BRATISLAVA - Vatikánska Kongregácia pre kauzy svätých sa aktuálne zaoberá blahorečením slovenského katolíckeho kňaza a saleziána Titusa Zemana. Zhromaždili niekoľko dôkazov a svedectiev o tom, že kvôli viere podstúpil mučenie a potupné zaobchádzanie. Mohol by sa tak stať ďalším slovenským svätcom.
Titus Zeman sa narodil v kresťanskej rodine 4. januára 1915 vo Vajnoroch pri Bratislave. Po absolvovaní noviciátu 6. augusta 1932 zložil svoje rehoľné sľuby a stal sa saleziánom. V Turíne dosiahol 23. júna 1940 métu kňazstva. Keď československý komunistický režim v apríli 1950 zakázal rehole a začal deportovať zasvätených do koncentračných táborov, Titus organizoval tajné výpravy do Turína, aby umožnil mladým saleziánom dokončiť štúdiá a stať sa kňazmi. Uskutočnil dve výpravy pre vyše 60 mladých saleziánov. Pri tretej výprave však Zeman spolu s účastníkmi výpravy padol rúk komunistom.
Pápež Ján Pavol II. zomrel pred 10 rokmi: Prelomil mnohé tabu, toto sú jeho míľniky
Zatkli ho, označili za vlastizradcu, vatikánskeho špióna a pohrozili mu trestom smrti. Vďaka poľahčujúcim okolnostiam ho však 22. februára 1952 odsúdili na 25-ročný trest. Z väzenia vyšiel až po 12 rokoch, 10 marca 1964. Z prežitého utrpenia sa však nikdy nespamätal a o päť rokov zomrel s povesťou mučeníka a svätca.
Kňazom chcel byť už ako desaťročný
Zeman vyrastal v kresťanskej rodine a záujem o kňazské poslanie prejavil už v neuveriteľných desiatich rokoch, hoci ho od tejto myšlienky odrádzali. Pred prijatím do ústavu saleziánov v Šaštíne ho odrádzal aj jeho samotný inšpektor saleziánov! Vravel mu, že mu bude smutno za rodičmi. Malý Titus však vtedy odpovedal: „Prečo hovoríte, že tu nebudem mať mamičku? Áno, svoju pozemskú mamu tu nebudem mať, ale bude tu so mnou Panna Mária Pomocnica, ktorej som sľúbil, že keď vyzdraviem, prídem za ňou. Tá ma bude opatrovať a ochraňovať. Ja sa nerozplačem, lebo tu budem mať svoju nebeskú mamičku.“ Na to užasnutý don Bokor reagoval slovami: „S tým chlapcom sa nedá rozprávať, je povolaný! Je to Božia vôľa, proti ktorej nemá zmysel bojovať!“
Zázračné zjavenie na východe: Drevená podlaha skrýva tvár populárneho svätca!
Po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď štátna moc obsadila kláštory a násilne presunula rehoľníkov do sústreďovacích táborov, bol práve na fare v Šenkviciach a udalosti ho veľmi znepokojili. Rozhodol sa, že spolu s ďalšími bude cez hranice ilegálne odvádzať mladých rehoľníkov do Turína, aby tam mohli dokončiť štúdium teológie. Prekročenie hraníc bolo veľmi riskantné a 9. apríla 1951 sa im šťastie obrátilo chrbtom. Únikovou cestou sa prehnala silná búrka a hraničná rieka Morava, ktorú chceli prebrodiť, bola až príliš rozvodnená. Utečenci sa teda rozhodli, že sa vrátia. Keď sa však skupina na ceste späť rozchádzala, účastníkov spozorovala pohraničná armáda, ktorá chytila 16 z 22 členov výpravy.
Bili ho, až kým neohluchol
„Keď ma chytili, nastala pre mňa Krížová cesta,“ povedal spomínajúci don Titus Augustínovi Krivosudskému a doplnil, že „najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky – ešte aj tam ich mučili. Žil som v neustálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri na mňa, aj z toho som takto ošedivel. Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje strašná hrôza. Používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa.“ Ako pokračoval a opisoval don Titus, hlavu mu počas vyšetrovania zvykli ponárať do vedra plného výkalov zo žumpy, kopali ho a udierali nejakým predmetom, až kým neohluchol.
Žiadali preňho trest smrti
Súd s Titusom Zemanom sa konal 20. februára 1952. Obžalovali ho z vymyslených obvinení a opierali sa o vynútené priznania obžalovaných z vyšetrovacej väzby. Bol označený za zarytého nepriateľa štátu, špióna v službách Vatikánskej spravodajskej služby a za vlastizradcu, ktorý ilegálne odvádzal z republiky nepriateľov štátu. Na záver prokurátor žiadal absolútny trest, teda trest smrti. Ráno bol však rozsudok pozmenený a predseda súdneho senátu predniesol: „V mene republiky sa odsudzujú: Titus Zeman. Súd z príčin jemu známych odhliada od absolútneho trestu a odsudzuje sa na 25 rokov trestu odňatia slobody.“
O podmienečné prepustenie požiadal don Titus po uplynutí polovice trestu. Súd mu vyhovel 10 marca 1964. Mal podlomené zdravie a na slobodu ho pustili na sedemročnú „skúšku“. Keď začala byť v roku 1967 politická situácia v Československu priaznivejšia, dovolili mu vo Vajnoroch odslúžiť prvú svätú omšu po dlhých rokoch odmlky. Kňazskej činnosti sa však mohol venovať len vo voľnom čase a oficiálne musel pracovať ako skladník. Zomrel na zlyhanie srdca večer 8. januára 1969.
