BRATISLAVA - Dlhých 18 rokov pôsobil Jozef Šulaj ako kriminalista a každý deň bol na horúcej stope zločinu. Hoci v roku 1998 zmenil pôsobisko a teraz pracuje ako forenzný špecialista v službách slovenskej poisťovne, skúsenosť, bystrosť, ale aj osobnostný nadhľad vyžaruje z každej jeho spomienky. V rozhovore pre Topky prezradil, ako vyzerala práca v kriminálke po zmene režimu, keď v uliciach vládla anarchia.
Zmenila sa kriminalita v našej krajine počas niekoľkých desaťročí? Kedy nastal zlom?
Som jeden z tých, ktorí v službe zažili zmenu režimov. A všetci moji priatelia - veteráni mi dajú za pravdu, že pár rokov po revolúcii vládla na ulici anarchia. Polícia nebola pripravená ani vyškolená na takúto zmenu.
Ako si na toto obdobie spomínate?
Bezpečnostné služby, ktoré zostali po nástupe nového vedenia štátu, boli vlastne tie isté, ako aj v starom režime. Akurát bez fungovania tajnej šlužby ŠtB. Priznám sa, nám VB-ákom vôbec nechýbali, žili sme bez nich predtým, budeme aj teraz. Chýbali však štátu. Kým nás podľa vzoru západu premenovali zo Zboru Národnej bezpečnosti na Policajný zbor a „žlté žiguláky“ nám premaľovali na „zelené žiguláky“ podľa nového nemeckého priateľa, tak sa niektorí „pivní kovboji“ z Prahy snažili zriadiť novú tajnú službu. Na vrátnici Federálneho Ministerstva vnútra v Prahe, v mekke tajnej služby, stál neoholený chlap v civile - s mastným vrkočom a sombrerom na hlave. Na vybíjanom opasku sa mu hompáľal kolt ako vyšitý z filmu Limonádový Joe (smiech). Postupne teda vytvorili akúsi Federálnu bezpečnostnú informačnú službu.
Spomínali ste, že v uliciach vládla anarchia.
Ako som už povedal, služby zostali také, aké boli predtým. Aj vybavením, platnou starou legislatívou i počtom ľudí. Boli poriadkári, dopraváci, kriminálka a vyšetrovatelia. Žiadni kukláči, žiadna finančná polícia, či iné špecializované zložky, ako sú dnes. Iba vagabundov zrazu bolo dvakrát toľko. Keby len vagabundov. Pre mňa najväčšia droga, ktorú som počas svojej praxe do tej doby poznal, bol alkohol, nedajbože toluén, alebo kanagon (lepidlo). Prvého „fetoša“ vo svojej praxi som videl na koncerte vtedy mladučkého Petra Nagya v Karlovej Vsi, možno v roku 1985, kde si jeden chlapec pričuchol o trochu viac k toulénu. A zrazu som mal v rukách skoro kilo čistého heroínu a kukal som ako puk - v živote som to nevidel. Sudca však rozhodol, že ho páchateľ, po ktorom sme mimochodom museli pod vtedajším mostom SNP pri zadržaní strieľať, má len pre vlastnú potrebu. Dodnes by ho nespotreboval ani so širokým príbuzenstvom. Ani sme sa nenazdali a dopočuli sme sa, že sa tu už predáva akýsi semtex, či čo, a voľajaký urán z Ruska, rôzne zbrane, ktoré sme do tej doby videli iba v televízore (aj tak by sme ich nerozoznali), že zrazu naši starí známi a dlho skoro neškodní veksláci jazdia na nevídaných kabrioletoch a keď zastanú v pešej zóne, založia si na koleso vlastnú papuču, aby mali pokoj od dopravákov, (mestské polície ešte neboli), že v bankových trezoroch sú tony nepredajných „drahých kameňov“, ktoré banky prijali ako zábezpeky za úvery poskytnuté čestným občanom chtivým podnikania, že za vybavenie úveru sa kladie na drevo v hotovosti 10 až 15 % z úveru, že zrazu mnoho našich kolegov, do tej doby jazdiacich na Škodách 110 má zahraničné autá a že im fajčiť marsky už nechutí. Zaspávali sme v nemom úžase, nepripravení a neschopní absorbovať to všetko naraz a orientovať sa v tom. Stretávali sme sa s problémami a špinavosťami, ktoré nikto z nás dovtedy nikdy nezažil a neriešil – čo robiť? A tak múdri pozvali múdrych.
Máte na mysli FBI?
Presne tak. Prišli ako normálni a živí akční hrdinovia z americkej FBI, v bielych košeliach a tmavomodrých oblekoch – to bolo slávy! A začali nás skladať na zem zo stromov, kde sme vraj až do tej doby žili a kde sme jedli banány. Neviem, koľko to stálo tento štát, ale tie ich školenia, alebo čo to bolo. Hovorili nám, ako nákupca školských potrieb jedného školského reťazca u nich vyrábal falošné platobné doklady o nákupe farebných ceruziek, ktoré použil vo viacerých štátoch USA a neprimerane z toho zbohatol. Fíha. Skoro sme na zadok spadli, že aký prípadisko nám chlapci z FBI prezentujú v tomto našom sivom a chladnom zapadákove! Ale to, že toto u nás ľavou zadnou objasňujú nadstrážmajstri popri inej robote na obvodných oddeleniach, im nemal odvahu nikto povedať. Nepotrebovali sme FBI, potrebovali sme jednoznačnú a nemennú legislatívu a smelších šéfov, neskorumpovaných sudcov a prokurátorov. Pravdou zostáva, že na strelnici sa nám chlapčiskovia z FBI smiali oprávnene, keď videli naše zbrane a spôsob nášho výcviku paľby na pevné kruhové terče, ktoré sa ani nepohli a to ešte na vzdialenosť hádam aj 20 metrov. Mali pravdu, keď hovorili, že páchatelia v Československu stoja a čakajú, kým zaujmeme predpísaný postoj, vybliakame predpísanú výzvu, predpisovo uchopíme zbraň, vypálime výstražnú ranu, zamierime a – potom možno ne-trafíme.
Viem si predstaviť, že práca policajta so sebou nesie okrem rizík aj zopár osobných nepríjemností. Napríklad, je pravda, že vyšetrovatelia sú neustále vypočúvaní a monitorovaní?
Ale nie, nie až tak dramaticky. Za komunizmu, keď som sa ako mladý policajt chcel ženiť, tak som musel oznámiť údaje mojej nastávajúcej a bola preverovaná. Mala príbuzných v kapitalistickom zahraničí a čuduj sa svete, prešlo to. Existuje polícia na políciu. Je to tzv. Inšpekcia MV. Je to potrebná zložka, lebo kriváci sa nájdu všade. V mojej praxi som bol, čo som sa neskôr dozvedel, podrobne monitorovaný dvakrát. Dôvodom bola vážnosť prípadov na ktorých sme robili. Ale neustály monitoring, to nie.
Akú spätnú väzbu vám práca v kriminálke dávala?
Mňa tá práca bavila. Či som bol radový referent na kriminálke v Bratislave 4, alebo potom špecialista na útvare pre organizovanú kriminalitu. V tej dobe sme v útvaroch žili ako rodina. Poznali sme si navzájom deti, manželky. Do dnes si jeden druhého vážime. Robili sme spolu blbosti, smiali sa, oslavovali, plakali, smrdeli, jedli, pili i stresovali.
Na vyšetrovaní ktorých najväčších kriminálnych prípadov ste sa počas kariéry podieľali?
Každý prípad bol dôležitý. Bol som špecializovaný na ekonomickú kriminalitu. A takmer za každým vážnym zločinom bola ekonomika – peniaze. Zúčastnil som sa tzv. kolkovej aféry, keď sme narýchlo kolkovali menu, po rozdelení ČSFR. Zasiahol som do smutne známych prípadov vraždy prípadu Remiáša, či únosu Kováča, keď sa rozbiehal prípad Černák na Horehroní. Upozorňovali sme na nebezpečenstvo, ktoré z toho môže vzniknúť – viete, čo nám bolo povedané? Aby sme nekriminalizovali každého úspešného podnikateľa. Písal sa asi rok 1993. Neviem, som možno jediný policajt, ktorému sa písomne a bez škrupúľ priznal ku korupcii minister vo funkcii. Robil som aj veselovážne prípady, ako bolo ukradnutie celej vlakovej súpravy nafty z rakúskej OMV. Dvadsaťšesť vagónov nafty zaslaných z Rakúska k nám na základe falošnej objednávky slovenských podvodníčkov a na mnohých ďalších. Každá takáto vec je iná a neopakovateľná. Pri každej spoznáte nových ľudí, nové príbehy, máte nové zážitky. Ak sa na niečom robilo šesť či dvanásť mesiacov, snívalo sa vám o tom. Aj po mnohých rokoch mávam živé sny z toho obdobia.
Vyzerá to tak, že počas praxe ste mali aj prípady, ktoré vás osobne zasiahli, dokonca možno aj pobavili. Môžete nejaké spomenúť?
Skúsim jeden z treťohôr, z dôb práce u poriadkárov – tzv. zelených (smiech). Spomínam si na moju Veľkú noc v službe. Bola jar 1984. Národ slovenský svätil tento sviatok aj za socializmu výdatným polievaním spojeným s oduševnenou konzumáciou alkoholu. A tak nás poriadkárov „dievčence pre všetko“ z tých najmenších oddelení vyhnali do ulíc s príkazom preventívne pôsobiť a udržiavať verejný poriadok. Výnimočne sme vyfasovali po krabičke detekčných trubičiek s pokynom, aby sme súčasne vykonávali aj kontroly vodičov, či náhodou „nepožili“. Stál som sám na začiatku svojho rajónu a šľak ma išiel trafiť, že som v robote. Ale čo rozkaz je rozkaz. Zbor bol v tej dobe ešte tzv. vojensky organizovaný a nesplniť rozkaz sa nevyplácalo. Spomínam si, ako som predpísaným spôsobom odstavil na krajnicu maličkú poľskú fiatku, ktorá sa ku mne blížila od Botanickej záhrady. Zdalo sa mi, akoby bruchom asfalt olizovala. Hneď som aj zistil prečo. Bola plná mladých dievčat. Šesť ich v nej bolo natlačených a za volantom sedel mladý fešáčik, vyčesaný a navoňaný, sebavedomý a v siedmom nebi sa nachádzajúci.
A vy ste sa potešili.
Nuž, ja som začal pekne úradne: „Dobrý deň pán vodič, vystúpte si z vozidla a predložte svoj vodičský preukaz, doklady od vozidla a doklad totožnosti. Vy, dámy, si prosím vystúpte tiež a pripravte osobné doklady“. Doklady i vozidlo vyzerali byť v poriadku a tak som sa spýtal, či si je vedomý, že jeho vozidlo je určené iba pre štyri osoby a nie pre sedem a že v prípade kolízie by značne ohrozil životy a zdravie svojich priateliek a podobne. Bol si vedomý – kajúcne priznával. Už mi ho začínalo byť aj ľúto. Spýtal som sa ešte, či požil pred jazdou alebo počas jazdy alkoholické nápoje. On, že veru nie. Tak som ho podrobil dychovej skúške. Vybral som tú sadu, neviem či ste to poznali, ale v takej polystyrénovej krabičke bolo desať trubičiek, desať náustkov, balónik a pliešok s otvorom, v ktorom sa odlamovali konce sklenených trubičiek, ktoré boli z oboch strán, samozrejme, zaliate. Odlomil som ich, nasadil som trubičku do balónika, dal som mu vybrať náustok, aby si ho sám na trubičku nasadil kvôli hygiene. Samozrejme mu z roztrasených rúk spadol na zem a potom ešte raz. Poučil som ho, aby sa zhlboka nadýchol a pokúsil sa nafúknuť balónik maximálne na dva až tri výdychy. Chlapčisko dôkladne počúval moje rady – ako dobrý, ale vydesený žiak. Vzal trubičku do úst, nadul sa ako moriak a pŕŕŕd! Poriadne a hlasito mu ušlo – lenže z inej dierky! Pri fiatke nastúpených šesť dievčat s občianskymi preukazmi v rukách sa hurónsky rozrehotalo, až im bolo všetky plomby vidieť a mne tiež sliny vyleteli, v snahe udržať vážnu tvár. Chlapčisko, chudák, bol ako moriak červený, ako večerné zore – až som sa bál že mu hlava praskne! Na ničom som už ďalej netrval. Rozhodol som, že toto je pre neho dostatočný trest a poslal som ho preč. Kým bol schopný odštartovať, počúval som rehot a poznámky dievčat a videl som roztrasené ruky už nie červeného, ale bledého štramáka, ktorý si na túto Veľkú noc určite pamätá tak ako ja – dodnes.
Na aký najbizarnejší alebo najčudnejší zážitok z praxe nikdy nezabudnete?
Je ich veľa. Takých aj onakých. Keď dávate do cely muža, beriete ho z domu a jeho malé dieťa sa ho pýta: „ocko, kedy prídeš domov..?“ Tak sa aj vám aj zločincovi zarosia oči. Keď ste pri tom, ako vášho svedka kolegovia vyťahujú po kúsku z latríny, po tom, ako ho jeho kati naporcovali a nahádzali do... keď dáte, alebo dostanete bitku, alebo naopak, keď sa vám poškodení poďakujú za robotu, za snahu im pomôcť, za pomoc.
S akým profilom slovenských zločincov – vrahov, ste sa stretávali? Dá sa povedať, že väčšina z nich vykazuje nejaké psychopatické alebo sociopatické črty osobnosti?
Je rozdiel medzi vrahom, ktorý bodne v afekte, alebo vinným vodičom, ktorý zabije chodca (čo nie je vražda) a niekým, kto vystrieľa celý zásobník do vopred určeného živého cieľa. Ak niekto vraždí preto, lebo vraždiť potrebuje, tak takýto vrah potrebuje lekára, alebo radšej kata. Ak niekto vraždí preto, lebo dostal za to zaplatené, tak takýto tvor tiež nepatrí medzi ostatné živočíšstvo na Zemi. Starší sa možno pamätajú na sériu vrážd žien v Bratislave, ktoré brutálne zabíjal, doslova umlátil oceľovou rúrou a po smrti znásilňoval istý O.R. Myslím, že mal dokázaných osem vrážd. Aký profil vymýšľať na takýto 90-kilogramový kus mäsa? Povedzte mi, na čo je na svete takýto človek, či čo to je? Na čo ho chováme? Kto ho kedy prevychová? Aké práva si zaslúži takýto netvor? Osobne som ho po zadržaní eskortoval do Banskej Bystrice. Verte mi, mal som cestou sto chutí ušetriť daňových poplatníkov od povinnosti živiť ho v base až do jeho smrti.
Majú Slováci nejaké zločinecké legendy - ako napríklad Jacka Rozparovača? Je ním menovaný O.R.?
Nebudem a nechcem zo spomenutého O.R. robiť legendu. Ale spoznal som pár ľudí, ktorí boli celý život za čiarou zákona a pritom mali vlastnú hrdosť. Neviem zabudnúť na už nebohého Pavla Pochylého, úspešného horolezca, prezývaného Pavúk, ktorý si svoje odsedel a nikdy nebol v pravom zmysle slova dobrý. Počas vzbury väzňov v Leopoldove bol dokonca ich hovorca, ale vždy to bol chlap s vlastnou hrdosťou. Bola radosť byť jeho súperom. Ak sme mu niečo dokázali, vždy hrdo povedal „k*rva drát – jedna nula pre vás“. Ten keby žil inak, bol by veľmi úspešným človekom. Alebo ďalší chlap, ktorý si odsedel šesť rokov za podvody a po ich odsedení ma vyhľadal a pozval na vlastnú svadbu. Nešiel som, ale bolo to milé. Vraj som bol jediný, kto sa k nemu slušne správal. No a legendy? Aj Jánošík bol z pohľadu doby v ktorej žil, zločinec.
