BRATISLAVA Násilný vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalej ČSSR v noci z 20. na 21. augusta 1968 a jeho dôsledky si dnes pripomenuli v Bratislave.
Pietnu spomienku pri pamätnej tabuli obetí tejto invázie na budove Univerzity Komenského zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS). Jej zástupcovia s ďalšími vyše 20 organizáciami si položením vencov uctili všetkých padlých v Československu za asistencie Čestnej stráže a dychovej hudby Ozbrojených síl SR.
"Toto je pravidelná a pritom vzácna chvíľa pripomínať si brutálny zásah. Musíme mať aktívnu pamäť, ktorá nám pripomína všetky obete, lebo sloboda a občianska statočnosť si vyžaduje pamäť a úctu. Totalita sa nedá reformovať, totalitu a násilie treba odmietnuť," povedal v príhovore podpredseda Národnej rady SR Ján Figeľ.
Aj podľa predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondreja Krajňáka a ďalších rečníkov august 1968 je smutná história s obrovskými dôsledkami a vplyvom na mnohých občanov i ďalší vývoj spoločnosti. Preto treba pamätať na tých, ktorí položili životy za slobodu a demokraciu. Zároveň však pamätať, že akékoľvek násilie je zlo v spoločnosti a sloboda a demokracia neprichádza samozrejme, ale o to sa treba zaslúžiť. "Každá forma násilia je nebezpečná. Treba preventívne upozorňovať v spoločnosti na nebezpečenstvo násilia, ktoré môže viesť k obrovskej tragédii. To sa udialo u nás v auguste 1968, ale aj nedávno na Ukrajine, kde zúri vojna. Dnes sme však u nás svedkami, že ľuďom, ktorí to zlo pred 47 rokmi spôsobili, stavajú pomníky," povedal Krajňák.
Zároveň pripomenul históriu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy proti vôli väčšiny československého obyvateľstva. Do akcie s krycím názvom Operácia Dunaj sa zapojilo päť štátov - Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Nemecká demokratická republika, ktorá sa však nakoniec na invázii nezúčastnila. Nezapojilo sa ani vojsko Rumunska, ktoré tiež bolo súčasťou Varšavskej zmluvy.
Hlavným cieľom augustového vpádu bolo potlačiť snahu o reformu socializmu v Československu, keď počas tzv. Pražskej jari sa časť komunistických funkcionárov pokúsila o zvrat politiky smerom k demokracii. Invázia vojsk si k 3. septembru 1968 vyžiadala 72 mŕtvych (z toho 19 na Slovensku), 266 ťažko a 436 ľahko ranených československých občanov. Pod smutne známym tzv. pozývacím listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský prezident Boris Jeľcin prezidentovi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václavovi Havlovi, boli podpísaní práve predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasiľ Biľak.
Okupácia zmrazila všetky nádeje na možnosti reformovať komunistický systém jeho vnútornými silami. K politickému zvratu došlo v apríli 1969, keď Gustáv Husák nastúpil do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Nastal začiatok normalizácie, zvrátenie a odmietnutie celej obrodnej cesty. Odchod sovietskych vojsk z územia bývalého Československa sa uskutočnil až po Novembri 1989 a posledný transport vypravili 19. júna 1991.
Od smrti J. Bonka pri okupácii Československa uplynulo 47 rokov
Na Námestí sv. Egídia v Poprade dnes opäť po roku spomínali na Jozefa Bonka a ďalšie obete okupácie vojsk Varšavskej zmluvy spred 47 rokov. „Ja som bol v tom čase našťastie v Poľsku, pretože keby som tam nebol na prázdninách, možno by som bol medzi obeťami. Moji spolužiaci v tom čase mali 12 až 14 rokov, niektorí tu boli a dvaja z nich boli aj zranení,“ spomína na rok 1968 jeden z organizátorov dnešnej pietnej spomienky František Bednár zo Svetového zväzu bývalých československých politických väzňov (SZBČPV).
Pôvodne bola na popradskom námestí stará pamätá tabuľa ešte z roku 1968. Tú však komunisti rozbili, hodili ju do koša a až v roku 2001 prišla za členmi SZBČPV Anna Malá, sestra Jozefa Bonka, s požiadavkou, aby sa pomník obnovil. „Podarilo sa nám to v roku 2002 a okrem mena Jozefa Bonka sme tam uviedli aj štatistiku obetí okupácie z celého bývalého Československa. V tom čase sa hovorilo o 90 mŕtvych, dnes je to už 108 a možno aj viac,“ dodal Bednár, ktorý si následky okupácie plne uvedomoval, aj napriek tomu, že bol ešte dieťa. Vnímal najmä strach z ozbrojených ruských vojakov svojich rodičov, ktorí museli skrývať letáky s menom Dubčeka.
Veľmi živo si na udalosti z roku 1968 stále spomína aj Anna Malá, rodená Bonková, ktorá ani dnes nevynechala pietnu spomienku na Námestí sv. Egídia. „Spomeniem si na to aj každý deň, všetko to mám v pamäti. Už to bolo strašné, keď okolo nás prechádzali tanky a bolo to ešte horšie, keď nám na obed oznámili, čo sa stalo. Nechceli sme tomu veriť, pretože Jožko mal byť na týždňovej robote v Krajnej Poľane. Až keď sme ho na vlastné oči videli mŕtveho v márnici, presvedčili sme sa, že to bol on. Museli sme o tom mlčať, pretože ho označili za kontrarevolucionára,“ priblížila Malá, ktorá mala v čase smrti svojho brata 29 rokov.
Takmer 19-ročný Jozef Bonk sa chcel pred smrťou schovať v opravovni písacích strojov, už sa mu to však nepodarilo a guľka ho zasiahla medzi dverami. „Neprajem to zažiť nikomu, pretože to sú spomienky veľmi ťažké a bolestivé, slzy sa tlačia do očí,“ dodáva Malá. Okrem Jozefa Bonka v Poprade nikto nezomrel, zranených však bolo 14 ďalších ľudí, ktorí protestovali proti vstupu varšavských vojsk na územie mesta.
Vojská piatich socialistických krajín pred 47 rokmi vstúpili na územie vtedajšieho Československa v snahe potlačiť úsilie reformných komunistov na čele s Alexandrom Dubčekom o socializmus s ľudskou tvárou. Práve vtedy sa začalo obdobie tzv. normalizácie s tvrdými straníckymi čistkami proti všetkým, ktorí podporovali tzv. Pražskú jar.
