BRATISLAVA - Vasil Biľak bola negatívna postava československej histórie. Krajčír z východného Slovenska, z ktorého sa stal vysoký komunistický predstaviteľ presadzujúci tvrdý komunizmus. Počas života začal písať svoje pamäte. Teraz vychádzajú knižne a Biľak prezrádza niekoľko neuveriteľných skutočností.
Kniha má názov „Až po mojej smrti“ a vydáva ju nakladateľstvo BVD. Otvorene hovorí najmä o tom ako pozývali do Československa tanky a vzťahoch s Dubčekom a Brežňevom. Knihu začal písať v roku 1986, keď bol druhým mužom komunistov po Husákovi.
Biľak umrel vo veku 96 rokov vo svojej vile v Bratislave. Bolo jeho podmienkou, že kniha musí vyjsť až po jeho smrti. „Mal som svoje silné i slabé stránky, ako každý, ale nemyslím si, že by som trpel nedostatkom odvahy. Žijú však stále ľudia, ktorí nechcú alebo nemôžu v tejto porevolučnej dobe priznať pravdu. Majú obavy o svojich blízkych, o svoj život,“ napísal v úvode knihy Biľak.
Bol to šok!
Takto vidí svoj nástup do strany. „Bol to šok. Povedal som, že sa na to necítim, ale ako komunista, ktorý cíti zodpovednosť za stranu a za svoju krajinu urobím v krajnom prípade všetko, aby ľudia u nás pochopili, že medzinárodná pomoc je v danej chvíli jediným východiskom.“ Presne takto ho poznáme. Oddaného a verného komunistu.
Invázia v roku 1968 BOLA nevyhnutná. Dubček bol naivný
„Dodnes neviem, či Dubček vedel, že medzinárodná pomoc v podobe vstupu vojsk na naše územie sa blíži každým dňom. Myslím si, že vedel, ale že si to v svojej naivite nechcel pripustiť. Mal totiž tendenciu nebrať na vedomie fakty, ktoré boli pre neho osobne nepríjemné a radšej veril, že problémy sa nejako vyriešia sami od seba. Jednoducho, že vyhnijú,“ spomína Biľak.
„Ja som to však už vedel a premýšľal, ako tomu ešte zabrániť i za cenu, že mňa mnohí nepochopia a možno sa v ich očiach stanem zradcom. Na klasickú politickú prácu už nebol čas. Situácia dozrievala a vyžadovala zásadné, aj nepopulárne riešenie. Bolo jasné, že je treba Dubčeka, Smrkovského a ďalších zbaviť možnosti riadiť túto krajinu do záhuby.“ Toto sú spomienky na momenty tesne pred okupáciou.
Zároveň si kladie otázku, či bola intervencia okupačných vojsk naozaj nevyhnutná. „Ešte niekoľko generácií sa bude pýtať, či muselo dôjsť k udalostiam v roku 1968. Či bol vstup okupačných vojsk nevyhnutný, či nebolo iné riešenie a kto bol iniciátorom tohto scenára. Medzinárodná pomoc BOLA nevyhnutná, keď sme chceli uhájiť socializmus,“ otvorene priznáva Biľak.
Brežnev s okupáciou váhal, museli ho presviedčať!
„Čo sa týka vlastného rozhodnutia o vstupe vojsk na naše územie, prežívajú mýty, že hlavným iniciátorom bol Leonid Brežnev. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že to bolo práve naopak. Súdruh Brežnev do poslednej chvíle hľadal iné riešenia.“
„Ďaleko radikálnejšie videli situáciu Kosygin, Suslov, ale hlavne Gomulka s Ulbritchtom. Tiež sovietskí maršali. Súdruh Brežnev dlho odolával, najviac zo všetkých, ale bol pod veľkým tlakom. Nakoniec musel súhlasiť, aj keď to bolo pre neho omnoho ťažšie, než si história mylne myslí,“ prezradil šokujúco Biľak.
Čo nám zanechal Biľak?
„Pochopiteľne, dnes si musím klásť otázku: zasvätil som svoj život niečomu, čo nebolo zbytočné, životaschopné. Z povrchného pohľadu to tak môže vypadať. Nemyslím si to. Myšlienka socializmu prehrala zdanlivo, viera v komunizmus je však asi stratená,“ uzatvára svoje politické dedičstvo a odkaz do budúcnosti Vasil Biľak.
