tí ich za to popravili. ISIL teda nevytvoril žiadny islamský štát. Je to mocenské hnutie, ktoré likviduje svojich odporcov bez ohľadu na náboženstvo.
Slovensko je konzervatívna krajina, nezvyknutá na prílev migrantov z iných krajín. Myslíte si, že to chce len čas, aby sme si na myšlienku príchodu moslimským utečencov zvykli, alebo si to vyžaduje ďalšie opatrenia a osvetu?
Vyžaduje si to oboje, faktickejší prístup médií, elity, či už politické, duchovné alebo intelektuálne, ktoré by išli príkladom a zároveň čas, aby ľudí prešla hystéria a strach a aby sami zistili, že im nič nehrozí. Paradoxne i samotní ľudia v Gabčíkove priznali, že v minulosti, keď u nich utečenci boli, s nimi nemali žiadne vážnejšie problémy. Podobné skúsenosti zaznievajú i od obyvateľov iných obcí, v ktorých sú na Slovensku utečenecké tábory.
Oceňujem príhovor prezidenta Andreja Kisku, v ktorom hovoril o potrebe pomáhať ľuďom v núdzi. Sám vyšiel s kožou na trh a postavil sa za správnu vec, za čo si vyslúžil vlnu negatívnych ohlasov na internete. Niektorí diskutujúci ho skutočne nešetrili, na tie najhoršie komentáre sme upozornili aj my.
Na príkladoch okolitých krajín môžeme vidieť, ako to funguje už dnes. Pokým u nás sa ľudia hrozia, ako môže Rakúsko budovať v Bergu utečenecký tábor, samotní obyvatelia Bergu nijako neprotestujú a obecná rada o jeho zriadení rozhodla jednohlasne. Starosta sa v obecných novinách ľuďom prihovoril slovami, že nechať ľudí v ohrození života bez pomoci nie je riešenie hodné civilizovanej spoločnosti.
Napríklad Nemecko očakáva len tento rok asi 800 tisíc žiadateľov o azyl, no popri odporcoch ešte rýchlejšie rastie vlna solidarity. Vznikajú združenia a rôzne projekty na pomoc utečencom a obyvatelia v mestách bežne organizujú uvítacie združenia, aby pomohli novým spoluobčanom lepšie sa začleniť medzi nich.
I v susednom Česku sa zorganizovala skupina vedcov a vytvorila iniciatívu „Vedci proti strachu a ľahostajnosti“, ktorej cieľom je postaviť sa proti neopodstatnenému strachu z utečencov. Zapojilo sa do nej už skoro 3 tisíc vedcov a vedkýň. Univerzita Karlova v Prahe nedávno ponúkla miesta pre utečencov zadarmo a preplatí im ešte i ubytovanie. Univerzita Komenského v Bratislave pritom pred dvoma mesiacmi zvesila ešte aj plagát vítajúci utečencov, ktorý niekto vyvesil na jej budove a dištancovala sa od neho.
Aj vďaka internetu sa zvýšil počet ľudí, ktorí majú xenofóbne, rasistické a antisemitské názory. Ako vnímate vyjadrenia typu, že za všetko zlo môžu židia? Nemáte obavy, že by sa mohla takáto rétorika začať uplatňovať aj na muslimov?
Podobné vyjadrenia sú veľmi nebezpečné. Antisemitimus začína byť opäť vážny problém, ktorý nemožno podceňovať, a to nie len na Západe, ale žiaľ i na Slovensku.
Myslím si, že táto rétorika sa na muslimov už uplatňuje a nie je to jediná paralela. Verejná diskusia o muslimoch už dnes v mnohom pripomína tú o židoch v 30. rokoch minulého storočia.
Existuje zaujímavá technika, sa hovorí jej aj „jewish test“ (židovský test). Spočíta v tom, že si vyberieme nejaký aktuálny článok z médií napádajúci muslimov, či ich náboženstvo a každé slovo „muslim“ v ňom nahradíme slovom „žid“ a slovo „islám“ nahradíme „judaizmom“. To, čo vznikne, by často nepublikovali snáď ani krajne pravicové, nieto ešte mainstreamové médiá.
Určite ste zaznamenali nedávny prípad, kedy mali slovenskí kukláči „mučiť“ tuniského väzňa z Guantánama. Video odvysielala aj televízia Al-Džazíra. Myslíte si, že tieto zábery vzbudili negatívne reakcie v arabskom svete?
Tento prípad som zaznamenal, avšak najmä z našich médií. Ohlasy v arabskom svete som nesledoval, takže sa k tomu neviem vyjadriť.
