BRATISLAVA/BANSKÁ ŠTIAVNICA – Slovenskí žandári to v minulosti nemali o nič ľahšie, ako tí dnešní. Chlapi sa ich báli ako čert kríža a keď sa chceli dovolať spravodlivosti v menej zaľudnených oblastiach Slovenska. O starčekovi, ktorí sa v roku 1982 zabudol v socialistickej ére združstevňovania, Topkám živo vyrozprával bývalý policajt Jozef Šulaj.
Bol zimný podvečer, hádam v roku 1982. Ako maľovaný. Snehu sa na Štiavnicku nakydalo jalovici po bachor. Vracal som sa z akéhosi prípadu do Banskej Štiavnice, ako spolujazdec na našom služobnom VB moskviči, ktorý bol určite posledným slúžiacim moskvičom v rámci RVHP, Varšavskej zmluvy a nebudem klamať, keď vyslovím presvedčenie, že aj v rámci vtedy imperialistického NATA, vesmíru a širšieho okolia. Mohutný kolega Vladko voľačo pískajúc, sedel za volantom. Starký moskovčan si mrnkal a bublal, balansujúc na tenkých a hladkých 14-palcových kolieskach po šmykľavici (kdeže by sme vtedy vzali zimné gumy) na ceste niekde nad Piargom – inak aj Štiavnickými Baňami volaným. Zrazu sa mu kolieska zamotali, nejako pokrížili či podlomili ako teľaťu nohy na ľade a my hup do záveja, vari dva metre pod cestu, čo je hradskou volaná. Kto pozná Štiavnicko vie, že tam sa dá ísť iba hore, alebo dole. Doľava, alebo doprava. Ísť rovno je v tomto kraji vylúčené. Také cesty tam nie sú a ani nebudú. Aj preto je Štiavnicko krásne.
Naše kožuchy odrazu vážili 22-kilogramov
No čo. Boli sme v záveji. Kožuchy sme mali fajn. Vážili asi 8 kg, keď zmokli 22. Starší si ich pamätajú, kaki, krátke a mohutné, s pravou barančinou a zlatými gombíkmi. Horšie to bolo s obuvou. Papierové lampasácke poltopánky a kaki ponožky, vhodné tak akurát do truhly. Nevadí – veď sme chlapi. Vlado si zabohoval. Potom ešte, potom ešte trošku, potom výdatne a pariac označkoval sneh, pričom ho sfarbil do žlta. Poškrabal sa a hovorí: „Mladý, poď, tamto je chalupa, kde majú kone. Vytiahnu nás“. Tak som šiel. Asi o 15 minút som bol presvedčený, že som sa mal vyzuť a ísť v snehu bosý - zachovať si aspoň tie papieriky suché, alebo sa radšej rovno v tom záveji zastreliť a demonštratívne neisť nikam. Prekopali sme sa k domčeku s rozprávkovým výzorom, so žltými rozsvietenými okienkami a dymiacim komínom.
Milé privítanie
Vlado zabúchal.
„Kto je?“
„Bezpečnosť,“ odpovedal Vlado (pre mladších – tak sme sa vtedy predstavovali, dokonca aj do telefónu)
„Ja do družstva nejdem...!“ – ozvalo sa.
Vlado prevrátil okále a kontroval: „Dedo, nie do družstva, len kone by sme...“
„Kone do družstva nedám – a ani bohovi!“
(ja som kukal ako na Jakubiskov film – veď je 30 rokov po združstevňovaní....., určite mi pritom tiekla slina)
To sa už Vlado spravodlivo „nasral“, bolo na ňom vidieť, že sa chce vyrovnať oponentovi za dubovými dverami a nemieni byť v pozícii len tak niekoho a tak začal:
„Dedo, tu je bezpečnosť a my potrebujeme Vaše kone, lebo...“
„Nedám vášho boha pohanskýho, už som poviedav a rovno ma zavrite do áreštu, mne je šecko jedno!“
„...s autom sme z cesty zbehli, šmyklo nás otec, len pomôcť nám treba...“ Vlado s posledným dychom zo seba paru vypľul.
Dvercia sa rozďavili ... „A ty mamľas nedorastený, či si to nemohov hneď poviedať, hybaj dnuká“.
Namiešal nám nápoj smrti
Kým som stihol hubu zavrieť a zamrznutú slinu o zem hodiť, už som mal v rukách gambáčik (gambáčik v ich ponímaní sa rovná asi 1 dcl) domácej – aby sme vraj chorí neostali.
Zavierajúc oči som to rupol dole do pečene ako dole Sitnom. Keď som oči otvoril, už bol zase plný – môj gambáčik. Po druhom sa mi už tretí sám žiadal, ba sa mi aj zdalo, že mám nohy krásne suché a teplúčko mi bolo... ale to ma už Vlado za výložku mykal - „Mladý, ideme!“
Mal som sa veru radšej zastreliť. Pre neho, ktorý mal hádam 110 kíl, nebolo 2 dcl pálenky nič, pre mňa 60-kilového sa to rovnalo štyrom kilogramom barbiturátov zmiešaných s kravským trusom, s ihličím, materinou dúškou a starým chlebom. Vyšiel som teda pred chalupu, kone už boli zauzdené, tak na mňa neostala žiadna robota, iba sa priblblo usmievať, oprieť sa o starého smreka a označkovať mladý sneh svojim obedom. Z vyťahovania moskalenka si veľa nepamätám. Iba viem, že asi od banskoštiavnického Trojičného námestia až Pod Kalváriu, som vyspevoval detvianske – len to tak hučalo. A veselo som pritom smrdel. (No a tie reči na druhý deň...)
