SYDNEY - Slováci si radi pošomrú na obchodné reťazce, v ktorých už neraz našli tovar po záruke, mäso potiahnuté plesňou, alebo sa stretli s neochotným personálom. Existuje tendencia pozerať sa cez prsty na ich negatíva a snaha uprednostniť menších súkromníkov, ktorí však musia bojovať s nadnárodnými spoločnosťami o prežitie. V prípade Austrálie to zašlo až tak ďaleko, že na trhu zostali iba dvaja veľkí hráči, ktorí si so zákazníkmi aj zamestnancami napokon robia, čo chcú. Aspoň tak to vníma novinár Malcolm Knox, ktorý o ich nekalých praktikách napísal knihu.
Každý muž, žena či dieťa v Austrálii utratia každý týždeň 100 dolárov v predajniach Coles alebo Woolworthsí. Či už kupujú potraviny, benzín, techniku, megapredajcovia ovládajú ich spôsob života.
Podľa knihy "Supermarket Monsters: The Price of Coles and Woolworths’ Dominance" má Austrália najkoncentrovanejší obchodný priemysel zo všetkých krajín na svete. Duopol ohrozuje celý maloobchodný sektor a jeho bezprecedentná moc mu umožňuje zastrašovať poľnohospodárov, dodávateľov a zamestnancov.
Za vzostupom moci oboch reťazcov sú údajne špinavé triky, ako napríklad žiadanie dodávateľov, aby si "dobrovoľne" zaplatili marketingový "príspevok", ich nútenie k tomu, aby vyradili menších konkurentov či podnikanie právnych krokov proti zamestnancom.
Štatisticky sú si Coles a Woolworths veľmi podobné. Každá spoločnosť má takmer 1000 supermarketov, okolo 700 čerpacích staníc, viac ako 1000 predajní s alkoholom a vlastní aj hotely. Je teda skoro nemožné neprísť s nimi nijako do styku a spotrebiteľ má len málo možností, ako reagovať.
Rastúci cynizmus obyvateľstva vedie k určitému posunu vnímania voči týmto spoločnostiam, ale chýba vzájomná súdržnosť. Hoci sa poniektorí snažia uprednostniť tretieho malého diskontného hráča Aldi, nie je to podľa novinára správna cesta. "Je to ako protestný hlas vo voľbách, ale neuvedomujú si, že tým len zhoršujú situáciu," uviedol Knox.
V knihe rozoberá aj prípad, ktorému sa venoval už v roku 2014, kedy sa bratia Mark a Nick Nikitarasovci rozhodli v Hobarte otvoriť rodinný podnik a vedú ho tak, ako to zvykli robiť ľudia kedysi, ale exkluzívne zmluvy supermarketov ich pripravili o možnosti zásobovania. Síce sa hovorí, že maloobchodný trh je otvorený každému a akýkoľvek konkurent môže prísť a splniť požiadavky, ktoré doteraz nikto nesplnil, ukázalo sa ale, že to nie je to vôbec ľahké.
Jedna kapitola knihy sa zaoberá aj spôsobom, akým Coles a Woolworth využívajú súdnu moc. Či už sú to spory s odbormi, kompenzácie bývalým zamestnancom alebo zákazníkom, duopol bojuje zubami nechtami prostredníctvom súdov proti všetkým.
Supermarkety utratili milióny na súdne bitky so svojimi dlhoročnými zamestnancami, z ktorých niektorí nemali so svojimi zamestnávateľmi žiadne problémy. V jednom prípade dokonca Woolworth najal súkromných detektívov, aby sledovali pracovníka, ktorý si zranil lakeť, aby dokázal, že zranenie len predstiera.
Natočili tak 77 hodín materiálu, z ktorého bolo na súde použité mizivé percento. Zamestnanec, ktorý u nich pracoval 17 rokov, kompenzáciu vyhral, a tak Woolworth v konečnom dôsledku vyhodil do vzduchu oveľa viac peňazí prieťahmi, ako musel vyplatiť zamestnancovi.
Podľa Knoxa medzi dodávateľmi panuje "kód ticha", pretože mnohí predávajú iba Coles alebo Woolworth. Ľudia sú viazaní mlčanlivosťou vo svojom vlastnom záujme a každý vie, že si nemôže dovoliť si sťažovať sa. Ak nepríde k zásadným politickým reformám, bude to pre konkurenciu a občanov ešte veľmi ťažké.
